Sv. Margaréta z Oingt - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 3.11.2010

 

Drahí bratia a sestry,
Margaréta z Oingt, o ktorej by som dnes rád hovoril, nás uvádza do kartuziánskej duchovnosti inšpirovanej evanjeliom, podľa spôsobu akým ho žil a predkladal svätý Bruno. Nepoznáme presný dátum jej narodenia, odhaduje sa, že to mohlo byť okolo roku 1240. Margaréta pochádza zo starobylej, mocnej a vznešenej lyonskej rodiny Oingtovcov. Vieme, že jej matka sa tiež volala Margaréta a že mala dvoch bratov – Alojza a Giuscarda, a tri sestry – Katarínu, Izabelu, a Agnesu. Posledná z nich ju neskôr nasledovala do kartuziánskeho kláštora a nastúpila po nej ako priorka.
O jej detstve veľa nevieme, ale z jej spisov možno usudzovať, že bolo pokojné, prežité vo vrúcnom rodinnom prostredí. Keď totiž hovorí o nekonečnej Božej láske, na jej opis používa mnoho obrazov z rodinného prostredia – vzťahujúcich sa najmä na postavy otca a matky. V jednej zo svojich meditácií sa modlí takto: „Najsladší Pane, keď myslím na tie zvláštne milosti, ktoré si mi daroval – predovšetkým na to, ako si ma opatroval od môjho detstva a ako si ma zachránil pred nebezpečenstvami tohto sveta, ako si ma povolal k tvojej svätej službe a ako si sa postaral o všetky veci, ktoré som potrebovala – či už to bolo jedenie, pitie, oblečenie alebo obuv – to všetko si mi tak zabezpečil, že nemôžem inak, než vidieť za tým tvoje veľké milosrdenstvo“ (Margherita d´Oingt, Scritti spirituali, Meditazione V, 100, Cinisello Balsamo 1997, str. 74).
Z jej meditácií môžeme tiež vyčítať, že na Pánovo povolanie vstúpila do kartuziánskeho kláštora v Poleteins, zanechajúc všetko a zasvätiac sa náročným rehoľným pravidlám, aby sa celkom odovzdala Pánovi a navždy s ním aj zostala. Píše: „Sladký Pane, opustila som svojho otca a svoju matku, svojich súrodencov a všetky veci tohto sveta pre tvoju lásku; je to však veľmi málo, pretože bohatstvá tohto sveta sú len pichľavé ostne; a kto ich vlastní priveľa, bude nešťastný. A preto si myslím, že som neopustila nič, len utrpenie a biedu; ale ty vieš, sladký Pane, že keby som mala tisíc svetov a mohla si s nimi robiť, čo sa mi zachce, všetko by som to opustila pre tvoju lásku; a keby si mi dal všetko, čo je tvoje na nebi i na zemi, nebola by som spokojná, kým by som nezískala teba samého, pretože ty si život mojej duše, nemám ani nechcem iného otca alebo matku než teba. (ibid., Meditazione II, 32, str. 59).
Ani o jej živote v kartuziánskom kláštore nemáme veľa údajov. Vieme, že v roku 1288 sa stala priorkou a zostala ňou až do svojej smrti 11. februára 1310. V jej spisoch, čo sa týka duchovného napredovania, nenachádzame žiadne „zlomové body“. Celý svoj život vníma ako očistnú púť, ktorá ma za cieľ úplné prispôsobenie sa Kristovi. Kristus je knihou, ktorú treba každý deň vpisovať, ba priam vrývať do vlastného srdca a do života – na prvom mieste jeho spásonosné utrpenie. V diele Speculum Margaréta hovorí o sebe v tretej osobe a zdôrazňuje, že vďaka Pánovej milosti „vyryla do svojho srdca svätý život, ktorý Boh Ježiš Kristus prežil na zemi, jeho dobré príklady a jeho náuku. Tak hlboko vložila sladkého Ježiša Krista do svojho srdca, že sa jej takmer zdalo, akoby stál pri nej a v ruke držal knihu, aby ju vyučoval“ (ibid., I, 2-3, str. 81). „V tejto knihe našla zapísaný život, ktorý Ježiš Kristus prežil na tejto zemi, od svojho narodenia až po Nanebovstúpenie“ (ibid., I, 12, str. 83).
Každý deň, hneď od rána, sa Margaréta venuje štúdiu tejto knihy. A keď sa s ňou dobre oboznámi, začne čítať v knihe svedomia, ktoré jej odhaľuje všetky neúprimností a lži vlastného života (por. ibid., I, 6-7, str. 82); píše o sebe, aby pomohla iným, aby vo svojom srdci hlbšie uložila milosť Božej prítomnosti, aby jej život bol každý deň poznačený stretnutím s Ježišovým slovom a s jeho skutkami, s Knihou jeho života. To preto, aby sa Ježišov život hlbokým a trvalým spôsobom vtlačil do jej duše – až tak hlboko, aby jeho knihu mohla vnímať zvnútra, ba dokonca, aby mohla kontemplovať samotné tajomstvo Najsvätejšej Trojice (por. ibid., II, 14-22; III, 23-40, str. 84-90).
Prostredníctvom svojich spisov nám Margaréta ponúka pohľad na svoju duchovnosť, umožňuje nám spoznať niektoré črty jej spirituality a vodcovských schopností. Je to veľmi vzdelaná žena, pravidelne píše po latinsky, teda jazykom vzdelancov, ale píše aj rodnou provensálskou francúzštinou (čiže arpitánštinou, pozn. prekl.) čo je samo o sebe raritou: jej spisy sú jednými z prvých, ktoré boli napísané v tomto jazyku. Jej život je plný mystických zážitkov: opisuje ich s jednoduchosťou, ktorá umožňuje nahliadnuť do nevýslovného Božieho tajomstva, zdôrazňuje však aj ohraničenosť rozumu a nedostatočnosť ľudského jazyka na jeho adekvátne vyjadrenie. Jej osobnosť je priamočiara, jednoduchá, otvorená, plná citovej vľúdnosti, mimoriadne vyrovnaná a schopná jasne rozlišovať i vstupovať do hĺbky ľudského ducha; je schopná spoznať jeho ohraničenia a nejasnosti, ale aj jeho túžby – to napätie, ktorým je duša hnaná k Bohu. Má výrazné vodcovské schopnosti. Hlboký duchovný mystický život dokáže spájať so službou sestrám a spoločenstvu. V tomto zmysle je dôležitý odsek jedného listu, ktorý napísala svojmu otcovi: „Môj drahý otče, chcem vám povedať, že som tak zaneprázdnená starosťami nášho domu, že nemám čas sa venovať ani dobrým myšlienkam; mám toľko práce, že neviem, čo skôr. Nezožali sme obilie v siedmom mesiaci a naše vinice poničila búrka. Okrem toho, kostol je v tak strašnom stave, že ho musíme aspoň čiastočne obnoviť“ (ibid., Lettere, III, 14, str. 127).
Jedna kartuziánska sestra takto opisuje Margarétu: „Jej skutky prezrádzajú obdivuhodnú osobnosť plnú živej múdrosti, túžiacu po premýšľaní a zároveň obdarenú mystickými milosťami: jedným slovom, je to svätá a múdra žena, ktorá s humorom dokáže prejavovať svoju duchovnú láskavosť“ (Una Monaca Certosina, Certosine, in Dizionario degli Istituti di Perfezione, Roma 1975, zv. 777). V dynamike mystického života Margaréta zhodnocuje svoje prirodzené city očistené milosťou ako výborné prostriedky pre hlbšie pochopenie, ale aj ochotnejšie a zanietenejšie napomáhanie Božieho pôsobenia. Dôvodom je tá skutočnosť, že ľudská osoba bola stvorená na Boží obraz, a preto je povolaná vytvárať s Bohom nádhernú jednotu lásky, odpovedajúc na jeho podnety a iniciatívu.
Trojjediný Boh, Boh – Láska, ktorá sa dáva spoznať v Kristovi, ju fascinuje a Margaréta prežíva vzťah hlbokej lásky s Pánom. Vníma však aj ľudský nevďak a zlobu, ktorá siaha až k protirečeniu kríža. Hovorí, že Kristov kríž sa podobá na pôrodný stôl. Ježišova bolesť na kríži je podobná bolestiam rodiacej matky. Píše: „Matka, ktorá ma nosila v lone, musela trpieť jeden deň alebo jednu noc, aby ma priviedla na svet, ale ty, drahý Pane, ty si sa pre mňa trápil nie jednu noc či jeden deň, ale celých tridsať rokov (...); ako veľmi si pre mňa trpel celý svoj život! A keď prišiel okamih narodenia, tvoje trápenie sa stalo tak bolestným, že tvoj svätý pot stekal po tele ako kvapky krvi a padal na zem“ (ibid., Meditazione I, 33, str. 59).
Margaréta, premýšľajúc nad rozprávaniami o Ježišovom utrpení, kontempluje jeho bolesti s hlbokým súcitom: „Položili ťa na tvrdé lôžko kríža tak, že si sa nemohol hýbať ani otočiť, nemohol si pohnúť svojím telom – ako človek, ktorý trpí ohromnou bolesťou, lebo si bol celkom rozpätý na kríži, pribitý klincami.... tvoje svaly a žily boli roztrhané... Avšak všetky tieto bolesti ti ešte nestačili; chcel si, aby tvoj bok prerazili kopijou tak kruto, že tvoje poslušné telo zostalo zdrásané a zmučené; a tvoja prevzácna krv sa vyrinula von celou silou, takmer ako veľký, široký potok“. Mysliac na Máriu, hovorí: „Niet divu, že kopija, ktorá prerazila tvoje telo, vnikla aj do srdca tvojej slávnej matky, ktorá ťa s toľkou láskou podopierala (...) veď tvoja láska prevyšovala všetky ostatné“ (ibid., Meditazione II, 36-39.42, str. 60n).
Drahí priatelia, Margaréta z Oingt nás pozýva, aby sme sa každodenne zamysleli nad životom plným bolesti a lásky, nad životom Pána Ježiša a jeho Matky, Márie. Tu je naša nádej, zmysel našej existencie. Z kontemplovania Kristovej lásky získavame silu a radosť, aby sme aj my dokázali odpovedať rovnakou láskou a zároveň vkladali náš život do služby Bohu a blížnym. S Margarétou hovoríme: „Drahý Pane, všetko, čo si urobil pre lásku ku mne a k celému ľudstvu, ma volá k tomu, aby som ťa miloval, ale spomienka na tvoje najsvätejšie utrpenie mi dodáva mojej snahe o lásku k tebe nevídanú silu. A preto sa mi zdá (...) že som našla to, po čom som tak veľmi túžila: nemilovať nič iné, než teba, v tebe a pre tvoju lásku“ (ibid., Meditazione II, 46, str. 62).
Na prvý pohľad sa nám postava tejto stredovekej kartuziánky, ako aj celý jej život a myšlienky, môžu zdať veľmi vzdialené, ďaleké nášmu životu, nášmu myšlienkovému svetu a konaniu. Ak sa však pozrieme na to, čo je v živote naozaj podstatné, všimneme si, že nám má čo povedať a že jej príklad je dôležitý aj pre nás.
Počuli sme, že Margaréta uvažovala o Pánovi ako o knihe, pozerala sa na neho a vnímala ho ako zrkadlo, v ktorom sa odráža jej vlastné svedomie. A z tohto zrkadla vstúpilo do jej života svetlo: dovolila Kristovmu slovu a jeho životu vstúpiť do vlastného bytia a nechala sa nimi premeniť: jej svedomie bolo prežiarené, našlo správne kritériá i svetlo a očistilo sa. Práve toto potrebujeme aj my: nechať vstúpiť Kristove slová, jeho život a svetlo do nášho svedomia, aby bolo prežiarené, aby pochopilo, čo je dobro a čo zlo – aby sa naše svedomie osvietilo a očistilo. Neporiadok nie je len uliciach sveta. Existuje aj v našich svedomiach a v našich dušiach. A len Pánovo svetlo, jeho sila a jeho láska nás môžu očistiť a nasmerovať na správnu cestu. Nasledujme preto svätú Margarétu v tomto pohľade na Ježiša. Čítajme v knihe jeho života, nechajme sa osvietiť a očistiť, aby sme sa naučili ako správne žiť. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: