Sv. Terézia z Avily - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 2.2.2011

 

Drahí bratia a sestry,
počas katechéz, ktoré som venoval cirkevným otcom a postavám veľkých teológov a žien stredoveku, mal som možnosť pozastaviť sa aj nad niektorými svätými, ktorí boli vyhlásení za Učiteľov Cirkvi kvôli ich mimoriadnej náuke. Dnes by som chcel začať krátku sériu stretnutí, v ktorých si predstavíme Učiteľov Cirkvi. A začnem sväticou, ktorá predstavuje jeden z vrcholov kresťanskej spirituality všetkých čias: sv. Terézia z Avily (sv. Terézia Ježišova).
Narodila sa v Avile, v Španielsku, v roku 1515 s menom Terézia de Ahumada. Vo svojej autobiografii ona sama spomína niektoré udalosti zo svojho detstva: narodenie z „rodičov čnostných a bohabojných“, uprostred početnej rodiny s deviatimi bratmi a troma sestrami. Ešte ako dieťa, menej ako deväťročná, mala možnosť čítať životopisy niektorých mučeníkov, ktoré jej vnukli túžbu po mučeníctve, a tak zimprovizuje krátky útek z domu, aby zahynula ako mučeníčka a vystúpila do neba (porov. Život 1,4); „chcem vidieť Boha“, hovorí dievčina rodičom. Niekoľko rokov po tom Terézia prehovorí o svojom čítaní z mladosti s tvrdením, že v nich objavila pravdu, ktorú zhrňuje v dvoch základných princípoch: na jednej strane „skutočnosť, že všetko to, čo patrí k tomuto svetu pominie“, a na druhej strane, že iba Boh je „navždy, navždy, navždy“, téma, ktorá sa neskôr vráti v jej mimoriadne známej básni: „Nech ťa nič neruší, nech ťa nič neľaká, všetko pominie. Boh sa nemení, trpezlivosť získa všetko; kto má Boha, nič mu nechýba. Iba Boh stačí!“. Stala sa sirotou ako dvanásťročná. Keď jej zomrie matka, prosí Najsvätejšiu Pannu, aby sa ona stala jej matkou (porov. Život 1,7).
Hoci počas dospievania čítanie profánnych kníh ju priviedlo k rozptýleniam svetského života, predsa len výchova augustiniánskych mníšok z Kláštora Santa Maria delle Grazie z Avily a čítanie duchovnej literatúry, predovšetkým klasikov františkánskej spirituality, ju naučili rozjímaniu a modlitbe. vo veku dvadsiatich rokov vstúpila do karmelitánskeho Kláštora Vtelenia v Avile; v rehoľnom živote prijíma meno Terézia Ježišova. O tri roky neskôr vážne ochorela, až natoľko, že štyri dni bola v kóme, zdanlivo mŕtva (porov. Život 5,9). Aj v zápase proti svojim chorobám svätica videla boj proti slabostiam a odporu Božiemu volaniu: „Túžila som žiť“, píše, „pretože som si bola vedomá, že nežijem, ale bojujem s tieňom smrti a nemala som nikoho, kto by mi dal život, a ani ja som si ho nemohla vziať a Ten, ktorý mi ho mohol dať robil správne, že mi nepomohol, pretože toľkokrát ma viedol ku Nemu a ja som ho vždy opustila“ (Život 8,2), v roku 1543 stratila blízkosť svojich príbuzných: otec zomiera a všetci jej bratia – jeden po druhom – emigrovali do Ameriky. Počas pôstu v roku 1554 vo veku 39 rokov Terézia dospeje k vrcholu svojho zápasu proti vlastným slabostiam. Náhodný objav sochy „Krista veľmi doráňaného“ hlboko poznačil jej život (porov. Život 9). Svätica, ktorá v tom období nachádza hlbokú spriaznenosť s Vyznaniami sv. Augustína, takto opisuje rozhodujúci deň jej mystického zážitku: „Stalo sa... že znenazdania som pocítila Božiu prítomnosť, až natoľko, že som nemohla pochybovať, že bola v mojom vnútri, alebo že som ja bola celá pohltená Ním“ (Život 10,1).
Paralelne sa z dozrievaním svojho vnútra svätica začína konkretizovať myšlienku reformy karmelitánskeho rádu: v roku 1562 založí v Avile – s podporou miestneho biskupa, dona Alvara de Mendosu – prvý reformovaný Karmel a krátko na to dostane schválenie od generálneho predstaveného rádu, Giovanniho Battistu Rossiho. V nasledujúcich rokoch pokračuje v zakladaní nových Karmelov – celkovo sedemnástich. Ako mimoriadne dôležité sa ukáže stretnutie so sv. Jánom z Kríža, s ktorým v roku 1568 založí v Duruele, blízko Avily, prvý kláštor bosých karmelitánov. V roku 1580 získa z Ríma potvrdenie autonómnej provincie svojich reformovaných karmelitánskych kláštorov, čo sa stalo začiatkom Rehoľného rádu bosých karmelitánov. Terézia skončí svoj pozemský život práve počas tohto zakladania. V roku 1582, krátko po založení Karmelu v Burgose, keď sa vracia späť do Avily a zomiera v noci 15. októbra v Albe de Tormes opakujúc pokorne dve vety: „Nakoniec zomieram ako dcéra Cirkvi“ a „Nadišla hodina, môj ženích, aby sme sa uvideli“. Život prežitý v Španielsku, ale obetovaný pre celú Cirkev. Blahoslavená bola pápežom Pavlom V. v roku 1614, svätorečená v roku 1622 Gregorom XV. a vyhlásená za Učiteľku Cirkvi Božím služobníkom Pavlom VI. v roku 1970.
Terézia Ježišova nemala akademické vzdelanie, ale vždy oceňovala učenie teológov, učencov a duchovných majstrov, ako spisovateľka sa vždy pridržiavala toho, čo osobne prežila alebo videla v životoch druhých (porov. Prológ k Ceste dokonalosti), čiže vždy podložené skúsenosťami. Terézia vytvárala duchovné priateľské vzťahy s mnohými svätými, predovšetkým so sv. Jánom z Kríža. Zároveň sa venovala čítaniu cirkevných otcov, sv. Hieronyma, sv. Gregora Veľkého a sv. Augustína. Medzi jej najdôležitejšie diela patrí predovšetkým autobiografia s názvom Kniha života, ktorú ona volá Kniha Pánových milostí. Vytvorená v avilskom Karmele v roku 1565, zachytáva jej biografickú a duchovnú cestu a bola napísaná – ako tvrdí samotná Terézia – aby podrobila svoju dušu rozoznávaniu „majstra spirituality“, sv. Jána z Avily. Cieľom je zdôrazniť prítomnosť a konanie milosrdného Boha v jej živote: preto zachytáva často dialóg modlitby s Pánom. Je to čítanie, ktoré očaruje, pretože svätica nielen rozpráva, ale ukazuje – priam znovu prežíva hlboký zážitok svojho vzťahu s Bohom. V roku 1566 Terézia píše Cestu dokonalosti, ňou nazývaná Napomenutia a rady, ktoré dáva Terézia Ježišova svojim mníškam. Adresátkami je 12 noviciek Karmelu sv. Jozefa v Avile. Im Terézia predkladá intenzívny program kontemplatívneho života v službe Cirkvi, na ktorého základe sú evanjeliové rady a modlitba. Medzi najcennejšie časti patrí komentár k modlitbe Otče náš ako model modlitby. Najznámejšie mystické dielo sv. Terézie je Vnútorný hrad, napísaný v roku 1577, už v plnej zrelosti. Jedná sa o spätný pohľad na vlastnú cestu duchovného života, zároveň návod na možné napredovanie kresťanského života k svojej plnosti a svätosti pod vedením Ducha Svätého. Terézia sa odvoláva na štruktúru hradu so siedmimi izbami ako obraz vnútra človeka, uvádzajúc zároveň symbol priadky morušovej, ktorá sa pretvorí na motýľa, aby vyjadrila cestu od prirodzeného k nadprirodzenému. Svätica sa inšpiruje Svätým písmom a obzvlášť Veľpiesňou a záverečným symbolom dvoch mladomanželov, ktorý jej dovoľuje opísať v siedmej izbe vrchol kresťanského života vo svojich štyroch aspektoch: trojičnom, kristologickom, antropologickom a ekleziálnom. Svojej činnosti zakladateľky reformovaných Karmelov Terézia venuje Knihu zakladania napísanú medzi 1573 a 1582, v ktorej hovorí o živote rodiacej sa rehoľnej skupiny. Ako aj v autobiografii, text chce zdôrazniť predovšetkým Božiu činnosť v diele zakladania nových kláštorov.
Nie je jednoduché zhrnúť v pár slovách hlbokú a artikulovanú tereziánsku spiritualitu. Chcel by som spomenúť niektoré podstatné body. V prvom rade sv. Terézia predkladá evanjeliové rady ako základ celého kresťanského a ľudského života: obzvlášť odpútanie sa od majetku, čiže evanjeliová chudoba a tá sa týka všetkých nás; láska jedných voči druhým ako podstatný prvok komunitného a spoločenského života; pokora ako láska k pravde; odhodlanie ako ovocie kresťanskej odvahy; teologálna nádej, ktorú opisuje ako smäd po živej vode bez zabudnutia na ľudské čnosti: vľúdnosť, pravdivosť, skromnosť, ochota, radosť, vzdelanosť. V druhom rade sv. Terézia navrhuje hlboký súlad s veľkými biblickými osobnosťami a živým načúvaním Božiemu slovu. Ona sa identifikuje predovšetkým s nevestou z Veľpiesne a s apoštolom Pavlom a samozrejme s umučeným Kristom a eucharistickým Ježišom.
Svätica podčiarkuje ako veľmi podstatná je modlitba; modliť sa – hovorí – „znamená s priateľstvom navštevovať – z tváre do tváre – Toho, o ktorom vieme, že nás miluje“ (Život 8,5). Myšlienka sv. Terézie sa zhoduje s definíciou teologálnej lásky, ktorú sv. Tomáš Akvinský opisuje ako „amicitia quaedam hominis ad Deum“, priateľstvo človeka s Bohom, ktorý ako prvý ponúkol svoje priateľstvo človeku; iniciatíva vychádza z Boha (porov. Summa Theologiae II – II, 23, 1). Modlitba je život a postupne sa rozvíja v súlade s vývinom kresťanského života: začína s hlasovou modlitbou, pokračuje zvnútornením skrze meditáciu a rozjímanie, až k dosiahnutiu jednoty lásky s Kristom a Najsvätejšou Trojicou. Samozrejme nejedná sa o vývin, pri ktorom vystúpenie na vyššie stupne znamená zanechanie predchádzajúcich typov modlitieb, ale je to predovšetkým postupné prehĺbenie vzťahu s Bohom, ktoré zahrňuje celý život. Viac než pedagogika modlitby, učenie sv. Terézie je skutočná mystagógia: čitateľa jej diel učí modlitbe tým, že sa ona sama s ním modlí; častokrát vskutku preruší opis alebo výklad, aby spočinula v modlitbe.
Ďalšou témou, milou svätici je centrálnosť Kristovej ľudskosti. Pre Teréziu vskutku kresťanský život je osobný vzťah s Ježišom, ktorý vrcholí v jednote s Ním skrze milosť, lásku a jeho napodobovanie. Z toho vyplýva dôležitosť, ktorú ona pripisuje meditovaniu Umučenia a Eucharistie, čiže Kristovej prítomnosti v Cirkvi pre život každého veriaceho a ako srdce liturgie. Sv. Terézia prežívala nepodmienenú lásku voči Cirkvi: zjavuje živý „sensus Ecclesiae“ v časoch rozdelenia a konfliktov v Cirkvi. Reformuje karmelitánsky rád so zámerom lepšie slúžiť a obraňovať „Svätú katolícku cirkev rímsku“ a je ochotná položiť svoj život za ňu (porov. Život 33,5).
Posledný podstatný aspekt tereziánskeho učenia, ktorý chcem podčiarknuť je zdokonaľovanie sa ako úsilie celého kresťanského života a jeho finálna méta. Svätica má mimoriadne jasnú myšlienku o „plnosti“ Krista nanovo prežitej v kresťanovi. Na konci cesty vo Vnútornom hrade, v poslednej izbe, Terézia opisuje túto plnosť, realizovanú v prebývaní v Najsvätejšej Trojici, v jednote s Kristom skrze mystérium jeho ľudskosti.
Drahí bratia a sestry, sv. Terézia Ježišova je skutočnou učiteľkou kresťanského života pre veriacich všetkých čias. V našej spoločnosti, chudobnej na duchovné hodnoty, sv. Terézia nás učí stať sa neúnavnými svedkami Boha, jeho prítomnosti, jeho konania, učí nás reálne cítiť smäd po Bohu, ktorý jestvuje v hĺbke nášho srdca, túto túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať sa s ním a byť jeho priateľmi. Toto priateľstvo je nevyhnutné pre nás všetkých a musíme ho hľadať vždy nanovo každý deň. Príklad tejto svätice, hlboko kontemplatívnej a zároveň účinne aktívnej, nech poháňa aj nás zasvätiť každý deň istý čas modlitbe, tomuto otvoreniu sa Bohu, tejto ceste hľadania Boha, aby sme ho uvideli, aby sme našli jeho priateľstvo a tým skutočný život; pretože skutočne mnohí z nás by mali povedať: „nežijem, nežijem skutočne, pretože nežijem podstatu môjho života“. Preto čas modlitby nie je strateným časom. Je to čas, v ktorom sa otvára cesta života, otvára sa cesta k učeniu sa od Boha jeho horiacej láske – voči Nemu, k jeho Cirkvi a konkrétnej láske k našim bratom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 

Katechezy: 
Súvisiace: