Sv. Ján z Kríža - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 16.2.2011

 

Drahí bratia a sestry!
Pred dvomi týždňami som hovoril o významnej osobnosti španielskej mystiky - Terézii Ježišovej. Dnes by som chcel predstaviť ďalšieho dôležitého svätca z tejto krajiny, duchovného priateľa sv. Terézie, a tiež reformátora – spolu s ňou – karmelitánskej rodiny: sv. Jána z Kríža, vyhláseného za Učiteľa Cirkvi pápežom Piom XI. v roku 1926 a podľa tradície nazývaného aj Doctor mysticus, „Mystický učiteľ“.
Ján z Kríža sa narodil v roku 1542 v malej dedinke Fontiveros, neďaleko Avily, v Starej Kastílii, Gonzalovi de Yepes a Cataline Alvarezovej. Rodina bola chudobná, jeho otec pracoval ako prostý tkáč hodvábnych látok. Hoci pochádzal z jedného z toledských šľachtických rodov, rodičia ho vyhnali a vydedili, pretože sa oženil s Catalinou. Ján prišiel o otca ako deväťročný, žil s jeho matkou a bratom Franciscom v Medine del Campo, neďaleko obchodného a kultúrneho centra Valladolid. Tu navštevoval „Colegio de los Doctrinos“ a zároveň vypomáhal s jednoduchými prácami u mníšok z kláštora a kostola Magdalény. Potom, vďaka jeho vlastnostiam a výsledkom v jeho štúdiách, bol najskôr prijatý ako ošetrovateľ v Nemocnici nepoškvrneného počatia, potom do Kolégia jezuitov, ktoré bolo práve založené v Medine del Campo: Ján sem prišiel ako osemnásťročný a tri roky tu študoval humanitné vedy, rétoriku a klasické jazyky. Na konci formácie si bol istý, že jeho povolaním má byť rehoľný život a cítil, že – spomedzi viacerých kláštorov v Medine – je povolaný do Karmelu.
V lete roka 1563 začal noviciát u miestnych karmelitánov prijímajúc rehoľné meno Matej. V nasledujúcom roku bol prijatý na prestížnu Univerzite v Salamanke, kde študoval tri roky umenia a filozofiu. V roku 1567 bol vysvätený na kňaza a vrátil sa do Mediny del Campo celebrovať svoju primičnú svätú omšu, obklopený náklonnosťou členov svojej rodiny. Práve tu došlo k prvému stretnutiu medzi Jánom a Teréziou Ježišovou. Stretnutie bolo rozhodujúcim pre oboch: Terézia mu predostrela svoj plán reformy Karmelitánskeho rádu a aj mužskej vetvy a Jánovi dokonca navrhla, aby sa k nej pridal „na väčšiu Božiu slávu“; mladý kňaz bol fascinovaný myšlienkami Terézie a stal sa veľkým podporovateľom jej plánu. Obaja pracovali spolu niekoľko mesiacov, zdieľali svoje nápady a návrhy, ako otvoriť prvý konvent bosých karmelitánov tak rýchlo, ako je možné: to sa udialo 28. decembra 1568 v Duruele, na opustenom mieste v provincii Avila. S Jánom vytvorili túto prvú zreformovanú komunitu ďalší traja spolubratia. Pri obnovovaní svojich rehoľných sľubov podľa Pôvodnej regule, všetci štyria prijali nové mená: Ján si vybral prívlastok „z Kríža“, a tak bude aj neskôr všeobecne známy. Na konci roka 1572, na žiadosť sv. Terézie, sa stal spovedníkom a vikárom Kláštora Vtelenia v Avile, v ktorom svätica bola predstavenou. Boli to roky úzkej spolupráce a duchovného priateľstva, ktoré obohatili oboch. Z tohto obdobia pochádzajú aj najdôležitejšie diela Terézie a prvé spisy Jána.
Priľnutie ku karmelitánskej reforme nebolo jednoduché a stálo Jána veľké ťažkosti. Najtraumatickejšou epizódou bol – v roku 1577 – jeho únos a uväznenie v Konvente karmelitánov prastarej poslušnosti v Tolede kvôli nespravodlivému obvineniu. Svätec zostal niekoľko mesiacov uväznený, podrobený fyzickému i morálnemu strádaniu. Tu vytvoril – spolu s inými básňami – slávny Duchovný spev. Nakoniec sa mu – v noci zo 16. na 17. augusta 1578 – podarilo utiecť veľmi dobrodružným spôsobom a utiahnuť sa nakoniec do kláštora bosých karmelitánok. Sv. Terézia a zreformovaní spoločníci s veľkou radosťou oslavovali jeho oslobodenie. Po krátkom čase zotavenia Ján odišiel do Andalúzie, kde prežil 10 rokov v rôznych kláštoroch, predovšetkým v Granade. Prijímal stále dôležitejšie úlohy v ráde, až sa stal vikárom provincie. Zároveň dokončil písanie svojich duchovných traktátov. Potom sa vrátil do rodnej zeme a ako člen generálnej rady tereziánskej rehoľnej rodiny požíval plnú jurisdikčnú autonómiu. V roku 1591 bol zbavený všetkých povinností a pripravoval sa na založenie novej provincie v Mexiku. Kým sa pripravoval na dlhú cestu s desiatimi spolubratmi, utiahol sa do opusteného konventu blízko Jaén, kde vážne ochorel. Ján čelil enormnému utrpeniu s príkladným pokojom a trpezlivosťou. Zomrel v noci z 13. na 14. decembra 1591, zatiaľ čo sa jeho spolubratia modlili ranné chvály. Rozlúčil sa s nimi slovami: „Dnes idem spievať liturgiu hodín do neba“. Jeho telesné pozostatky boli prenesené do Segovie. Bol blahorečený Klementom X. v roku 1675 a svätorečený Benediktom XIII. v roku 1726.
Ján je považovaný za jedného z najdôležitejších lyrických básnikov španielskej literatúry. Jeho najvýznamnejšie diela sú tieto štyri: Výstup na horu Karmel, Temná noc, Duchovný spev a Živý plameň lásky.
V Duchovnom speve sv. Ján predstavuje cestu očisťovania duše, čiže postupné radostné uchopenie Boha, zatiaľ čo duša pociťuje, že miluje Boha tou istou láskou, ktorou je ona Ním milovaná. Živý plameň lásky napreduje v tejto perspektíve bližšie opisujúc stav jednoty s Bohom, ktorý postupne pretvára dušu. Obraz používaný Jánom je vždy oheň: ako oheň – ktorý čím viac horí a stravuje drevo a tým sa stáva žiarivým, ba dokonca plameňom – tak Duch Svätý, ktorý počas temnej noci očisťuje a obmýva dušu, postupom času ju prežaruje a ohrieva, ako by bol plameňom. Život duše je neustálym sviatkom Ducha Svätého, ktorý dovoľuje uvidieť slávu zjednotenia s Bohom vo večnosti.
Výstup na horu Karmel predstavuje duchovnú cestu s ohľadom na postupné očisťovanie duše, ktoré je potrebné k dosiahnutiu vrcholu kresťanskej dokonalosti, symbolizovanej vrcholom hory Karmel. Toto očisťovanie je ponúknuté ako cesta, ktorú človek má prejsť spolupracujúc s Božím konaním, aby mohla byť duša oslobodená od každého priľnutia alebo citu, ktoré by boli v protiklade s Božou vôľou. Očistenie, ktoré k dosiahnutiu jednoty lásky s Bohom musí byť totálne, začína očisťovaním zmyslov a pokračuje troma teologálnymi čnosťami: vierou, nádejou a láskou, ktoré očisťujú zmýšľanie, pamäť a vôľu. Temná noc opisuje pasívny aspekt tohto procesu očisťovania duše, spočívajúci v Božom zásahu. Ľudské úsilie je vskutku neschopné samo dosiahnuť až ku najhlbším koreňom zlých náklonností a zvykov osoby: môže ich iba zmierniť, ale nie úplne ich vykoreniť. K tomu je nevyhnutný mimoriadny Boží zásah, ktorý radikálne očisťuje ducha a pripravuje ho k jednote lásky s Ním. Sv. Ján definuje toto očisťovanie ako „pasívne“, pretože – hoci dušou prijaté – je realizované mysterióznym konaním Ducha Svätého, ktorý ako ohnivý plameň strávi každú nečistotu. V tomto stave je duša podrobená všetkým druhom skúšok, akoby sa nachádzala práve v temnej noci.
