Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 9.2.2011

Drahí bratia a sestry!
Dnes by som vám chcel povedať o sv. Petrovi Kanijsovi, alebo v jeho latinskej forme Kaníziovi, veľmi dôležitej postave katolicizmu 16. storočia. Narodil sa 8. mája 1521 v Nijmegene, v Holandsku. Jeho otec bol starostom mesta. Zatiaľ čo študoval na univerzite v Kolíne, navštevoval kartuziánskych mníchov z Kartúzy sv. Barbory, čo bolo hnacím centrom katolíckeho života a iných zbožných mužov, ktorí rozvíjali spiritualitu nazývanú devotio moderna. Vstúpil do Spoločnosti Ježišovej 8. mája 1543 v Magonze (Renania – Palatinato), potom ako absolvoval duchovné cvičenia pod vedením blahoslaveného Pierra Favrea (Peter Faber), jedného z prvých spoločníkov sv. Ignáca z Loyoly. Za kňaza bol vysvätený v júni 1546 v Kolíne. Už nasledujúci rok ako teológ biskupa Augusty, kardinála Otta Truchsess von Waldurga bol prítomný na Tridentskom koncile, počas ktorého spolupracoval s dvoma spolubratmi, Diegom Laínezom a Alfonsom Salmerónom.
V roku 1548 sv. Ignác ho nechal v Ríme dokončiť duchovnú formáciu a potom ho poslal do Kolégia v Messine cvičiť sa v pokorných domácich službách. V Bologni urobil doktorát z teológie 4. októbra 1549. Sv. Ignácom bol predurčený k apoštolátu v Nemecku. Dňa 2. septembra 1549 navštívil pápeža Pavla III. v Castel Gandolfe a potom išiel do Baziliky sv. Petra, aby prosil o požehnanie apoštolov Petra a Pavla pre svoje poslanie. Do svojho denníka si zapísal: „Tam som pocítil, že veľká útecha a plnosť milostí mi boli udelené skrze týchto prostredníkov. Potvrdzovali moje poslanie v Nemecku a zdalo sa, že mi, ako apoštolovi Nemecka dávajú ich dobrozdanie. Ty vieš, Pane, koľkými spôsobmi a koľkokrát v ten deň si mi zveril Nemecko, pre ktoré si ma aj neskôr povzbudzoval a pre ktoré by som túžil žiť a zomrieť.“
Musíme pamätať na to, že sa nachádzame sa v časoch luteránskej reformy, v okamihoch, keď katolícka viera – v porovnaní s krásou reformy – akoby vyhasínala v nemecky hovoriacich krajinách. Úloha – zverená Kaníziovi – obnoviť katolícku vieru v nich vyzerala takmer nemožná. Bolo to možné iba silou modlitby a skrze hlboké a osobné priateľstvo s Ježišom. Priateľstvo s Ježišom v jeho Tele, Cirkvi, ktorá je živená Eucharistiou, jeho reálnou prítomnosťou.
Nasledujúc misiu, prijatú od Ignáca a pápeža Pavla III. Kanízius odišiel do Nemecka a presnejšie do Bavorského vojvodstva, ktoré bolo niekoľko rokov jeho pôsobiskom. Ako dekan, rektor a vicekancelár Univerzity v Ingolstadte, sa staral o akademický život inštitútu a on náboženskú a morálnu reformu ľudu. Vo Viedni, kde bol krátko administrátorom diecézy, vykonal veľké pastoračné dielo v nemocniciach a väzniciach, v samotnom meste aj na vidieku a pripravil publikovanie svojho Katechizmu. V roku 1556 založil Pražské kolégium a až do roku 1569 bol prvým predstaveným jezuitskej provincie horného Nemecka.
V tomto úrade vytvoril v nemeckých krajinách hustú sieť komunít svojho Rádu, obzvlášť Kolégií, ktoré boli východiskovým bodom pre katolícku reformu a pre obnovenie katolíckej viery. V tom čase sa zúčastnil aj Wormských rozhovorov s protestantskými predstavenými, medzi nimi aj s Filipom Melanchtonom (1557); bol pápežským nunciom v Poľsku (1558); zúčastnil sa dvoch diet (v starom nemeckom práve stretnutia ľudu ohľadne mimoriadne dôležitých rozhodnutí) V Auguste (1559 a 1565); sprevádzal kardinála Stanislava Hozjusza, legáta pápeža Pia IV. u cisára Ferdinanda (1560); vystúpil na záverečnom zasadnutí Tridentského koncilu, kde sa vyjadril o otázke prijímania pod oboma spôsobmi a Indexe zakázaných kníh (1562).
V roku 1580 sa utiahol do Friburgu vo Švajčiarsku, odhodlaný venovať sa kázaniu a tvorbe svojich diel. Tam zomrel 21. decembra 1597. Blahoslavený bol blahoslaveným Piom IX. v roku 1864, v roku 1897 bol vyhlásený za druhého apoštola Nemecka pápežom Levom XIII. Pápežom Piom XI. bol vyhlásený za svätého a za Učiteľa Cirkvi v roku 1925.
Sv. Peter Kanízius prežil veľkú časť svojho života v kontakte so spoločensky najdôležitejšími svojej doby a svojimi spismi dosiahol mimoriadny vplyv. Bol editorom kompletných diel sv. Cyrila Alexandrijského a sv. Leva Veľkého, Listov sv. Hieronyma a Modlitieb sv. Mikuláša z Flüe. Publikoval zbožné knihy v rozličných jazykoch, biografie niektorých švajčiarskych svätcov a množstvo homiletických textov. No jeho najrozšírenejšími dielami boli tri katechizmy vytvorené medzi rokmi 1555 a 1558. prvý katechizmus bol určený študentom schopným pochopiť základné teologické pojmy; druhý mládeži z ľudu pre prvé vyučovanie náboženstva, tretí pre mládež so školským vzdelaním na úrovni stredných a vyšších škôl. Katolícka doktrína bola predložená formou otázok a odpovedí, krátko, biblickými pojmami, veľmi jasno a bez polemických náznakov. Už počas jeho života vyšlo 200 edícii tohto Katechizmu. Stovky ďalších nasledovali až do 20. storočia. V Nemecku, ešte za čias môjho otca, ľud nazýval tento Katechizmus jednoducho Canisio: je to skutočne katechéta celých stáročí, formoval vieru ľudí celé stáročia.
Toto bola charakteristika sv. Petra Kanízia: vedieť harmonicky spojiť vernosť dogmatickým princípom s rešpektom voči každej osobe. Sv. Peter Kanízius rozlíšil „vedomú a vinnú apostáziu“ od „nevinnej straty viery kvôli okolnostiam“ a vyhlásil – opačne ako Rím – že veľká časť Nemcov, ktorí prešli k protestantizmu bola bez viny. V historickom okamihu silných kontrastov vo vierovyznaniach sa vyhýbal ostrosti a hnevlivej rétorike, čo bolo v tých časoch veľmi zriedkavé a výnimočné v diskusiách medzi kresťanmi na oboch stranách a zameriaval sa iba na predstavenie duchovných koreňov a oživenie viery v Cirkev. K tomu mu poslúžilo široké a prenikavé poznanie Svätého písma a cirkevných otcov: to isté poznanie, ktoré upevňovalo jeho osobný vzťah s Bohom a prísna spiritualita, ktorá vyplývala z devotio moderna a rýnskej mystiky.
Spiritualitu sv. Petra Kanízia charakterizovalo hlboké osobné priateľstvo s Ježišom. Píše, napríklad, 4. septembra 1549 vo svojom denníku: „Ty, nakoniec, akoby si mi otvoril srdce Najsvätejšieho Tela, ktoré som akoby videl pred sebou, prikázal si mi piť z toho prameňa, pozývajúc ma takpovediac načrieť vodu mojej spásy z tvojich prameňov, môj Spasiteľ.“ A potom videl, že Spasiteľ mu dal odev z troch častí, ktoré sa volali pokoj, láska a vytrvalosť. Týmto odevom vytvoreným z pokoja, lásky a vytrvalosti Kanízius sa snažil o obnovu katolíckej viery. Toto jeho priateľstvo s Ježišom – ktoré bolo centrom jeho osobnosti – živené láskou k Biblii, láskou k Eucharistii, láskou k Otcom, toto priateľstvo bolo jasne zjednotené s vedomím, že je v Cirkvi pokračovateľom poslania apoštolov. A toto nám pripomína, že každý autentický ohlasovateľ evanjelia je vždy nástrojom zjednoteným – a preto účinným – s Ježišom a jeho Cirkvou.
K priateľstvu s Ježišom bol sv. Peter Kanízius vyformovaný v duchovnom prostredí Kolínskej kartúzy, v ktorej bol v blízkom kontakte s dvoma kartuziánskymi mystikmi: Johannom Lanspergerom (latinsky Lanspergius) a Nicolasom van Hescheom (latinsky Eschius), následne prehĺbil zážitok tohto priateľstva, familiaritas stupenda nimis, kontempláciou mystérií Ježišovho života, ktoré tvoria veľkú časť duchovných cvičení sv. Ignáca. Jeho intenzívna oddanosť k Pánovmu srdcu, ktoré vyvrcholilo v zasvätení sa apoštolskej službe vo Vatikánskej bazilike, nachádza tu svoj základ.
V kristocentrickej spiritualite sv. Petra Kanízia je zakorenené hlboké presvedčenie: dušu nemožno zdokonaliť, ak nepraktizuje každý deň modlitbu, duchovné prosby, ktoré sú riadnym spôsobom dovoľujúcim Ježišovmu učeníkovi žiť v blízkosti s božským učiteľom. Preto v spisoch určených k duchovnej výchove ľudu náš svätec trvá na dôležitosti liturgie s jeho komentármi k evanjeliám k sviatkom k obradom sv. omše a iných sviatostí, ale – v tom istom čase – sa snaží ukázať veriacim potrebu a krásu, ktorú každodenná osobná modlitba dodáva účasti na verejnom kulte.
Ide o povzbudenie a zároveň metódu, ktoré si uchovali nedotknutú svoju hodnotu, obzvlášť po tom, ako boli znovu s vážnosťou Druhého vatikánskeho koncilu v konštitúcii Sacrosanctum Concilium ponúknuté: kresťanský život nerastie, ak nie je živený účasťou na liturgii, obzvlášť na nedeľnej sv. omši a každodennou osobnou modlitbou. Aj uprostred tisícky aktivít a množstva podnetov, ktoré nás obklopujú, je nevyhnutné nájsť si každý deň chvíle na rozjímanie pred Pánom, počúvanie ho a rozprávanie sa s ním.
V tom istom čase je vždy aktuálny a hodnotný príklad, ktorý nám sv. Peter Kanízius zanechal, nielen vo svojich dielach, ale predovšetkým svojím životom. Učí nás s jasnosťou, že apoštolské poslanie je rozhodujúce a prináša ovocie spásy v srdciach iba vtedy, ak ohlasovateľ je osobným svedkom Ježiša a dokáže sa stať nástrojom v jeho rukách; je s ním úzko zjednotený vo viere v jeho evanjelium a jeho Cirkev, so životom morálne koherentným a s neustálou modlitbou a láskou. A toto platí pre každého kresťana, ktorý chce žiť s úsilím a vernosťou svoje priľnutie ku Kristovi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)