Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.12.2010

Drahí bratia a sestry,
v jednej z nedávnych katechéz som hovoril o svätej Kataríne Sienskej. Dnes by som vám chcel predstaviť ďalšiu, menej známu sväticu, ktorá nosila rovnaké meno: je to svätá Katarína z Bologne, mimoriadne vzdelaná, no veľmi pokorná žena - oddaná modlitbe, vždy pripravená k službe, štedrá v obete, ale aj s radosťou prijímajúca Kristov kríž. Narodila sa v Bologni 8. septembra roku 1413, ako prvorodená dcéra Benvenuty Mammoliniovej a Giovanniho de' Vigri, bohatého a vzdelaného ferrarského šľachtica, doktora práv a verejného funkcionára v Padove, v ktorej pracoval ako diplomat službe Niccola III d'Este, ferarského markíza. Správ o detstve a dospievaní svätej Kataríny je veľmi málo a sú veľmi neisté. Ako malá bývala v Bologni v dome svojich starých rodičov. Tu ju vychovávali jej príbuzní, predovšetkým jej matka, žena veľkej viery. Neskôr sa s ňou presťahovala do Ferrary. Keď mala približne desať rokov, vstúpila na dvor Niccola III d'Este ako dvorná dáma Niccolovej dcéry Margaréty. Markíz premenil Ferraru na nádherné mesto, zavolal doň umelcov a literátov z viacerých krajín. Podporoval kultúru a - i keď jeho súkromný život nebol práve príkladný - snažil sa starať o duchovné dobro a morálku a vzdelanie svojich poddaných.
Vo Ferrare Katarínu nezasiahli negatíva, ktoré často súviseli so životom na dvore. Spriatelila sa s Margarétou a stala sa jej dôverníčkou. Dostalo sa jej dobrého vzdelania: študovala hudbu, maľbu, tanec, naučila sa skladať básne, písať literárne kompozície a hrať na viole. Stala sa odborníčkou v umení miniatúry a prepisovania textov. Zdokonalila sa v znalostiach latinčiny. V budúcom kláštornom živote sa jej veľmi zišli umelecké a kultúrne vzdelanie, ktoré v týchto rokoch nadobudla. Učí sa s ľahkosťou, zápalom a húževnatosťou. Je veľmi rozumná, mimoriadne skromná, nadaná a jemná v správaní. Jeden znak ju však vyjadruje mimoriadne jasným spôsobom: jej duch je neustále obrátený k nebeským veciam. V roku 1427, keď má ešte len 14 rokov, po istých udalostiach vo svojej rodine, sa Katarína rozhodne opustiť dvor, aby sa pridala ku skupine mladých žien, ktoré pochádzali zo vzdelaných rodín a rozhodli sa pre spoločný život v zasvätení Bohu. Matka jej to vo viere dovolí, i keď s ňou mala iné plány. Nevieme, aký bol Katarínin duchovný život pred týmto rozhodnutím. Hovoriac v tretej osobe naznačuje, že vstúpila do Božej služby "ožiarená Pánovou milosťou (…) s čistým svedomím a veľkým zápalom", oddaná dňom i nocou svätej modlitbe, v snahe osvojiť si všetky čnosti, ktoré videla u iných - "nie zo závisti, ale preto, aby sa čo najviac páčila Bohu, do ktorého vložila všetku svoju lásku" (Le sette armi spirituali, VII, 8, Bologna 1998, str. 12). V tomto období urobila niekoľko významných krokov v oblasti duchovného života. Musela však čeliť aj ťažkým skúškam a vnútornému utrpeniu, spôsobenému predovšetkým diablovými pokušeniami. Musela prekonať veľmi ťažkú duchovnú krízu a trápili ju aj pokušenia neviery v Eucharistiu. Po mnohých súženiach ju Pán utešil: v jednom videní jej daroval jasné poznanie o svojej reálnej prítomnosti v Eucharistii - tak žiarivú istotu, že ju Katarína nedokázala vyjadriť slovami (por. ibid., VIII, 2, str. 42-46). V tom istom čase na jej komunitu doľahla mimoriadne bolestivá skúška: vypukli spory medzi tými, čo chceli nasledovať augustiniánsku spiritualitu a tými, čo sa orientovali viac františkánskym smerom. V rokoch 1429 a 1430 sa Lucia Mascheroni, vedúca celej skupiny, rozhodla založiť augustiniánsky kláštor. Katarína sa naopak s niektorými ďalšími vydala nasledovať regulu svätej Chiary z Assisi. Bol