Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 23.3.2011

Drahí bratia a sestry!
Ešte dnes si s radosťou spomínam na radostné prijatie v Brindisi v roku 2008. V tomto meste sa v roku 1559 narodil ctený Učiteľ Cirkvi sv. Vavrinec z Brindisi. Toto meno však Július Cézar Rossi prijal až oveľa neskôr, keď vstúpil do kapucínskeho rádu. Odmalička bol priťahovaný rehoľnou rodinou sv. Františka z Assisi. Ako sedemročnému mu zomrel otec a matka ho zverila do starostlivosti miestnych konventuálov. O niekoľko rokov neskôr sa s matkou presťahoval do Benátok a tu spoznal kapucínov, ktorí sa práve v tom období veľkodušne vložili do služby univerzálnej Cirkvi, aby napomáhali veľkej duchovnej reforme iniciovanej Tridentským koncilom. V roku 1575 zložil rehoľné sľuby, stal sa kapucínom a v roku 1582 bol vysvätený za kňaza. Už počas úvodného štúdia preukázal mimoriadne intelektuálne schopnosti, ktorými bol obdarovaný. Veľmi rýchlo sa naučil staré biblické jazyky – gréčtinu, hebrejčinu, asýrčinu – i ďalšie moderné ako francúzštinu a nemčinu, ku ktorým treba pripočítať taliančinu a latinčinu, ktorou v tom čase plynule hovorili všetci kňazi a vzdelanci.
Vďaka ovládaniu toľkých jazykov Vavrinec mohol vykonávať intenzívny apoštolát uprostred rozličných kategórií osôb. Bol mimoriadnym kazateľom, poznal do hĺbky nielen Bibliu, ale aj rôzne rabínske texty, a to až natoľko, že i samotní rabíni zostávali prekvapení, obdivovali ho a preukazovali mu úctu a rešpekt. Teológ, naplnený poznaním Svätého písma a Cirkevných otcov, dokázal príkladným spôsobom objasniť katolícke učenie a to aj kresťanom, ktorí – predovšetkým v Nemecku – priľnuli k reformácii. Svojím jasným i pokojným vysvetľovaním poukazoval na biblické a patristické základy všetkých článkov viery, ktoré napádal Martin Luther. Medzi nimi napríklad primát sv. Petra a jeho nástupcov, božský pôvod episkopátu, ospravodlivenie ako vnútornú premenu človeka, či nevyhnutnosť dobrých skutkov pre spásu. Úspech, ktorý požíval Vavrinec nám pomáha pochopiť, že aj dnes – keď sa s toľkou nádejou a entuziazmom snažíme o ekumenický dialóg – práve Sväté písmo, čítané v tradícii Cirkvi, tvorí jeho základný a mimoriadne dôležitý prvok, ako som to chcel pripomenúť v apoštolskej exhortácii Verbum Domini (č. 46).
Aj tí najjednoduchší veriaci bez akéhokoľvek vzdelania boli obohatení Vavrincovými presvedčivými slovami, ktorými sa ku nim prihováral, aby zjednotili svoj vlastný život s vyznávanou vierou. Toto bola veľká zásluha kapucínov a iných rehoľných rádov, ktoré v 16. a 17. storočí prispeli k obnove kresťanského života preniknúc do hĺbky spoločnosti svojím svedectvom života a učenia. Aj dnes nová evanjelizácia potrebuje apoštolov, ktorí sú dobre pripravení, horliví a odvážni, aby svetlo a krása evanjelia prevážili nad smerovaním etického relativizmu a náboženskej ľahostajnosti a pretvorili najrôznejšími spôsobmi súčasné zmýšľanie a konanie v autentický kresťanský humanizmus. Je prekvapujúce, že sv. Vavrinec z Brindisi dokázal nepretržite vykonávať túto aktivitu veľmi oceňovaného a neúnavného kazateľa v mnohých mestách Talianska i v iných krajinách a napriek tomu zastávať ďalšie náročné a zodpovedné úlohy. V rámci kapucínskeho rádu bol profesorom teológie, magister novicov, viackrát ho zvolili za provinciála a generálneho definítora a nakoniec sa stal generálnym predstaveným celého rádu v rokoch 1602 – 1605.
Uprostred toľkých prác Vavrinec pestoval mimoriadne zapálený duchovný život zasvätiac mnoho času modlitbe a obzvlášť sláveniu svätých omší, ktoré mnohokrát trvali celé hodiny, pretože s veľkým dojatím prežíval pamiatku umučenia, smrti a vzkriesenia Pána. V škole svätých sa každý kňaz – ako som často zdôrazňoval počas nedávneho Roku kňazov – môže vyhnúť nebezpečenstvu aktivizmu (čiže neustálemu konaniu na úkor podstatných motivácií služby) iba ak sa nezanedbá starostlivosť o svoje vlastné vnútro. Hovoriac ku kňazom a seminaristom v katedrále v Brindisi, rodisku sv. Vavrinca, som pripomenul, že „chvíle modlitby sú tými najdôležitejšími v živote kňaza. V nich účinkuje Božia milosť a dáva plodnosť kňazskej službe. Modliť sa je tá prvá a najdôležitejšia služba pre zverenú komunitu veriacich. A preto chvíle modlitby musia mať v našom živote skutočnú prioritu. Ak vnútorne nie sme v spoločenstve s Bohom, nemôžeme nič dať ani ostatným. A preto Boh je tou prvou prioritou. Musíme si vždy rezervovať potrebný čas k tomu, aby sme v modlitbe boli v spoločenstve s naším Pánom“. Vavrinec – svojím nezameniteľným štýlom – všetkých vyzýva – a nielen kňazov – rozvíjať život modlitby, pretože skrze ňu hovoríme k Bohu a Boh hovorí k nám: „Ó, keby sme pamätali na túto skutočnosť!“, zvoláva a pokračuje: „Na to, že Boh je skutočne prítomný, keď ku nemu v modlitbe hovoríme; že skutočne počúva naše prosby aj vtedy, keď sa modlíme iba v srdci a mysli. A že je nielen prítomný a počúva nás, ale dokonca môže a túži s radosťou vyhovieť našim prosbám.“
Ďalšou charakteristickou črtou tohto syna sv. Františka boli jeho aktivity pre nastolenie pokoja. Pápeži ako aj rôzni katolícki vladári mu zverili opakovane dôležité diplomatické misie pre urovnanie kontroverzií a dohodnutie súladu medzi európskymi štátmi, ohrozovanými v tom čase Otomanskou ríšou. Morálna vážnosť, ktorú požíval z neho robila vyhľadávaného a nasledovaného radcu. Dnes, ako aj v časoch sv. Vavrinca, svet potrebuje pokoj, potrebuje mužov a ženy pokojných a uzmierujúcich. Všetci tí, ktorí veria v Boha, musia byť prameňom a zároveň činiteľom pokoja. Práve počas jednej z takýchto diplomatických misií Vavrinec zavŕšil svoj pozemský život v roku 1619 v Lisabone, kam išiel ku španielskemu kráľovi, Filipovi III, aby sa prihovoril za neapolských podriadených, trápených miestnymi autoritami.
Bol svätorečený v roku 1881 a kvôli svojej nezlomnej a intenzívnej aktivite, ako aj pre rozsiahle a harmonické vedomosti, si zaslúžil titul Doctor Apostolicus, čiže Apoštolský učiteľ od blahoslaveného pápeža Jána XXIII. v roku 1959, pri príležitosti 400. výročia jeho narodenia. Toto uznanie bolo pridelené Vavrincovi z Brindisi aj preto, že bol autorom mnohých diel biblickej exegézy, teológie a diel určených k ohlasovaniu evanjelia. V nich ponúka organické zhrnutie dejín spásy, s dôrazom na mystérium Vtelenia, ktoré je najväčším zjavením Božej lásky k ľuďom. Okrem toho, keďže bol mimoriadnym mariológom a autorom zbierky kázní o Panne Márii s názvom Mariale, vyzdvihuje jedinečnú úlohu Panny Márie, s jasnosťou potvrdzuje jej Nepoškvrnené počatie a spoluúčasť na diele vykúpenia, realizovaného Kristom.
S mimoriadnou teologickou citlivosťou Vavrinec z Brindisi tiež zdôraznil konanie Ducha Svätého v živote veriaceho. Pripomína nám, že svojimi darmi tretia osoba Najsvätejšej Trojice osvecuje a napomáha nášmu úsiliu s radosťou žiť posolstvo evanjelia. „Duch Svätý“, píše sv. Vavrinec, „robí sladkým jarmo Božích zákonov a ľahkou ich ťarchu, aby sme dodržiavali Božie prikázania s veľkou ľahkosťou, ba dokonca príjemnosťou“.
Chcel by som dokončiť toto krátke predstavenie života a učenia sv. Vavrinca z Brindisi podčiarknuc, že všetko jeho konanie bolo inšpirované veľkou láskou ku Svätému písmu – ktoré dokonca z veľkej časti vedel naspamäť – a z presvedčenia, že počuť počúvanie a prijímanie Božieho slova spôsobuje vnútornú premenu, ktorá nás privádza ku svätosti. „Pánovo slovo“ – tvrdí – „je svetlom pre intelekt a ohňom pre vôľu, aby človek mohol poznať a milovať Boha. Pre človeka – starajúceho sa o svoje vnútro a žijúceho v Duchu Svätom skrze jeho milosti – je chlebom a vodou, ale chlebom sladším než med a vodou lepšou než víno, či mlieko. Je kladivom na zatvrdnuté srdce, tvrdošijne zostávajúce v nerestiach. Je mečom na telo, svet a zlo a na zničenie každého hriechu“. Sv. Vavrinec z Brindisi nás učí milovať Sväté písmo a rásť v jeho spoznávaní, v každodennom rozvíjaní priateľského vzťahu s Pánom v modlitbe, pretože všetko naše konanie a každé naše dielo má v ňom svoj začiatok i zavŕšenie. Toto je prameň, z ktorého máme čerpať, aby naše kresťanské svedectvo bolo žiarivým a schopným priviesť ľudí našej doby k Bohu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)