Sv. Augustín - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 25.8.2010

 

Drahí bratia a sestry,

Každý jeden z nás má vo svojom živote ľudí, ktorí sú mu osobitným spôsobom blízki; niektorí z nich sú už v Božom náručí, iní s nami ešte zdieľajú cestu života. Sú to naši rodičia, súrodenci, učitelia, ľudia, ktorým sme pomohli, alebo ktorí nám odmalička pomáhali, ľudia, o ktorých vieme, že sa na nich môžeme spoľahnúť. Je však rovnako dôležité mať takýchto „spoločníkov na ceste“ aj v našom kresťanskom živote: myslím teraz na duchovného vodcu, na spovedníka, na ľudí, s ktorými môžeme zdieľať našu osobnú skúsenosť viery, ale myslím tiež na Pannu Máriu a na svätých. Všetci by sme mali mať nejakého svätca, ktorý je nám blízky, aby nám pomáhal svojimi modlitbami a orodovaním, ale aj preto, aby sme ho nasledovali, žili podľa jeho príkladu. Chcel by som vás dnes preto pozvať k tomu, aby ste sa snažili lepšie poznať svätých, počínajúc od toho, od ktorého máte svoje meno, aby ste si prečítali niečo o ich živote a aby ste sa zoznámili s ich dielami. Buďte si istí, že sa pre vás môžu stať dobrými vodcami, že vám dokážu pomôcť lepšie milovať Pána a vyrásť tak po ľudskej, ako aj po kresťanskej stránke.
Ako viete, i ja mám osobitný vzťah k niektorým postavám svätcov: medzi nimi, popri svätom Jozefovi a svätom Benediktovi, ktorých mená nosím, je aj svätý Augustín, ktorého som mohol spoznať takpovediac zblízka – prostredníctvom štúdia a modlitby – a ktorý sa mi stal „spoločníkom na ceste“ môjho života a mojej služby. Chcel by som znovu zdôrazniť jeden dôležitý aspekt jeho ľudskej a kresťanskej skúsenosti, ktorý zostáva aktuálny aj v našej dobe, keď sa relativizmus pokúša postaviť do pozície jedinej pravdy, podľa ktorej by sa mali riadiť naše myšlienky, rozhodnutia i skutky.
Svätý Augustín bol človekom, ktorý nikdy nežil povrchne; smäd po pravde a jej neustále hľadanie patrili medzi najdôležitejšie znaky jeho života; nehľadal však „pseudo-pravdy“, ktoré nedokážu poskytnúť srdcu trvalý pokoj. Hľadal Pravdu, ktorá dáva zmysel našej existencii a je tým „príbytkom“, v ktorom srdce nachádza pokoj a radosť. Jeho život – ako vieme – nebol jednoduchý: myslel si, že Pravdu stretne v snahe o prestíž, v kariére, vo vlastníctve materiálnych vecí, v hlasoch, ktoré mu sľubovali rýchle šťastie. Dopustil sa chýb, prešiel cez mnoho smutných skúseností, stretol sa s neúspechmi, avšak nikdy sa nezastavil, nikdy sa neuspokojil s tým, čo mu poskytovalo len nejasný záblesk toho svetla, ktoré hľadal; dokázal sa pozrieť do hĺbky seba samého a uvedomiť si, ako píše vo svojich Vyznaniach, že táto Pravda, tento Boh, ktorého hľadal vlastnými silami, je mu bližší než on sám sebe, že mu bol vždy nablízku a nikdy ho neopustil, len očakával chvíľu, keď bude môcť naplno vstúpiť do jeho života (porov. III, 6, 11; X, 27, 38). Ako som hovoril v komentári k nedávno nakrútenému filmu, ktorý vykresľuje jeho život, nebol to Augustín, ktorý vo svojom nepokojnom hľadaní objavil Pravdu, ale naopak, samotná Pravda si našla jeho: ona prišla k nemu (porov. L´Osservatore romano, štvrtok 4. septembra 2009). Romano Guardini vo svojom komentári k jednému odseku z tretej kapitoly Augustínových Vyznaní hovorí: svätý Augustín pochopil, že Boh je tou „slávou, pred ktorou padáme na kolená, nápojom, ktorý uháša smäd, pokladom, ktorý prináša šťastie... našiel istotu človeka, ktorý konečne pochopil to, nad čím premýšľal, ale aj blaženosť lásky, ktorá vie, že toto je všetko, a toto mi stačí.“ (Pensatori religiosi, Brescia 2001, str. 177).
V deviatej knihe svojich Vyznaní Augustín opisuje svoj rozhovor s matkou, so svätou Monikou, ktorej spomienku budeme sláviť pozajtra, v piatok. Je to veľmi pekná scéna: spolu s matkou sú v jednom hoteli v Ostii a z okna pozerajú na nebo a na more; v jednom okamihu však toto nebo i more dokážu presiahnuť, uvedomia si, čo je za nimi a dotknú sa Božieho srdca v tichu stvorenia. A tu mu napadne jedna veľmi dôležitá myšlienka, týkajúca sa jeho hľadania Pravdy: stvorenia musia mlčať, ak má nastať ticho, v ktorom môže Boh prehovoriť. Toto platí aj v našich časoch: niekedy máme akýsi strach pred tichom, pred sústredením; bojíme sa premýšľať nad vlastnými skutkami, nad najhlbším zmyslom nášho života. Často uprednostníme prežitie nestáleho, prítomného okamihu, pretože sa nám to vidí jednoduchšie: klameme samých seba, že nám to prinesie stále šťastie. Často dáme priestor povrchnosti, bez toho, aby sme sa zamysleli – pretože máme strach hľadať Pravdu, alebo možno strach z toho, že Pravda samotná si nájde nás, schytí nás a zmení nám život – tak, ako sa to stalo svätému Augustínovi.
Drahí bratia a sestry, chcel by som odkázať všetkým, aj tým, ktorí azda práve teraz prežívajú ťažkosti na ceste viery, tým, ktorí sa len málo zúčastňujú na živote Cirkvi, tým, ktorí žijú, „akoby Boh neexistoval“, aby nemali strach z Pravdy, aby nikdy nevzdali svoju cestu k nej, aby nikdy neprestali hľadať hlbokú pravdu o sebe samých a o svete – prostredníctvom vnútorného nazerania srdca. Boh nám určite daruje svetlo, aby sme videli a zápal, aby sme v srdci pocítili, že nás miluje a že sám túži byť milovaný. Orodovanie Panny Márie, svätého Augustína a svätej Moniky nech nás sprevádza na tejto ceste.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: