Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 13.4.2011

Drahí bratia a sestry,
na generálnych audienciách počas posledných dvoch rokov nás sprevádzali postavy mnohých svätcov a svätíc: bližšie sme ich spoznali a pochopili sme, že celé dejiny Cirkvi sú poznačené týmito mužmi a ženami, ktorí sa svojou vierou, svojou láskou a svojím životom stali svetlami pre mnohé generácie a sú nimi aj pre nás. Svätci rôznymi spôsobmi zjavujú mocnú a premieňajúcu prítomnosť Vzkrieseného; dovolili, aby sa Kristus natoľko zmocnil ich života, že môžu tvrdiť so svätým Pavlom: „...už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Nasledovať ich príklad, utiekať sa k ich orodovaniu a vstúpiť do spoločenstva s nimi „nás zjednocuje s Kristom, od ktorého – ako od Prameňa a Hlavy – vychádza všetka milosť a celý život samotného Božieho ľudu“ (Lumen Gentium, 50). Na koniec tohto cyklu katechéz by som chcel ponúknuť niekoľko myšlienok o tom, čo je to svätosť.
Čo znamená byť svätým? Kto je povolaný k tomu, aby sa stal svätým? Mnohokrát si myslíme, že svätosť je cieľom rezervovaným len pre pár vyvolených. Svätý Pavol naopak hovorí o veľkom Božom pláne a tvrdí: „Veď v ňom (v Kristovi) si nás (Boh) ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4). A hovorí o nás všetkých. V centre tohto Božieho plánu je Kristus, v ktorom Boh ukazuje svoju tvár: mystérium ukryté od večnosti sa nám zjavilo v plnosti v Slove, ktoré sa stalo telom. „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť“, tvrdí apoštol (Kol 1,19). V Kristovi sa živý Boh stal blízkym, viditeľným, počuteľným; Bohom, ktorého sa môžeme dotknúť a načerpať z jeho plnosti, milosti a pravdy (porov. Jn 1,14-16). A preto celá kresťanská existencia pozná iba jeden najvyšší zákon: ten, ktorý svätý Pavol vyjadruje slovami, ktoré sa nachádzajú vo všetkých jeho spisoch: „v Kristovi Ježišovi“. Svätosť – plnosť kresťanského života - nespočíva v konaní mimoriadnych činov, ale v zjednotení sa s Kristom, prežívaní jeho mystérií, osvojení si jeho postojov, myšlienok a správania. Veľkosť svätosti je daná plnosťou, ktorú Kristus v nás dosiahne, keď silou Ducha Svätého pretvárame celý náš život na ten jeho. Ide o pripodobnenie sa Ježišovi, ako tvrdí svätý Pavol: „Tých, ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). Svätý Augustín zvoláva: „Môj život bude živý vtedy, keď bude naplnený tebou“ (Vyznania 10,28). Druhý vatikánsky koncil v Konštitúcii o Cirkvi s jasnosťou hovorí o univerzálnom povolaní k svätosti, tvrdiac, že nikto z neho nie je vylúčený: „V rozličných životných stavoch a povolaniach je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa nechajú viesť Božím duchom a (...) nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve“ (č. 41).
No zostáva otázka: Ako môžeme napredovať na ceste svätosti a odpovedať na toto povolanie? Môžem to urobiť mojimi vlastnými silami? Odpoveď je jasná: Svätý život nie je plodom iba nášho úsilia a konania, pretože je to Boh – trikrát Svätý (porov. Iz 6,3) – ktorý nás robí svätými. Je to dielo jeho Ducha, ktorý nás zvnútra oživuje. Je to samotný život vzkrieseného Krista, ktorý nám je darovaný a ktorý nás pretvára. Ako na inom mieste hovorí Druhý vatikánsky koncil: „Kristovi nasledovníci Bohom povolaní nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti v Pánovi Ježišovi ospravedlnení sa krstom viery stali naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju“ (LG, 40). Teda svätosť má svoj základ v krstnej milosti, vo vštepení do Kristovho veľkonočného mystéria, ktorým je nám darovaný jeho Duch a život Vzkrieseného. Svätý Pavol podčiarkuje veľmi dôrazným spôsobom premenu, ktorú krstná milosť spôsobuje v človekovi a dostáva sa až k vytvoreniu novej terminológie založenej na slovnom spojení „spolu s ním“: spolu s ním mŕtvi, spolu s ním pochovaní, spolu s ním vzkriesení a s Kristom povolaní k novému životu; náš osud je neoddeliteľne spojený s tým jeho. „Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych (...) aj my žili novým životom“ (Rim 6,4). Avšak vždy rešpektuje našu slobodu a žiada, aby sme prijali tento dar a požiadavky, ktoré z neho vyplývajú. Chce, aby sme sa nechali pretvoriť mocou Ducha Svätého tým, že podriadime našu vôľu tej Božej.
Ako sa môže stať, že náš spôsob myslenia a konania sa stane myslením a konaním s Kristom a v Kristovi. Čo je podstatou svätosti? Opäť Druhý vatikánsky koncil nám ponúka jasnú definíciu; hovorí nám, že kresťanská svätosť nie je nič iné, než v plnosti prežívaná láska. „Boh je Láska a kto ostáva v Láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Teda Boh vlial svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný (porov. Rim 5,5); a teda ten prvý a najpotrebnejší dar je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko ako aj blížneho jeho láskou. Ale aby láska, ako dobré semeno, rástla v duši a prinášala ovocie, každý veriaci musí vedome počúvať Božie slovo a s pomocou Božej milosti plniť jeho vôľu, často pristupovať k sviatostiam, predovšetkým k Eucharistii; neustále sa modliť, zrieknuť sa seba samého a obetovať sa v službe bratom a v konaní čnosti. Láska v skutku ako zväzok dokonalosti a naplnenie zákona (porov. Kol 3,14; Rim 13,10) riadi všetky prostriedky posväcovania, dáva im formu a vedie ich k cieľu. Tento jazyk Druhého vatikánskeho koncilu je pre nás možno príliš slávnostný a mali by sme hovoriť veci oveľa jednoduchším spôsobom. Čo z toho je podstatné? Podstatné je nenechať ujsť ani jednu nedeľu bez stretnutia so vzkrieseným Kristom v Eucharistii; Toto nie je nejaká príťaž navyše, ale svetlo pre celý týždeň. Nezačať a neskončiť žiaden deň aspoň bez krátkeho kontaktu s Bohom. A na ceste životom nasledovať „dopravné značky“, ktoré nám Boh dal v Desatore prikázaní, čítanom s Kristom, ktoré je jednoduchým spresnením toho, čo znamená láska v niektorých konkrétnych situáciách. Zdá sa mi, že toto je skutočná jednoduchosť a veľkosť svätého života: stretnutie zo Vzkrieseným každú nedeľu, kontakt s Bohom na začiatku a konci dňa, v rozhodnutiach sa riadiť „dopravnými značkami“, ktoré nám Boh daroval a ktoré sú iba formami lásky. „Preto teda pravý Kristov učeník je charakteristický svojou láskou k Bohu a blížnemu.“ (LG 42) Toto je skutočná jednoduchosť, veľkosť a hĺbka kresťanského života a podstata svätosti.
Preto svätý Augustín, komentujúc štvrtú kapitolu prvého Jánovho listu, môže tvrdiť veľmi odvážnu vec: „Vilige et fac quod vis“, „Miluj a rob, čo chceš“. A pokračuje: „Ak mlčíš, mlč z lásky; ak hovoríš, hovor z lásky; ak niekoho opravuješ, opravuj ho v láske; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky; nech je v tebe zakorenená láska, pretože z tohto koreňa nemôže vyrastať nič, čo by nebolo dobré“ (7,8: PL 35). Kto je vedený láskou, kto žije láskou v plnosti, je vedený Bohom, pretože Boh je láska. Toto je zmysel týchto veľkých slov: „Vilige et fac quod vis“, „Miluj a rob, čo chceš“.
Možno by sme sa mohli pýtať: Môžeme my s našimi obmedzeniami, s našimi slabosťami túžiť po niečom takom veľkom? Cirkev počas liturgického roku nás pozýva k spomienkam na množstvo svätých, teda na tým, ktorí prežili svoj život v plnosti lásky, dokázali milovať a nasledovať Krista v ich každodennom živote. Oni nám hovoria, že všetci môžu nasledovať túto cestu. V každej epoche dejín Cirkvi, v každej oblasti sveta pôsobia svätci najrôznejších vekových kategórií, sú to konkrétni ľudia rôznych národov a jazykov, mnohokrát ľudia veľmi rozdielni. Môžu to byť jednoduchí svätci, čiže dobrí ľudia, ktorých vidím v mojom živote, ktorí možno nikdy nebudú kanonizovaní. Sú to normálni ľudia, keď tak môžeme povedať, bez nejakých viditeľných heroických vlastností, ale v ich každodennej dobrote vidíme pravdivosť viery. Táto dobrota, ku ktorej dozreli vo viere v Cirkev, je pre mňa tou najistejšou apológiou kresťanstva a znakom, odkiaľ pochádza pravda. V spoločenstve svätých, kanonizovaných aj nekanonizovaných, ktoré Cirkev prežíva vďaka Kristovi vo všetkých svojich členoch, či už v nebi alebo na zemi, my pociťujeme ich prítomnosť ich spoločenstvo a pevne veríme, že budeme môcť napodobniť ich cestu a jedného dňa byť účastní na blaženom živote, na večnom živote.
Drahí priatelia, aké veľké je naše kresťanské povolanie v tomto svetle. A všetci sme povolaní k svätosti: ona je mierou nášho kresťanského života. Svätý Pavol to veľmi dôrazne vyjadruje, keď píše: „Každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus (...) On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4,7.11-13). Chcel by som vás všetkých pozvať k otvoreniu sa moci Ducha Svätého, ktorý pretvára náš život, aby sme sa aj my stali akoby malými kamienkami veľkej mozaiky svätosti, ktorú Boh vytvára dejinami, aby Kristova tvár žiarila v plnosti jeho jasu. Nemajme strach túžiť po veľkých veciach a smerovať k Božím výšinám; nemajme strach, že Boh od nás bude chcieť veľa, ale nechajme sa viesť v každodenných skutkoch jeho slovom, hoci sa niekedy cítime biedni, nehodní a hriešnici: On nás pretvorí svojou láskou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)