Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.9.2010

Drahí bratia a sestry,
dnes by som vám chcel porozprávať jednej z významných postáv kláštora v Helfte, o svätej Matilde z Hackebornu, ktorá žila v trinástom storočí. Jej spolusestra Gertrúda Veľká v šiestej časti svojho diela Liber specialis gratiae (Kniha zvláštnych milostí), kde hovorí o osobitných milostiach, ktoré Boh daroval svätej Matilde, píše takto: „To, čo sme napísali, je veľmi málo oproti tomu, čo ešte chýba. Len na Božiu slávu a pre dobro blížnych zverejňujeme tieto veci, pretože sa nám zdá nesprávne ich zamlčať – o mnohých milostiach, ktoré Matilda dostala od Boha nie pre seba samú, ale – ako sa domnievame – pre nás a pre tých, čo prídu po nás“ (Mechthild von Hackeborn, Liber specialis gratiae, VI, 1).
Toto dielo zredigovala svätá Gertrúda spolu ešte s ďalšou sestrou z helftského kláštora, a jeho príbeh je naozaj pozoruhodný. Matilda vo svojich päťdesiatich rokoch prežila hlbokú duchovnú krízu spojenú s telesným utrpením. V tomto stave sa zdôverila svojim dvom spolusestrám, že Boh ju od detstva riadil zvláštnymi milosťami. Nevedela však, že jej priateľky všetky zapisujú. Keď sa o tom dozvedela, bola tým najprv veľmi zaskočená a znepokojená. Pán ju však upokojil a dal jej vedieť, že to, čo napísali, malo slúžiť na Božiu slávu a pre dobro blížnych (cfr. ibid. II,25; V,20). A tak sa toto dielo stalo hlavným prameňom, z ktorého i dnes možno čerpať informácie o živote a duchovnosti tejto našej svätice.
Kniha nás uvádza do rodiny baróna z Hackenbornu, ktorá bola jednou z najurodzenejších, najbohatších a najmocnejších v Durínsku, pokrvne spojená aj s cisárom Fridrichom II – a vstupujeme jej prostredníctvom aj do helftského kláštora, a to do najslávnejších čias jeho existencie. Barón už v kláštore mal jednu zo svojich dcér – Gertrúdu z Hackenbornu (1231/1232 – 1291/1292), ktorá bola dôležitou postavou, opátkou v období celých 40 rokov, počas ktorých v kláštore dokázala prehĺbiť duchovnosť a priviesť ho k nevídanému rozkvetu: z kláštora sa stalo centrum mystiky a kultúry, škola teologickej i vedeckej formácie. Gertrúda ponúkla mníškam vysoký stupeň intelektuálnej učenosti, ktorý im umožnil rozvinúť duchovnosť založenú na Svätom písme, liturgii a patristickej tradícii v duchu rehoľných pravidiel a spirituality cistercitov. Zvláštnu obľubu mala Gertrúda pre svätého Bernarda z Clairvaux a Viliama zo St-Thierry. Bola skutočnou učiteľkou, príkladnou vo všetkom, tak v evanjeliovej radikálnosti, ako aj v apoštolskom nadšení. Matilda už ako dievča zažila a osvojila si duchovné a kultúrne prostredie vytvorené svojou sestrou – a neskôr mu vtlačila svoju vlastnú pečať.
Matilda prichádza na svet v roku 1241 alebo 1242 na zámku v Helfte, ako tretia dcéra miestneho baróna. Ako sedemročná spolu s matkou navštevuje svoju sestru v kláštore Rodersdorf. Je tak nadšená týmto prostredím, že hneď vrúcne zatúži doňho patriť. Stane sa teda chovankyňou kláštora a v roku 1258 aj mníškou – v konvente, ktorý sa medzičasom presunul do Helfty, patriacej pod Hackebornovcov. Vyniká pokorou, horlivosťou, prívetivosťou, čírosťou a nevinnosťou života, ale aj dôvernosťou a intenzitou, ktorou prežíva vzťah s Bohom, s Pannou Máriou a so svätými. Je obdarená mimoriadnymi prirodzenými aj duchovnými kvalitami – „znalosťami, inteligenciou, poznaním literatúry a tiež neobyčajne lahodným hlasom: toto všetko ju predurčuje, aby sa pre kláštor stala skutočným pokladom po každej stránke“ (Ibid., Proemio). A tak sa tento „Boží slávik“ – ako ju všetci volajú – ešte vo veľmi mladom veku dostane na čelo kláštornej školy i chóru, a dostane za úlohu byť aj majsterkou noviciek. Všetky tieto veci vykonáva s talentom a neúnavnou horlivosťou – nielen pre dobro mníšok, ale aj pre každého, kto túži načerpať z jej učenosti a dobroty.
Osvietená Božím darom mystickej kontemplácie, Matilda skladá aj početné modlitby. Je učiteľkou vernej doktríny a veľkej pokory, radkyňou, tešiteľkou, sprievodkyňou pri duchovnom rozlišovaní. Ako čítame, „rozdávala učenie s takou hojnosťou, akú nikdy dovtedy nebolo v kláštore vídať – a obávame sa, že už ani nikdy vídať nebude. Sestry sa okolo nej zhromažďovali na počúvanie Božieho slova ako okolo kazateľa. Bola útočiskom a tešiteľkou pre všetkých a z Božieho daru mala milosť slobodne odhaľovať tajomstvá srdca každého človeka. Mnohí, nielen z kláštora, ale aj zvonku, rehoľníci aj laici, prichádzali zďaleka a potom dosvedčovali, že táto svätá panna ich oslobodila od bôľov a zármutkov a že nikde nezažili toľko útechy ako u nej. Zložila tiež a naučila ľudí také množstvo modlitieb, že keby sme dali všetky dohromady, vytvorili by knihu väčšiu než celý žaltár“ (Ibid., VI,1).
V roku 1261 prichádza do kláštora päťročné dievčatko menom Gertrúda: zveria ju na výchovu Matilde, ktorá má práve 20 rokov. Tá ju tak vyučuje a duchovne sprevádza, že sa z nej časom stáva nielen jej vynikajúca žiačka, ale aj dôverníčka. V roku 1271 alebo 1272 vstupuje do kláštora aj Matilda z Magdeburgu. Na jednom mieste sa tak stretávajú štyri veľké ženy – dve Gertrúdy a dve Matildy – sláva celého nemeckého kláštorného života. Počas dlhého života stráveného v kláštore Matildu neustále postihujú ťažké utrpenia, ku ktorým si pridáva ešte tvrdšie pokánia za obrátenie hriešnikov. Takýmto spôsobom sa podieľa na Pánovom utrpení až do konca svojho života (cfr ibid., VI, 2). Modlitba a kontemplácia sú živnou pôdou jej existencie: zjavenia, jej vyučovanie, služba blížnemu, cesta viery a lásky – toto všetko tu má svoj základ a svoje prostredie. V prvej knihe diela Liber specialis gratiae jej spolusestry zozbierali všetko, čím sa im Matilda zdôverila na sviatky Pána, svätých a obzvlášť na sviatky Panny Márie. Schopnosť, s akou táto svätica dokázala prežívať liturgiu v jej rozličných súčastiach, čo aj v tých najjednoduchších, je naozaj pôsobivá – rovnako tiež spôsob, akým ju dokázala preniesť do každodenného kláštorného života. Niektoré jej obrazy, výrazy a aplikácie sú síce vzdialené nášmu spôsobu vnímania, keď však vezmeme do úvahy život v kláštore a jej povinnosti majsterky a vedúcej chóru, pochopíme neobyčajné schopnosti tejto vychovávateľky a formátorky, ktorá pomáha svojim spolusestrám intenzívne prežívať každý okamih kláštorného života vychádzajúc z posvätnej liturgie.
V liturgickej modlitbe Matilda obzvlášť zdôrazňuje posvätné ofícium, slávenie svätej omše a predovšetkým sväté prijímanie. Tu je často unášaná do vytrženia – v hlbokej intimite s Pánom, v jeho láskyplnom a najsladšom Srdci, v obdivuhodnom rozhovore, v ktorom ho žiada o vnútorné svetlo a zároveň zvláštnym spôsobom oroduje za svoju komunitu a svoje spolusestry. V centre všetkého stoja Kristove tajomstvá, ku ktorým nás Panna Mária nabáda neustále kráčať po ceste svätosti: „Ak túžiš po pravej svätosti, zostaň blízko pri mojom Synovi; on je svätosť sama, ktorá posväcuje každú vec“ (Ibid., I,40). V tejto jej intimite s Bohom je prítomný celý svet, Cirkev, dobrodinci i hriešnici. Nebo i zem sa pre ňu spájajú v jedno.
Jej vízie, jej učenia a udalosti z jej života sú tu opísané výrazmi, ktoré evokujú liturgickú a biblickú reč. Tu vidno jej hlboké znalosti Svätého písma, ktoré bolo jej každodenným chlebom. Neustále sa k nemu vracia, zhodnocujúc biblické texty prečítané v liturgii a čerpajúc z nich symboly, termíny, krajiny, obrazy a postavy. Najviac má rada evanjelium: „Slová evanjelia boli pre ňu zázračnou potravou, vyvolávali v jej srdci pocity takej sladkosti, že pre nadšenie neraz nevedela skončiť s čítaním... Spôsob, akým čítala tie slová, bol tak zanietený, že vo všetkých vyvolával úctu a zbožnosť. Rovnako, keď spievala v zbore, bola celkom zahĺbená do vzťahu s Bohom, unesená takým zápalom, že neraz vyjadrovala svoje pocity gestami... Inokedy zasa, uchvátená vo vytržení, nepočula tých, čo na ňu volali alebo ju chceli prebudiť a len neochotne sa vracala k vnímaniu vonkajších vecí“ (Ibid., VI, 1). V jednej z vízií jej sám Ježiš odporúča evanjelium; otvoriac ranu svojho najsladšieho Srdca, hovorí: „Pozri, aká veľká je moja láska; ak ju chceš dobre spoznať, nenájdeš ju nikde lepšie vyjadrenú ako v evanjeliu. Nikto nikdy nedokázal vyjadriť silnejšie a nežnejšie city, než sú tieto: Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás (Jn XV, 9)“ (Ibid., I, 22).
Drahí priatelia, osobná a liturgická modlitba, predovšetkým liturgia hodín a svätá omša tvoria základy duchovnej skúsenosti svätej Matildy z Hackebornu. Vedená Svätým písmom a živená eucharistickým chlebom, absolvovala cestu intímneho zjednocovania sa s Kristom, vždy v plnej vernosti Cirkvi. To je aj pre nás výzvou a pozvaním – aby sme prehĺbili svoje priateľstvo s Pánom, predovšetkým prostredníctvom každodennej modlitby a pozornej, vernej a aktívnej účasti na svätej omši. Liturgia je veľkou školou duchovnosti.
Matildina žiačka Gertrúda zanieteným spôsobom opisuje posledné okamihy jej života – veľmi ťažké, no prežiarené prítomnosťou Najsvätejšej Trojice, prítomnosťou Pána, Panny Márie, všetkých svätých a tiež pokrvnej sestry Gertrúdy. Keď nadišla hodina, v ktorej ju Pán chcel povolať k sebe, poprosila ho, aby ešte mohla trpieť pre spásu duší a Ježiš súhlasil s týmto posledným dôkazom jej lásky.
Matilda mala 58 rokov. Poslednú časť jej pozemského života poznačilo osem rokov ťažkých chorôb. Jej dielo a povesť jej svätosti sa rozšírili doďaleka. Keď nadišla jej hodina, „Vznešený Boh... jediná útecha duše, ktorá ho miluje... jej zaspieval: Venite vos, benedicti Patris mei... Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo... a prijal ju do svojej slávy“ (Ibid., VI, 8).
Svätá Matilda z Hackebornu nás zveruje Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Srdcu Panny Márie. Pozýva nás, aby sme vzdávali chválu Synovi srdcom Matky a oslavovali Máriu srdcom Syna: „Pozdravujem vás, ó Panna najctihodnejšia, v tej najsladšej rose, ktorá vás zaliala zo Srdca najsvätejšej Trojice; pozdravujem vás v sláve a v radosti, ktorou sa teraz tešíte vo večnosti: vás, ktorá ste pred všetkými stvoreniami neba i zeme boli prvou, vyvolenou ešte pred stvorením sveta! Amen“ (Ibid., I, 45).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)