Tieto myšlienky z najvýznamnejších svätcových diel nám pomáhajú priblížiť sa k vrcholom jeho rozsiahleho a hlbokého mystického učenia, ktorého cieľom je opísať bezpečnú cestu, ako dosiahnuť svätosť, stav dokonalosti, ku ktorému Boh povoláva všetkých nás. Podľa Jána z Kríža všetko to, čo existuje, všetko, čo vytvoril Boh, je dobré. Skrze stvorenstvo môžeme dospieť k objaveniu Toho, ktorý v ňom zanechal svoju stopu. Viera však je jediným zdrojom darovaným človeku k spoznaniu Boha takého, aký on je sám v sebe ako Boh jediný a zároveň v troch osobách. Všetko to, čo Boh chcel zjaviť človeku, povedal v Ježišovi Kristovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo telom. Ježiš Kristus je jedinou a definitívnou cestou k Otcovi (porov. Jn 14,6). Akákoľvek stvorená vec je ničím v porovnaní s Bohom a bez neho nemá žiadnu cenu: v dôsledku toho, k dosiahnutiu Božej dokonalej lásky sa každá iná láska musí v Kristovi pretvoriť na Božiu lásku. Odtiaľto pochádza nástojčivosť sv. Jána z Kríža o nevyhnutnosti očisťovania a vnútorného vyprázdnenia pre pretvorenie sa v Boha, čo je jediným cieľom dokonalosti. Toto očisťovanie nespočíva v jednoduchom fyzickom zrieknutí sa vecí alebo ich používania; to, čo robí dušu čistou a slobodnou, je odstránenie akejkoľvek nesprávnej závislosti na veciach. Všetko musí byť usporiadané s Bohom ako centrom a cieľom života. Dlhý a namáhavý proces očisťovania samozrejme vyžaduje osobné úsilie, no skutočným protagonistom je Boh: všetko to, čo človek môže urobiť je „pripraviť sa“, byť otvoreným Božiemu konaniu a neklásť mu prekážky. Žijúc teologálne čnosti sa človek pozdvihuje a dáva hodnotu svojmu úsiliu. Rytmus rastu viery, nádeje a lásky napreduje ruka v ruke s dielom očisťovania a postupným zjednotením sa s Bohom až k pretvoreniu sa v
Neho. Keď sa dospeje k tomuto cieľu, duša sa ponorí do samotného trojičného života. Sv. Ján hovorí, že duša dospeje k milovaniu Boha tou istou láskou, akou On ju miluje, pretože ju miluje v Duchu Svätom. Hľa, prečo Doctor mysticus tvrdí, že neexistuje skutočná jednota lásky s Bohom, ktorá nevyvrcholí v trojičnej jednote. V tomto najvyššom stave svätá duša poznáva všetko v Bohu a nemusí už ďalej prechádzať skrze stvorené veci, aby sa dostala ku Nemu. Duša sa cíti zaplavená Božou láskou a úplne sa z nej teší.
Drahí bratia a sestry, na koniec zostáva ešte otázka: tento svätý – s jeho vysokou mystikou, s touto cestou k vrcholom dokonalosti – má čo povedať aj nám normálnym kresťanom, ktorí žijú v okolnostiach dnešného sveta, alebo je príkladom a modelom iba pre niekoľko pár vyvolených duší, ktorí sú reálne schopní viesť takýto život očisťovania a mystického výstupu? Pre nájdenie odpovede musíme predovšetkým pamätať na to, že život sv. Jána z Kríža nebol „lietaním v mystických oblakoch“, ale bol to veľmi tvrdý život – praktický a konkrétny. Či už bol reformátorom rádu, keďže sa stretol s množstvom odporu, alebo ako predstaveným provincie, alebo uväznený svojimi spolubratmi a podrobený neuveriteľným osočovaniam a fyzickým trestom. Bol to ťažký život, no práve počas mesiacov strávených vo väzení napísal svoje najkrajšie diela. A tak môžeme pochopiť, že cesta s Kristom nie je ďalšou ťažkosťou na už dosť ťažkom jarme našich životov. Nie je niečím, čo by urobilo ešte ťažším toto jarmo, ale je to niečo úplne odlišné, je to svetlo a sila, ktorá nám pomáha niesť toto jarmo. Ak človek nájde v sebe veľkú lásku, táto mu dáva akoby krídla a oveľa jednoduchšie znáša všetky ťažkosti života, pretože nesie v sebe toto veľké svetlo; toto je viera: byť milovaný Bohom a nechať sa milovať Bohom v Kristovi Ježišovi. Toto „nechať sa milovať“ je svetlom, ktoré nám pomáha niesť jarmo každého dňa. A svätosť nie je naším dielom, ktoré by bolo veľmi zložité. Spočíva práve v tomto otvorení sa: otvoriť okná našej duše, aby Božie svetlo mohlo vstúpiť, nezabudnúť na Boha, pretože práve v otvorení sa jeho svetlu nájdeme silu a radosť vykúpených. Modlime sa k Pánovi, aby nám pomáhal dosiahnuť túto svätosť, nechať sa milovať Bohom, čo je povolaním nás všetkých a skutočným vykúpením.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: