Sv. Juliana z Liége - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17.11.2010

 

Drahí bratia a sestry,
dnes ráno by som vám chcel porozprávať o žene, ktorá síce nie je veľmi známa, no Cirkev jej za veľa vďačí: nielen za príklad svätosti života, ale aj za to, že významne prispela k ustanoveniu jednej z najvýznamnejších slávností v liturgickom roku – sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Je to svätá Juliana z Cornillonu, známa tiež ako svätá Juliana z Liége. Údaje o jej živote nachádzame predovšetkým v biografii, ktorú napísal nejaký kňaz, čo žil v tých časoch. Sú tam zozbierané viaceré svedectvá osôb, ktoré túto sväticu osobne poznali.
Juliana sa narodila v roku 1191 alebo 1192 v blízkosti Liége, v Belgicku. Je dôležité zdôrazniť miesto jej narodenia, pretože v tých časoch bola diecéza Liége skutočným „eucharistickým večeradlom“. Ešte pred Julianou tu vynikajúci teológovia opísali nesmiernu hodnotu sviatosti Eucharistie a v samotnom Liége existovalo viacero skupín žien, ktoré boli mimoriadne oddané eucharistickej úcte a horlivému prijímaniu Oltárnej sviatosti. Tieto ženy žili spoločne a pod vedením kňazov sa venovali modlitbe a skutkom dobročinnej lásky.
Julianu, ktorá ako 5-ročná stratila oboch rodičov, spolu so sestrou Agnesou zverili do starostlivosti sestier sv. Augustína v konvente Mont-Cornillon. Vychovávala ju sestra Sapienza, ktorá dohliadala na jej duchovné dozrievanie, až kým sa Juliana sama nerozhodla prijať rehoľné rúcho a stala sa augustiniánkou. Dostalo sa jej dobrého vzdelania, vedela čítať po latinsky diela Cirkevných otcov, predovšetkým svätého Augustína a svätého Bernarda. Okrem mimoriadnej inteligencie bolo na Juliane od začiatku badať sklon ku kontemplácii; mala hlboký zmysel pre Kristovu prítomnosť, ktorú zažívala v obdivuhodne intenzívnom prijímaní sviatosti Eucharistie a v častom rozjímaní nad Ježišovými slovami: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Ako šestnásťročná mala prvé zjavenie, ktoré sa následne viackrát opakovalo počas eucharistických adorácií. Vo videní mala pred očami nádherný mesiac v splne, avšak v strede predelený čiernym pásom. Pán jej dal pochopiť zmysel toho, čo uvidela. Mesiac predstavoval život Cirkvi na zemi, tmavá línia zasa chýbajúci liturgický sviatok, za ktorého ustanovenie sa Juliana mala naplno zasadiť: mal to byť sviatok, v ktorom by veriaci uctievaním Eucharistie mohli zintenzívniť svoju vieru, pokročiť v praktizovaní čností a odčiniť urážky voči Najsvätejšej Sviatosti.
Nasledujúcich dvadsať rokov Juliana, ktorá sa v konvente medzičasom stala priorkou, uchovávala toto videnie v tajnosti. Potom sa s ním zverila dvom ženám, čo mali mimoriadnu úctu k Eucharistii: blahoslavenej Eve, ktorá viedla pustovnícky spôsob života a Izabele, jednej z rehoľníc kláštora Mont-Cornillon. Tieto tri ženy vytvorili akúsi „duchovnú jednotu“ s cieľom zvelebovať Najsvätejšiu Sviatosť. Neskôr do nej zapojili aj kňaza, ktorého si ľudia mimoriadne vážili, Giovanniho di Losanna, kanonika kostola svätého Martina v Liége. Požiadali ho, aby sa pokúsil presvedčiť teológov a kňazov o tom, čo im tak veľmi ležalo na srdci. Ich reakcie boli pozitívne a povzbudivé
To, čo sa stalo Juliane z Cornillonu, sa často opakuje v živote svätých: na potvrdenie domnienky, že zjavenie pochádzalo skutočne od Boha, je treba zahĺbiť sa do modlitby, vedieť trpezlivo čakať, vyhľadať priateľstvo a podporu dobrých duší a napokon všetko zveriť úsudku pastierov Cirkvi. Práve biskup z Liége, Roberto di Thourotte, po krátkom váhaní prijal návrh Juliany a jej spoločníc, a ako prvý vo svojej diecéze zaviedol sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Neskôr ho nasledovali aj ďalší biskupi: ustanovili tento sviatok pre územia, ktoré patrili do ich pastoračnej starostlivosti.
Od svätých Pán často vyžaduje, aby prekonali skúšky, lebo ich viera sa tak posilní. To sa stalo aj Juliane. Musela čeliť tvrdej opozícii niektorých členov kléru, ba dokonca aj nedôvere predstaveného, pod ktorého autoritu spadal jej kláštor. Z jeho vôle Juliana s niekoľkými spolusestrami opustila konvent v Mont-Cornillone a desať rokov – od roku 1248 do roku 1258 – bývala v niekoľkých cisterciátskych kláštoroch. Všetkých povzbudzovala s veľkou pokorou, nikdy nekritizovala, ani nič nevyčítala tým, čo s ňou nesúhlasili, ale so zápalom pokračovala v šírení úcty k Eucharistii. Zomrela v roku 1258 vo Fosses-La-Ville v Belgicku. V kláštornej cele, kde ležala, bola stále vystavená sviatosť Oltárna a podľa slov jej životopisca, Juliana zomrela s posledným výdychom plným lásky k eucharistickému Ježišovi, ktorého vždy tak milovala, adorovala a uctievala.
Pre myšlienku ustanovenia sviatku Kristovho Tela a Krvi sa nechal získať aj Giacomo Pantaléon di Troyes, ktorý sa s Julianou stretol v Liége, keď tam slúžil ako arcidiakon. Keď sa neskôr stal pápežom a prijal meno Urban IV, bol to práve on, kto v roku 1264 ustanovil slávnosť Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej na štvrtok po zoslaní Ducha Svätého – ako prikázaný sviatok pre celú univerzálnu Cirkev. V ustanovujúcej Bule nazvanej Transiturus de hoc mundo (11. augusta 1264) pápež Urban diskrétne pripomína aj mystické zážitky svätej Juliany, čím vyjadruje aj svoje presvedčenie o ich autentickosti. Píše: „I keď sa Eucharistia celebruje každý deň, pokladáme za vhodné, aby sa aspoň raz v roku pripomenula ešte význačnejším a slávnostnejším spôsobom. Keď si pripomíname iné veci, sprítomňujú sa v našom duchu a v mysli, ale nie sú tu s nami reálne prítomné. Naopak, v tejto sviatostnej spomienke na Krista, i keď pod iným spôsobom, je Ježiš prítomný vo vlastnej podstate. Veď on sám, keď vystupoval do neba, povedal: „Hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Sám pápež chcel dať príklad, a tak predsedal sláveniu sviatku Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej v Orviete, kde sa vtedy zdržiaval. Na jeho nariadenie do miestneho dómu preniesli – a dodnes tam uchovávajú – slávny korporál so stopami po eucharistickom zázraku, ktorý sa stal v roku 1263 v Bolsene. Kňaz tam vo svätej omši pri premieňaní chleba a vína silne zapochyboval o reálnej prítomnosti Kristovho tela a krvi vo sviatosti Eucharistie. V tej chvíli z konsekrovanej hostie začali padať kvapky krvi – na potvrdenie toho, čo vyznávame v našej viere. Urban IV požiadal jedného z najväčších teológov v dejinách, svätého Tomáša Akvinského, ktorý sa s ním v tom čase nachádzal v Orviete, aby zostavil texty pre liturgické slávenie tohto veľkého sviatku. Tieto texty, ktoré sa dodnes používajú, sú vrcholným dielom spojenia teológie a poézie. Sú to texty, ktoré rozochvievajú struny ľudského srdca, aby chválou a vďakou zaplesalo Najsvätejšej sviatosti, kým rozum, s úžasom vstupujúci do tajomstva, spoznáva v Eucharistii živú a skutočnú prítomnosť Ježiša, jeho obetu lásky, ktorá nás zmieruje s Otcom a darúva nám spásu.
Aj keď sa po smrti Urbana IV slávenie sviatku Kristovho tela a krvi obmedzilo na niektoré oblasti Francúzska, Maďarska a severného Talianska, pápež Ján XXII ho v roku 1317 znovu obnovil pre celú Cirkev. Od toho času sa tento sviatok tešil stále väčšej popularite a aj v súčasnosti má v kresťanskom ľude veľkú úctu. Chcel by som s radosťou poznamenať, že dnes v Cirkvi prežívame „eucharistickú jar“: koľko ľudí sa v tichosti zastaví pred Bohostánkom, aby tam na chvíľku zotrvali v láskyplnom rozhovore s Ježišom! Je potešujúce počúvať, že mnohé skupiny mladých znovu objavili krásu adoračnej modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou. Myslím napríklad na eucharistickú adoráciu v Hyde Parku v Londýne. Modlím sa za to, aby sa táto „eucharistická jar“ čoraz viac šírila vo farnostiach, najmä v Belgicku, vo vlasti svätej Juliany. Ctihodný pápež Ján Pavol II v encyklike Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie) konštatoval, že „adorácia Najsvätejšej sviatosti každodenne nachádza široký priestor na toľkých miestach a stáva sa nevyčerpateľným zdrojom svätosti. Zbožná účasť veriacich na eucharistických procesiách na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je Pánovou milosťou, ktorá každý rok napĺňa radosťou tých, čo sa na nich zúčastňujú. A bolo by možné spomenúť aj iné pozitívne znamenia eucharistickej viery a lásky“ (č. 10)
Spomínajúc si na svätú Julianu z Cornillonu, povzbuďme sa aj my vo viere v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Ako nás učí Kompendium Katechizmu Katolíckej Cirkvi „Ježiš Kristus je prítomný v Eucharistii jedinečným a neporovnateľným spôsobom. Je tam prítomný spôsobom skutočným, reálnym a podstatným: svojím Telom a svojou Krvou, svojou Dušou a svojím Božstvom. Je v nej prítomný sviatostným spôsobom, čiže pod eucharistickými spôsobmi chleba a vína – celý Kristus: Boh i človek“ (č. 282).
Drahí priatelia, vernosť stretnutiu s Eucharistickým Kristom v nedeľnej svätej omši je veľmi potrebná pre život viery, snažme sa však tiež často navštevovať Pána prítomného vo Svätostánku! Keď v adorácii pozeráme na konsekrovanú hostiu, stretávame sa s darom Božej lásky, stretávame sa s Ježišovým utrpením a krížom, ale takisto s jeho zmŕtvychvstaním. Práve prostredníctvom pohľadu upretého v adorácii nás Pán priťahuje k sebe, do svojho tajomstva, aby nás premenil, ako premieňa chlieb a víno. Slovami eucharistického hymnu Adoro te devote (Klaniam sa ti vrúcne) modlime sa aj my k Pánovi, prítomnému v Najsvätejšej sviatosti: „Rozmnož vo mne vieru, i nádej k tebe, láskou srdce tiahni, do neba k sebe“. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: