Sv. Róbert Bellarmín - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 23.2.2011

 

Drahí bratia a sestry!
Sv. Róbert Bellarmín - ktorého vám chcem dnes priblížiť - nás privádza do čias bolestného rozkolu západného kresťanstva, keď ťažká politická a náboženská kríza spôsobila odtrhnutie celých národov od Apoštolskej stolice.
Narodil sa 4. októbra 1542 v Montepulciane, blízko Sieny. Z matkinej strany bol synovcom pápeža Marcela II. Mal vynikajúcu humanistickú formáciu ešte skôr, než vstúpil do Spoločnosti Ježišovej (20. septembra 1560). Filozofické a teologické štúdiá, ktoré absolvoval v Rímskom kolégiu, v Padove a v Lovaniu – zamerané na učenie sv. Tomáša a Cirkevných otcov – boli rozhodujúce pre jeho teologickú orientáciu. Za kňaza bol vysvätený 25. marca 1570, potom bol niekoľko rokov profesorom teológie v Lovaniu. Následne bol zavolaný do Ríma za profesora do Rímskeho kolégia, bola mu zverená Katedra apologetiky. Práve počas desaťročia na tomto poste (1576 – 1586) vypracoval kurz prednášok, ktoré neskôr vyústili do diela Controversiae. Toto sa hneď stalo slávnym pre zrozumiteľnosť, bohatosť obsahu a prevažne historický charakter. Bolo to v období krátko po skončení Tridentského koncilu a Katolícka cirkev bola prinútená upevňovať a potvrdzovať vlastnú identitu hlavne z ohľadom na protestantskú reformáciu. Dielo Bellarmína je nutné vidieť v tomto kontexte. Od 1588 do 1594 bol najskôr spirituálom jezuitských študentov Rímskeho kolégia, medzi ktorými bol aj sv. Alojz Gonzaga, ktorého duchovne viedol; neskôr sa stal predstaveným. Pápež Klemnent VIII. ho menoval pápežským teológom, konzultorom Posvätného ofícia a rektorom Kolégia spovedníkov Baziliky sv. Petra. V rokoch 1597 – 1598 spísal svoj katechizmus – Krátka kresťanská doktrína, ktorý sa stal jeho najznámejším dielom.
Dňa 3. marca 1599 bol pápežom Klementom VIII. menovaný za kardinála a 18. marca 1602 bol menovaný za arcibiskupa Capuy. Biskupskú vysviacku prijal 21. apríla toho istého roka. Počas troch rokov – v ktorých bol diecéznym biskupom – sa stal známym pre jeho horlivosť v kázaní vo svojej katedrále, pre farské vizitácie, ktoré každý týždeň konal a pre tri diecézne synody a provinčný koncil, ktoré organizoval. Potom ako sa zúčastnil konkláve, na ktorom boli postupne zvolení pápeži Lev XI. a Pavol V., bol povolaný do Ríma, kde sa stal členom Kongregácií: Posvätného ofícia, Indexu, Rítov, Biskupov a Propagandy viery. Zastával aj diplomatické funkcie – pri Benátskej republike a Anglicku – v ktorých horlivo obhajoval práva Apoštolskej stolice. V posledných rokoch svojho života napísal rôzne knihy spirituality, v ktorých zhrnul výsledky svojich každoročných duchovných cvičení. Z ich čítania kresťanský ľud až dodnes čerpá veľkú posilu a povzbudenie. Zomrel v Ríme 17. septembra 1621. Pápež Pius XI. ho blahorečil v roku 1923. V roku 1930 ho svätorečil a za Učiteľa Cirkvi ho vyhlásil v roku 1931.
Sv. Róbert Bellarmín zohral dôležitú úlohu v Cirkvi v posledných desaťročiach 16. storočia a prvých nasledujúceho storočia. Jeho dielo Controversiae sa stalo východiskom a orientačným bodom, ktorý je až dodnes platným pre katolícku ekleziológiu ohľadne otázok Zjavenia, podstaty Cirkvi, sviatostí a teologickej antropológie. V nich sa objavuje dôraz na inštitucionálny aspekt Cirkvi z dôvodu chýb, ktoré v tom čase kolovali ohľadne týchto otázok. Bellarmín objasnil neviditeľný aspekt Cirkvi ako Mystického tela a vysvetľoval ho analogicky na obraze tela a duše, aby opísal vzťah medzi vnútorným bohatstvom Cirkvi a vonkajšími aspektmi, ktoré ho robia vnímateľným. V tomto monumentálnom diele, ktoré sa snaží systematizovať rôzne teologické kontroverzie tej doby, sa snaží vyhnúť polemickému a agresívnemu štýlu v súvislosti s myšlienkami reformácie, používa však argumenty rozumu a cirkevnej tradície, jasným a účinným spôsobom predostiera katolícke učenie.
Avšak poklad, ktorý nám zanechal spočíva v spôsobe, s ktorým vytvoril svoje dielo. Náročné úlohy, ktoré zastával mu nezabránili každodenne sa usilovať o svätosť, samozrejme z vernosťou požiadavkám svojho postavenia, či už kňaza alebo biskupa. Práve z tejto vernosti vyplýva jeho usilovné kázanie. Keďže – ako kňaz a biskup – bol predovšetkým pastierom duší, veľmi pociťoval práve nevyhnutnosť kázania. Zachovali sa stovky homílií – Sermones – ktoré predniesol v mestách Fiandre, Rím, Neapol a Capua pri liturgických sláveniach. Menej nie je ani takzvaných Expositiones a
Explanationes farárom, zasväteným osobám a študentom Rímskeho kolégia. Tieto častokrát vykladajú Sväté písmo, obzvlášť Listy sv. Pavla. Jeho kázanie a jeho katechézy majú ten istý esenciálny charakter, pochádzajúci z ignaciánskej výchovy, ktorá je celá nasmerovaná k sústredeniu duchovných síl na Pána Ježiša – intenzívne poznávaného, milovaného a napodobňovaného.
V spisoch tohto muža – politika možno veľmi jasným spôsobom pozorovať – hoci za rezervovanosťou, ktorou zakrýva city – primát, ktorý pripisuje Pánovmu učeniu. Sv. Bellarmín tak ponúka model modlitby, ktorá oživuje každodennú aktivitu: modlitba spočívajúca v počúvaní Pánovho slova, ktorá je odmenená kontemplovaním jeho veľkosti, ktorá sa neuzatvára sama do seba, ale z nadšením sa odovzdáva Bohu. Rozlišovacím znakom Bellarmínovej spirituality je živé a osobné vnímanie nesmiernej Božej dobroty, skrze ktoré sa náš svätec skutočne cítil Bohom milovaným synom a ktoré bolo prameňom veľkej radosti, keď sa s pokojom a jednoduchosťou v modlitbe odovzdal kontemplovaniu Boha. Vo svojej knihe De ascensione mentis in Deum – Pozdvihnutie mysle k Bohu, vytvorenej podľa schémy z Itinerária sv. Bonaventúru, hovorí: „Ó, duša, tvojím vzorom je Boh, nekonečná krása, svetlo bez tieňov, jas, ktorý prevyšuje mesiac a slnko. Pozdvihni oči k Bohu, v ktorom sa nachádza pôvod všetkých vecí a z ktorého, ako zo zdroja nekonečnej plodnosti je odvodená takmer nekonečná rôznorodosť vecí. Preto musíš pochopiť: kto nájde Boha, nájde všetko; kto stratí Boha, stratí všetko.“
V tomto texte počuť odozvu slávnej kontemplácie k dosiahnutiu lásky – contemplatio ad amorem obtineundum – z Duchovných cvičení sv. Ignáca. Bellarmín, ktorý žil v okázalej a často nezdravej spoločnosti z konca 16. a začiatku 17. storočia, z tejto kontemplácie odvodzuje praktické aplikácie a premieta do nich situáciu Cirkvi tej doby so živou pastoračnou inšpiráciou. V diele De arte bene moriendi – O umení dobre zomrieť – poukazuje na normu nevyhnutnú k dobrému životu i dobrej smrti – spočívajúcu v častej a dobrej meditácii, v ktorej je potrebné „vyúčtovať“ Bohu svoje konanie a vlastný spôsob života a snažiť sa nezhromažďovať bohatstvá na tomto svete, ale žiť jednoducho a s láskou, a tak si nazhromaždiť bohatstvá v nebi. V diele De genitu columbae – O náreku holubice (v ktorom holubica predstavuje Cirkev) – vyzýva klérus i všetkých veriacich k osobnej a konkrétnej obnove svojho života podľa vzoru Písma a svätcov medzi ktorými cituje obzvlášť sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Zlatoústeho, sv. Hieronyma a sv. Augustína, ďalej veľkých zakladateľov rehoľných rádov – sv. Benedikta, sv. Dominika a sv. Františka. Bellarmín učí s veľkou jasnosťou a príkladom vlastného života, že neexistuje skutočná reforma Cirkvi, ak sa najskôr neudiala naša osobná reforma a obrátenie nášho srdca.
V Duchovných cvičeniach sv. Ignáca Bellarmín čerpal rady, ako odovzdať hlbokým spôsobom – ale aj jednoduchým ľuďom – krásu mystérií viery: „Ak máš rozum, pochop, že si bol stvorený pre Božiu slávu a pre tvoju večnú spásu. Toto je tvoj cieľ, toto je centrum tvojej duše, toto je poklad tvojho srdca. Preto považuj za skutočné dobro to, čo ťa vedie k tvojmu cieľu a za skutočné zlo to, čo ťa od neho odvádza. Priaznivé či nepriaznivé okolnosti, bohatstvo či chudoba, zdravie či choroba, pocty či potupy, život či smrť... múdry ich nevyhľadáva, ani od nich neuteká kvôli sebe. Sú však dobré a hodnotné, ak prispievajú k Božej sláve a tvojmu večnému šťastiu, na druhej strane sú zlé a odsúdeniahodné, ak tomu zabraňujú“ (De ascensione mentis in Deum, 1).
Nie sú to slová, ktoré vyšli z módy, ale hodné dlhého meditovania, aby orientovali našu cestu na tejto zemi. Pripomínajú nám, že cieľom nášho života je Pán, Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi Kristovi, v ktorom On nás neustále povoláva a sľubuje nám spoločenstvo s Ním. Pripomínajú nám dôležitosť dôvery v Pána a obetovania života v službe evanjeliu, v prijatí a prežiarení vierou a modlitbou všetky okolnosti a každé skutky nášho života vždy nasmerované k jednote s Ním. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: