Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 6.10.2010

Drahí bratia a sestry,
svätá Gertrúda Veľká, o ktorej by som dnes rád hovoril, nás aj tento týždeň zavedie do helftského kláštora, v ktorom sa zrodili niektoré vrcholné diela latinsko-gréckej náboženskej literatúry. Do tohto sveta patrí Gertrúda, jedna z najslávnejších mystičiek, jediná nemecká svätica, ktorá má za svojim menom prívlastok „Veľká“ – kvôli svojej výnimočnosti v oblasti kultúry i evanjelia: svojím životom a svojimi myšlienkami neobyčajným spôsobom ovplyvnila kresťanskú duchovnosť. Je to výnimočná žena, obdarovaná osobitnými prirodzenými talentami a neobyčajnými darmi milosti, hlbokou pokorou a veľkou horlivosťou za spásu blížnych, tiež darom intímneho spoločenstva s Bohom v kontemplácii a pripravenosťou pomáhať núdznym a
biednym.
V Helfte sa takpovediac neustále stretáva so svojou učiteľkou Matildou z Hackebornu, o ktorej som hovoril na audiencii minulú stredu a zoznamuje sa tu aj s Matildou z Magdeburgu, ďalšou stredovekou mystičkou; vyrastá pod materskou, láskavou, ale aj náročnou starostlivosťou opátky Gertrúdy. Od týchto troch spolusestier čerpá poklady skúsenosti a poznania; tieto potom ďalej rozvíja, napredujúc na ceste duchovného rastu s neobmedzenou dôverou k Pánovi. Bohatstvo duchovnosti u nej nachádzame nielen vzhľadom na kláštorné prostredie, ale aj – a to predovšetkým – vzhľadom na svet Biblie, liturgie, patristiky a benediktínskej kultúry: vyjadruje ho s veľmi osobnou pečaťou a s veľkou komunikačnou účinnosťou.
Prichádza na svet 6. januára 1256, na sviatok Zvestovania Pána, ale o jej rodičoch a mieste narodenia nevieme nič. Gertrúda píše, že sám Pán jej odhalil zmysel tohto neznámeho pôvodu: „Vyvolil som si ju za svoj príbytok, pretože mám zaľúbenie v tom, že všetko, čo jej v nej krásne, je mojím dielom (...). Práve preto som ju vzal od všetkých jej príbuzných, aby ju nik nemiloval pre puto príbuzenstva, ale aby som ja sám bol jediným prameňom lásky, ktorý ju unáša. (Le Rivelazioni, I, 16, Siena 1994, p. 76-77).
Ako päťročná vstupuje v roku 1261 do kláštora – čo bolo v danom období časté – aby tak získala formáciu a mohla vyštudovať. Tu prežije celý svoj život, v ktorom sama vyznačuje niektoré najdôležitejšie obdobia. Vo svojich pamätiach spomína, že Pán ju predchádzal veľkodušnou trpezlivosťou a nekonečným milosrdenstvom, nepripomínal jej roky detstva, mladosti a dospievania, ktoré – ako píše – „prebehli v takom zaslepení mysle, že by som bola bývala schopná (...) myslieť, povedať alebo urobiť bez akejkoľvek výčitky čokoľvek, čo sa mi zapáčilo a kde sa len dalo – keby si ma nebol ty uchránil – či už vnútorným odporom k zlu a prirodzenou inklináciou k dobru, alebo vonkajšou ostražitosťou druhých ľudí. Bola by som sa chovala ako pohan (...), a to aj napriek tomu, že ty sám si chcel, aby som už od detstva, teda od mojich piatich rokov, žila vo svätyni požehnanej náboženstvom a aby ma vychovávali tvoji najlepší a najzbožnejší priatelia“ (Ibid., II, 23, p. 140n).
Gertrúda je neobyčajnou študentkou, učí sa všetko, čo sa len dá naučiť v oblasti trívia a kvadrívia (teda v oblasti gramatiky, rétoriky, logiky, geometrie, aritmetiky, astronómie a hudby – pozn. prekl.), na ktorých stála vzdelanosť tých čias; je fascinovaná vedomosťami a do profánneho štúdia sa púšťa so zápalom a húževnatosťou: to jej prináša školské výsledky prevyšujúce všetky očakávania. Ak nevieme nič o jej pôvode, mnoho nám rozpráva o záľubách svojho mladého veku: literatúra, hudba a spev ako aj umelecká drobnokresba ju priam opanovali; má silný, rozhodný, priamy a impulzívny charakter; často vraví, že je nedbalá, priznáva si svoje chyby a pokorne prosí o odpustenie. S pokorou žiada o radu a o modlitby za svoje obrátenie. Niektoré rysy jej temperamentu a tiež zlozvyky ju sprevádzajú až do konca života – a to až do tej miery, že viacerí sa pozastavujú nad tým, ako je možné, že Pán si ju tak veľmi obľúbil.
Ešte v študentských časoch sa úplne zasväcuje Bohu v kláštore a dvadsať rokov sa v jej živote nedeje nič neobvyklého: štúdium a modlitba sú jej hlavnými činnosťami. Vďaka svojmu nadaniu vyniká nad spolusestrami; húževnato študuje rozličné oblasti kultúry. Avšak počas adventu roku 1280 začne cítiť nechuť ku všetkému a hovorí o prázdnote vecí, až kým 27. januára 1281, len niekoľko dní pred sviatkom Hromníc, večer, pred modlitbou kompletória, Pán svojím svetlom prežiari všetku túto jej temnotu. S jemnosťou a nehou upokojí vnútorný zmätok, ktorý ju sužuje, nepokoj, ktorý Gertrúda vníma ako dar samotného Boha – „určený na zbúranie tej veže márnivosti a zvedavosti, ktorú som svojou pýchou stavala aj napriek tomu, že som nosila rehoľné rúcho a meno – teda na to, aby si mi konečne ukázal tvoju spásu“ (Ibid., II, 1, str. 87). Vo videní zbadá mladíka, ktorý ju vedie za ruku, aby sa vymotala zo spleti tŕňov, čo dusia jej dušu. Na tejto ruke Gertrúda spoznáva „vzácnu stopu tých rán, ktoré nás oslobodili od všetkých žalôb našich nepriateľov“ (Ibid., II, 1, str. 89) – rozpoznáva toho, ktorý nás na kríži zachránil svojou krvou – Ježiša.
Od toho okamihu sa prehlbuje jej život intímneho spoločenstva s Pánom, a to predovšetkým v čase najvýznamnejších liturgických období – v Advente a na Vianoce, v Pôste a počas Veľkej Noci, na sviatky Panny Márie a tiež vtedy, keď jej choroba bráni zúčastniť sa na chórových modlitbách. Je to presne tá istá úrodná pôda liturgie, ktorú tak dobre poznala aj jej učiteľka Matilda; Gertrúda ju však opisuje prostredníctvom ešte jednoduchších symbolov, priamejších a realistickejších obrazov, s ešte užším previazaním na Bibliu, Cirkevných Otcov a benediktínske prostredie.
Jej životopis naznačuje dva smery toho, čo by sme mohli označiť jej zvláštnym „obrátením“: v oblasti štúdia je to radikálny prechod od profánnych, humánnych vied k teológii a v kláštore zasa prechod od života, ktorý ona sama nazýva nedbalým, k životu intenzívnej, mystickej modlitby poznačenej výnimočným misionárskym zápalom. Pán, ktorý si ju vybral od narodenia a od malička jej dal účasť na sláveniach kláštorného života, ju znova povoláva svojou milosťou „od vonkajších vecí k vnútornému životu a od pozemských starostí k láske vecí duchovných“. Gertrúda chápe, že sa od neho vzdialila do oblasti, ktorá mu nie je najbližšou – ako vraví spolu so svätým Augustínom; že sa s príliš veľkou dychtivosťou venovala slobodným štúdiám, ľudskému poznaniu, zanedbávajúc duchovnú vedu a oberajúc sa o chuť opravdivého poznania; teraz prichádza na vrch kontemplácie, kde zanecháva starého človeka, aby si obliekla nového. „Od štúdia gramatiky prešla k teológii, neúnavne a pozorne čítala všetky sväté knihy, ktoré sa jej podarilo získať, naplnila svoje srdce najdôležitejšími a najsladšími vetami Svätého písma. Mala preto vždy poruke nejaké inšpirované slovo, ktorým vedela uspokojiť každého, kto za ňou prichádzal s prosbou o radu – ale aj príhodný text Svätého písma, ktorým vedela umlčať všetky chybné mienky a zatvoriť ústa svojich odporcov“ (Ibid., I, 1, str. 25).
Gertrúda toto všetko premieňa na apoštolát: venuje sa spisovaniu a rozširovaniu právd viery s jasnosťou a jednoduchosťou, ale aj s pôvabom a presvedčivosťou, slúžiac s láskou a vernosťou Cirkvi: bola obľúbenou pomocou pre teológov i zbožných ľudí. Z tejto jej intenzívnej činnosti sa zachovalo málo, a to aj kvôli udalostiam, ktoré viedli k zničeniu kláštora v Helfte. Okrem diela „Hlásateľ Božej lásky“ a okrem „Zjavení“ nám zostali len „Duchovné cvičenia“, ktoré sú vzácnym šperkom v mystickej duchovnej literatúre.
V náboženskom živote je naša svätica „pevným stĺpom (...), neoblomným zástancom spravodlivosti a pravdy“ (Ibid., I, 1, str. 26), ako hovorí jej životopis. Slovami i príkladom vzbudzuje v druhých veľké nadšenie. K modlitbám a pokániam podľa kláštorných pravidiel si pridáva mnohé ďalšie, a to s takou zbožnosťou a s takým odovzdaním sa Bohu, že vzbudzuje v každom, kto ju stretá, pocit Pánovej prítomnosti. A naozaj, sám Boh jej dáva pochopiť, že si ju povolal, aby bola nástrojom jeho milosti. Gertrúda sa cíti nehodná tohto nesmierneho Božieho pokladu, vyznáva, že ho dobre nespravovala a náležite nezhodnocovala. Volá: „Beda! Veď keby si mne, nehodnej, bol dal na pamiatku čo len malé steblo, bolo ho treba chrániť s väčšou úctou, než akú som ja mala ku všetkým tvojim veľkým darom!“ (Ibid., II, 5, str. 100). Avšak, aj keď si uvedomuje vlastnú biedu a nehodnosť, vždy lipne na Božej vôli, pretože – ako sama vraví – „som tak málo využila tvoje milosti, že nemôžem inak, než dúfať, že mi boli dané nielen pre mňa samú: veď tvoja večná múdrosť nemôže byť zmarená nehodným človekom! Daj preto, ó darca každého dobra, ktorý si mi tak štedro poskytol tieto nezaslúžené dary, aby sa srdce aspoň jedného z tvojich priateľov, ktorí budú čítať tento spis, pohlo pri myšlienke na to, že pre lásku k dušiam si na dlhý čas nechal tak neoceniteľný drahokam ležať v biednom blate môjho srdca“ (Ibid., II, 5, str. 100n).
Predovšetkým dve milosti sú Gertrúde nadovšetko vzácne, ako sama píše: „Znaky tvojich spásonosných rán, ktoré si mi vtlačil do srdca ako cenné šperky a hlboká a liečivá rana lásky, ktorou si ma poznačil. Zahrnul si ma týmito darmi veľkej blaženosti, takže – i keby som mala žiť tisíc rokov bez akejkoľvek vnútornej či vonkajšej útechy – spomienka na ne by mi stačila: naplnila by ma posilou, svetlom a vďačnosťou. Chcel si ma uviesť do neoceniteľnej blízkosti tvojho priateľstva, ukážuc mi rozličné podoby tej najvznešenejšej svätyne tvojho Božstva, ktorou je tvoje Božské Srdce (...). K tejto plnosti dobrodení si pridal i to, že si mi dal za orodovnicu najsvätejšiu Pannu Máriu, tvoju Matku a často si ma odporúčal jej láskavej pomoci – ako najvernejší ženích odporúča matke svoju milovanú nevestu“ (Ibid., II, 23, str. 145).
Vstúpiac do večného spoločenstva ukončila svoju pozemskú púť 17. novembra roku 1301 alebo 1302, pravdepodobne vo veku 46 rokov. V siedmom Duchovnom cvičení, ktorého obsahom je príprava na smrť, Gertrúda píše: „Ó, Ježišu, ktorý si mi tak nekonečne drahý, buď vždy so mnou, aby moje srdce zostalo s tebou a tvoja láska bola so mnou bez prestania; nech je môj prechod do večnosti tebou požehnaný, aby môj duch, oslobodený od telesných pút, mohol v okamihu spočinúť v tebe. Amen“ (Esercizi, Milano 2006, str. 148).
Je podľa mňa zrejmé, že tieto veci nepatria len do minulosti a do histórie, ale príklad svätej Gertrúdy zostáva školou kresťanského života a smerovníkom správnej cesty. Ukazuje nám, že základom šťastného, opravdivého života je priateľstvo s Ježišom, našim Pánom. Tomuto priateľstvu sa učíme skrze lásku ku Svätému písmu a lásku k liturgii, v hlbokej viere, skrze lásku k Panne Márii, v stále reálnejšom spoznávaní samého Boha, pravého šťastia a cieľa nášho života. Ďakujem vám.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)