Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 7.7.2010

Drahí bratia a sestry,
dnes dopoludnia, po niekoľkých katechézach o rozličných významných teológoch, by som vám rád predstavil ďalšiu dôležitú postavu v dejinách teológie: ide o blahoslaveného Jána Duns Scota, ktorý žil na sklonku XIII. storočia. Staroveký nápis na jeho hrobe zhŕňa hlavné črty jeho života: „Anglicko ho prijalo, Francúzsko vyučilo, Kolín v Nemecku uchováva jeho ostatky, v Škótsku sa narodil. Nemôžme si nevšimnúť tieto údaje – aj preto, že o živote Duns Scota máme málo informácií. Narodil sa pravdepodobne v roku 1266 v dedinke, ktorá sa volala Duns, neďaleko Edimburgu. Priťahovala ho charizma svätého Františka z Asissi, vstúpil preto do rodiny Menších bratov a v roku 1291 bol vysvätený za kňaza. Mal dar brilantnej inteligencie a schopnosť hĺbavého myslenia – touto inteligenciou si v tradícii vyslúžil titul Doctor Subtilis – Bystrý doktor. Duns Scotus vyštudoval filozofiu a teológiu na slávnych univerzitách v Oxforde a v Paríži. Keď úspešne dokončil štúdiá, začal vyučovať teológiu na Oxfordskej a Cambridgeskej univerzite a neskôr aj v Paríži, komentujúc – tak ako všetci ostatní profesori tých čias – Sentencie Petra Lombardského. Najdôležitejšie diela Duns Scota sú ovocím práve týchto prednášok a sú nazvané podľa miest, na ktorých vyučoval: Opus Oxoniense (Oxford), Reportatio Cambrigensis (Cambridge), Reportata Parissiensia (Paríž). Z Paríža odišiel, keď vypukol konflikt medzi kráľom Filipom IV. Pekným a pápežom Bonifácom VIII; Duns Scotus zvolil radšej dobrovoľné vyhnanstvo, než by mal podpísať dokument proti pápežovi, ktorý kráľ vnucoval všetkým rehoľníkom. A tak, kvôli láske k Petrovmu stolcu, spolu s Františkánskymi bratmi odišiel z krajiny.
Drahí bratia a sestry, táto skutočnosť nám pripomína, aby sme si uvedomili koľkokrát museli v dejinách Cirkvi veriaci čeliť nepriateľstvu alebo podstúpiť prenasledovanie kvôli vernosti a oddanosti Kristovi, Cirkvi a pápežovi. S obdivom pozeráme na týchto kresťanov, ktorí nás učia chrániť si vieru v Krista a spoločenstvo s nástupcom svätého Petra, a teda aj s univerzálnou Cirkvou, ako veľmi vzácne hodnoty.
Vzťahy medzi francúzskym kráľom a nástupcom Bonifáca VIII. sa po čase predsa len upokojili a v roku 1305 sa Duns Scotus mohol vrátiť do Paríža, aby tam vyučoval teológiu – s titulom Magister Regens; dnes by sme povedali univerzitný profesor. Následne ho predstavení poslali do Kolína ako profesora františkánskeho teologického štúdia; zomrel však 8. novembra 1308 vo veku len 43 rokov: napriek mladému veku po ňom zostalo významné množstvo diel.
Vďaka povesti svätosti, v ktorej zomrel, vo františkánskom ráde sa k nemu rýchlo rozšírila úcta a ctihodný pápež Ján Pavol II. ho slávnostne vyhlásil za blahoslaveného 20. marca 1993: nazval ho „kantorom vteleného Slova a obhajcom Nepoškvrneného Počatia“. V týchto slovách je zhrnutý veľký prínos, ktorý Duns Scotus dal dejinám teológie.
Premýšľal najmä nad tajomstvom Vtelenia a na rozdiel od mnohých kresťanských mysliteľov svojich čias sa domnieval, že Boží Syn by sa bol stal človekom, i keby ľudstvo nebolo zhrešilo. V diele Reportata Parisiensa tvrdí: „Myslieť si, že Boh by sa bol vzdal takéhoto diela, ak by Adam nebol zhrešil, je celkom nerozumné! Hovorím preto, že pád nebol príčinou Kristovho predurčenia, a že aj keby nik nebol padol – ani anjel, ani človek – Kristus by bol zostal predurčený rovnakým spôsobom“ (v III Sent., d. 7, 4). Táto myšlienka, možno trochu prekvapujúca, sa zrodila preto, že pre Duns Scota Vtelenie Božieho Syna, plánované od večnosti Bohom Otcom v pláne lásky, bolo zavŕšením stvorenia a umožnilo tak – v Kristovi a skrze Krista – každému stvoreniu dosiahnuť plnosť milosti a vzdávať chválu a slávu Bohu naveky. Duns Scotus, i keď si je vedomý toho, že kvôli dedičnému hriechu nás Kristus vykúpil svojím utrpením, smrťou a vzkriesením, zdôrazňuje, že Vtelenie je najväčším a najkrajším dielom dejín spásy a že nie je podmienené žiadnou časnou skutočnosťou: je to prvotná myšlienka Boha: zjednotiť konečným spôsobom so sebou všetko stvorenie v osobe a v tele svojho Syna.
Ako verný učeník svätého Františka, Duns Scotus miloval kontempláciu a ohlasovanie Tajomstva spásonosného Kristovho utrpenia – ako vyjadrenie nekonečnej lásky, ktorou Boh s ohromnou štedrosťou vyžaruje zo seba lúče svojej dobroty a lásky (por. Tractatus de primo principio, č. 4). Táto láska sa neukazuje len na Kalvárii, ale aj v Nasvätejšej Eucharistii, ku ktorej mal Duns Scotus veľkú úctu. Vnímal ju ako Sviatosť skutočnej Ježišovej prítomnosti a ako Sviatosť jednoty a spoločenstva, ktoré nás vedie ku vzájomnej láske a k Bohu ako k najvyššiemu spoločnému Dobru (por. Reportata Parisiensia, v IV Sent., d. 8, q. 1, n. 3).
Drahí bratia a sestry, tento teologický, silne „kristocentrický“ pohľad, nás otvára pre kontempláciu a vzbudzuje v nás úžas i vďaku: Kristus je centrom dejín a vesmíru, on dáva zmysel, dôstojnosť a hodnotu nášmu životu! Tak ako pápež Pavol VI v Manile, aj ja by som dnes chcel zvolať do celého sveta: „Kristus nám zjavuje neviditeľného Boha, je prvorodeným zo všetkého stvorenia, je základom všetkým vecí; on je Učiteľ ľudstva, on je Spasiteľ; narodil sa, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás; je centrom svetových dejín; je to ten, čo nás pozná a miluje; je spoločníkom a priateľom nášho života... Chcel by som o ňom bez prestania hovoriť“ (homília z 29. novembra 1970).
Nielen úloha Krista v dejinách spásy, ale aj úloha Márie je predmetom zamyslenia Bystrého Doktora. V časoch Duns Scota väčšina teológov oponovala tvrdeniu, že Panna Mária bola od prvého okamihu svojho počatia uchránená od dedičného hriechu: všeobecnosť vykúpenia uskutočneného Kristom sa totiž na prvý pohľad zdala byť týmto tvrdením spochybnená – akoby Mária nepotrebovala Krista a jeho vykúpenie. Teológovia sa preto stavali proti danej téze. Duns Scotus, aby vysvetlil toto uchránenie pred dedičným hriechom, rozvinul argumentáciu, ktorú neskôr prijal aj blahoslavený pápež Pius IX., keď v roku 1854 definoval dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Podľa tejto argumentácie je Nepoškvrnené počatie vrcholným dielom Krista, pretože práve sila jeho lásky a jeho sprostredkovania spôsobila, že Matka bola uchránená od dedičného hriechu. Mária je teda celkom zachránená Kristom, avšak ešte pred svojím počatím. Jeho spolubratia františkáni túto doktrínu prijali a s entuziazmom ju šírili a ďalší teológovia – často pod slávnostnou prísahou – sa ju podujali obraňovať a ďalej zdokonaľovať.
V tejto súvislosti by som rád zdôraznil jednu vec, ktorá sa mi zdá veľmi dôležitá. Významní teológovia, tak ako Duns Scotus, čo sa týka učenia o Nepoškvrnenom Počatí – svojím špecifickým myšlienkovým prispením obohatili to, čo Boží ľud o Blahoslavenej Panne spontánne veril a prejavoval v úkonoch zbožnosti, v umeleckých vyjadreniach a v kresťanskom živote. Tak viera v Nepoškvrnené Počatie ako aj v telesné Nanebovzatie bola prítomná v Božom ľude – no teológia ešte nevedela nájsť kľúč pre jej vysvetlenie v rámci celku učenia viery. Teda Boží ľud predchádza teológov, a to vďaka nadprirodzenému sensus fidei, teda schopnosti vliatej Svätým Duchom, ktorý nám umožňuje prijať skutočnosti viery s pokorou srdca a mysle. V tomto zmysle je Boží ľud „prvým magistériom“ – teda magistériom, ktoré treba prehĺbiť a intelektuálne prijať v teológii. Kiež by sa teológovia vždy oddávali počúvaniu tohto prameňa viery a zachovali si pokoru a jednoduchosť maličkých! To som mal na mysli pred niekoľkými mesiacmi, keď som povedal: „Máme veľkých učencov, veľkých špecialistov, veľkých teológov, učiteľov viery, ktorí nás mnohému naučili. Sú preniknutí detailmi Svätého písma... nedokázali však uvidieť samotné tajomstvo, skutočné jadro... To podstatné im zostalo skryté! A naopak, aj v našich časoch máme maličkých, ktorí toto tajomstvo spoznali. Spomeňme si na Bernadettu Soubirousovú; na Teréziu z Lisieux s jej novým „nevedeckým“ čítaním Biblie, ktoré však preniká do srdca Svätého Písma“ (Homília vo svätej omši s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, 1. decembra 2009).
Napokon, Duns Scotus rozvinul jednu tému, na ktorú je moderná doba veľmi citlivá. Ide o tému slobody a jej vzťahu s vôľou a s intelektom. Náš autor zdôrazňuje slobodu ako základnú vlastnosť vôle a zakladá tak jej vnímanie s tendenciou k volontarizmu, ktoré sa rozvinulo v kontraste voči takzvanému augustiniánskemu a tomistickému intelektualizmu. Pre svätého Tomáša Akvinského, ktorý nasledoval svätého Augustína, slobodu nemožno pokladať za vrodenú vlastnosť vôle, ale za ovocie spolupráce vôle s rozumom. Myšlienka o vrodenosti a absolútnosti slobody, ktorá sa nachádza vo vôli a predchádza rozum, tak v Bohu ako aj v človeku, ukrýva v sebe riziko: mohla by viesť k názoru, že Boh nie je viazaný ani na pravdu, ani na dobro. Pokus obhajovať absolútnu transcendentnosť a odlišnosť Boha takýmto spôsobom – s radikálnym a absolutizujúcim zdôrazňovaním jeho vôle – by však zabúdal na to, že Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi, je Boh „Logos“, Slovo, ktoré vždy konalo a koná v plnosti lásky k nám. Ako tvrdí Duns Scotus v línii františkánskej teológie, láska prevyšuje poznanie a je schopná chápať viac než myslenie, no je to vždy láska Boha, ktorý je „Logos“ (por. Benedikt XVI, Discorso a Regensburg, Insegnamenti di Benedetto XVI., II (2006), str. 261). Aj čo sa týka človeka, myšlienka absolútnej slobody spočívajúcej vo vôli, ak nepamätá na spätosť s pravdou, ignoruje fakt, že samotná sloboda musí byť oslobodená od ohraničení, ktoré pochádzajú z hriechu.
Keď som sa minulý rok prihováral rímskych seminaristom, pripomenul som, že „sloboda bola vždy veľkým snom ľudstva – a to od počiatku, avšak najmä v modernej dobe“ (Príhovor v Pápežskom veľkom seminári, 20 februára 2009). Práve moderné dejiny, okrem našej každodennej skúsenosti, nás ale učia, že sloboda je autentická a napomáha budovaniu opravdivo ľudskej spoločnosti len vtedy, ak sa neprotiví pravde. Ak sa od pravdy odtrhne, stáva sa tragickou príčinou zničenia vnútornej harmónie ľudskej osoby, prameňom hrubých a násilných zneužití, príčinou utrpení a zármutkov. Sloboda, ako všetky danosti, ktoré človek má, rastie a zdokonaľuje sa, hovorí Duns Scotus, ak sa človek otvorí pre Boha, ak zhodnotí svoju schopnosť počúvať jeho hlas – ktorú Scotus nazýva potentia oboendientialis (schopnosť poslušnosti): keď sa rozhodneme počúvať Božie Zjavenie, Božie Slovo a keď ho prijmeme, vtedy k nám prichádza posolstvo, ktoré náš život napĺňa svetlom a nádejou a stávame sa skutočne slobodnými.
Drahí bratia a sestry, blahoslavený Duns Scotus nás učí, že v našom živote je podstatné veriť, že Boh nám je nablízku a že nás miluje v Ježišovi Kristovi. Preto sa máme snažiť rozvíjať hlbokú lásku k nemu a k jeho Cirkvi. O tejto láske práve my vydávame svedectvo na tomto svete. Nech nám Najsvätejšia Panna Mária pomáha prijímať túto nekonečnú lásku Boha, z ktorej sa budeme naplno a navždy tešiť v nebi, keď sa naša duša konečne a naveky zjednotí s Bohom v spoločenstve svätých.

(Preklad: Slovenská redakcia VR