to dar Božej Prozreteľnosti, pretože ich komunita bývala v budove spojenej s kostolom Svätého Ducha, ktorý patril konventu Menších bratov, čo nasledovali hnutie Poslušnosti. Katarína a jej spoločníčky sa tak mohli pravidelne zúčastňovať na liturgických sláveniach a prijímať adekvátne duchovné vedenie. Mali dokonca to šťastie, že mohli počúvať kázanie svätého Bernarda Sienského (por. ibid., VII, 62, str. 26). Katarína rozpráva o tom, že v roku 1429, teda v treťom roku od jej obrátenia, sa šla vyspovedať k jednému z Menších bratov, ktorých si veľmi cenila. Vykonala si dobrú spoveď a intenzívne sa modlila k Pánovi, aby jej daroval odpustenie všetkých hriechov a trestu, ktorý si za ne zaslúžila. Boh jej vo videní odhalil, že jej všetko odpúšťa. Bola to mimoriadne silná skúsenosť Božieho milosrdenstva, ktorá ju navždy poznačila a darovala jej nové nadšenie, aby potom dokázala štedro odpovedať na nekonečnú Božiu lásku (por. ibid., IX, str. 46-48). V roku 1431 mala víziu posledného súdu. Hrôzostrašné videnie zatratených ju priviedlo k tomu, aby sa ešte intenzívnejšie modlila a konala viac pokánia za hriešnikov. Diabol na ňu stále útočil a ona sa čoraz väčšmi oddávala Pánovi a Panne Márii (por. ibid., X, 3, str. 53-54). Vo svojich spisoch nám Katarína zanechala viaceré dôležité náznaky tohto neobyčajného zápasu, z ktorého s Božou milosťou vyšla víťazne. Urobila to preto, aby povzbudila svoje spolusestry, a tých, čo sa rozhodnú nastúpiť na cestu dokonalosti: chcela ich upozorniť, aby si dávali pozor na pokušenia diabla, ktorý sa často skrýva za podvodnými lákadlami - aby človeka priviedol k pochybnostiam vo viere, k neistote v povolaní, k zmyselnostiam. V autobiografickom a poučnom spise Sedem duchovných zbraní nám Katarína ponúka učenie mimoriadnej múdrosti a hlbokého duchovného rozlišovania. Rozpráva v tretej osobe o zvláštnych milostiach, ktoré jej Boh daroval a v prvej osobe, keď vyznáva svoje hriechy. Z jej spisu vidno čistotu viery v Boha, hlbokú pokoru a jednoduchosť srdca, misionársky zápal, oddanosť pre spásu duší. Hovorí o siedmich zbraniach v boji proti zlu a proti diablovi: 1. Vždy sa horlivo snažiť o konanie dobra. 2. Uvedomiť si, že sami nikdy nedokážeme vykonať nič skutočne dobré. 3. Dôverovať Bohu a pre jeho lásku sa nikdy nebáť bojovať proti zlu, či už vo svete, alebo v nás samých. 4. Často premýšľať nad slovami a udalosťami z Ježišovho života, predovšetkým nad jeho utrpením a smrťou. 5. Pamätať na to, že musíme zomrieť. 6. Mať na pamäti rajské dobrá. 7. Poznať Sväté Písmo a nosiť ho vždy v srdci, aby riadilo všetky naše myšlienky aj činy. Toto je pekný program duchovného života aj na dnes, aj pre každého jedného z nás. V konvente Katarína napriek tomu, že bola zvyknutá na ferrarský dvor, vykonávala práce v práčovni, šila, piekla a venovala sa starostlivosti o zvieratá. Robila všetko, aj tie najpokorujúcejšie práce - s láskou a stálou poslušnosťou, vydávajúc tak žiarivé svedectvo pre svoje spolusestry. V neposlušnosti videla pýchu, ktorá ničí všetky ostatné čnosti. Z poslušnosti prijala úrad majsterky noviciek napriek tomu, že sa necítila schopná túto službu vykonávať. Boh ju stále povzbudzoval svojou prítomnosťou a svojim darmi: napokon sa stala múdrou a veľmi cenenou novicmajsterkou. Následne potom jej zverili úlohu v hovorni. Bolo pre ňu veľmi ťažké často prerušovať modlitbu, aby mohla odpovedať ľuďom, čo prichádzali ku mreži, ktorá oddeľovala kláštor od ostatného sveta. Ani tu jej Pán nikdy nebol vzdialený. Kláštor sa pod jej vplyvom čoraz viac stával miestom modlitby, obety, ticha, práce a radosti. Keď zomrela opátka, predstavení si hneď spomenuli na Katarínu ako na vhodnú kandidátku na jej miesto. Ona ich však odkázala na klarisky z Mantovy, ktoré vynikali učenosťou a poslušnosťou vo viere. O nejaký čas, v roku 1456, však ich kláštor dostal úlohu založiť nové spoločenstvo v Bologni. Katarína by bola najradšej dožila vo Ferrare, ale Pán sa jej zjavil a poučil ju, aby neváhala plniť Božiu vôľu a šla do Bologne ako predstavená. Na nové poslanie sa pripravovala pôstami a pokáním. Do Bologne šla spolu s 18 sestrami. Ako predstavená vynikala prvenstvom v modlitbe a v poníženosti. Žila v hlbokej pokore a chudobe. Keď prešli tri roky jej služby, bola veľmi rada, že ju nahradila iná sestra. Po roku sa však k tejto službe musela vrátiť, pretože novozvolená opátka prišla o zrak. Napriek trápeniu a chorobám, ktoré ju sužovali, venovala sa tejto úlohe s oddanosťou. Ešte celý ďalší rok povzbudzovala svoje spolusestry k životu podľa evanjelia, k trpezlivosti, vytrvalosti v skúškach, k láske a k jednote s Božským Ženíchom - s Ježišom - aby si tak pripravili veno pre večnú svadobnú hostinu. Toto veno Katarína videla v úlohe mať podiel na Kristových utrpeniach: v tom, že s jasnou mysľou treba čeliť ťažkostiam, trápeniam, podceňovaniu, nepochopeniu (por. Sedem duchovných zbraní, X, 20, str. 57-58). Na začiatku roku 1463 sa jej choroba zhoršila. Poslednýkrát predsedala svojim spolusestrám na Kapitule, aby im oznámila blízkosť svojej smrti a odporúčala im poslúchať kláštornú regulu. Koncom februára ju postihli ťažké utrpenia, ktoré ju už neopustili. Ona sama však dodávala útechu spolusestrám v ich trápení, uisťujúc ich o tom, že im bude pomáhať aj z Neba. Keď prijala sviatosti zomierajúcich, odovzdala svojmu spovedníkovi spis Sedem duchovných zbraní a upadla do agónie. Jej tvár opeknela a rozžiarila sa. S láskou pohliadla na všetky, čo stáli okolo nej a sladko vydýchla, vysloviac trikrát meno Ježiš. Bolo to 9. marca roku 1463 (por. I. BEMBO, Specchio di illuminazione. Vita di S. CAterina a Bologna, Firenze 2001, kap. III.). Katarínu vyhlásil za svätú pápež Klement XI 22. mája 1712. Mesto Bologna v kaplnke kláštora Corpus Domini dodnes uchováva jej neporušené telesné ostatky.
Drahí priatelia, svätá Katarína z Bologne je vo svojich slovách a živote pozvaním aj pre nás, aby sme sa nechali vždy viesť Bohom, aby sme denne plnili jeho vôľu, i keď často nezodpovedá našim predstavám a plánom, aby sme dúfali v jeho Prozreteľnosť, ktorá nás nikdy neopustí. V tejto perspektíve sa k nám svätá Katarína prihovára. Aj napriek mnohým storočiam, ktoré nás delia, je stále moderná a hovorí aj pre náš život. Tak ako my, aj ona musela čeliť skúškam, trpela pokušením neviery a zmyselnosti, bojovala ťažký duchovný boj. Cítila sa opustená Bohom, prežívala zatmenie viery. Ale v týchto všetkých situáciách sa vždy držala Pánovej ruky, nikdy sa ho nepustila a nikdy ho neopustila. A tak, držiac sa Pánovej ruky, kráčala po správnej ceste a našla cestu svetla. V tomto všetkom sa prihovára aj nám: maj odvahu aj v noci viery, aj keď budeš mnoho pochybovať, nepúšťaj sa Pánovej ruky, kráčaj s ním ruka v ruke, ver v Božiu dobrotu. To znamená kráčať po správnej ceste! A chcel by som zdôrazniť ešte jeden aspekt, a tým je jej veľká pokora: netúžila byť niekým alebo niečím. Nechcela pútať na seba pozornosť, nechcela rozkazovať. Chcela slúžiť, plniť Božiu vôľu, byť k dispozícii druhým. A práve preto bola Katarína autentickou autoritou - bolo totiž vidieť, že pre ňu byť autoritou znamenalo slúžiť druhým. Na jej príhovor prosme Boha o dar schopnosti uskutočňovať ten projekt, ktorý On pre nás pripravil, o odvahu a oddanosť: aby len on bol tou skalou, na ktorej postavíme náš život. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)