Sv. Jozef Cafasso - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.6.2010

 

Drahí bratia a sestry,
prednedávnom sme ukončili Kňazský rok: čas milosti, ktorý priniesol a ešte prinesie vzácne ovocie pre Cirkev; príležitosť na to, aby sme vo svojich modlitbách pamätali na všetkých, čo odpovedali na toto neobyčajné povolanie. Pri tomto našom putovaní nás ako vzory a orodovníci sprevádzali svätý arský farár a ďalšie postavy svätých kňazov, ktorí boli skutočným svetlom v dejinách Cirkvi. Dnes, ako som naznačil minulú stredu, by som rád pripomenul ďalšiu postavu kňaza, ktorý vyniká v skupine „sociálnych svätcov“ žijúcich v Turíne devätnásteho storočia: je to svätý Jozef Cafasso.
Je naozaj vhodné spomenúť si na tohto svätca – aj preto, že práve minulý týždeň uplynulo 150 rokov od jeho smrti: zomrel v najväčšom meste Piemontu 23. júna 1860 vo veku 49 rokov. Rád by som okrem toho pripomenul, že pápež Pius XI, keď 1. novembra 1924 potvrdil zázraky potrebné pre kanonizáciu svätého Jána Máriu Vianneya a publikoval dekréty autorizujúce beatifikáciu Jozefa Cafassu, priblížil tieto dve kňazské postavy nasledujúcimi slovami: „Vďaka osobitnému a štedrému rozhodnutiu Božej dobroty uzreli sme na horizonte Katolíckej Cirkvi východ týchto dvoch nových hviezd, farára z Arsu a ctihodného Božieho služobníka, Jozefa Caffassu. Práve tieto dve obdivuhodné, prozreteľnosťou obdarené postavy sa nám dnes predstavujú: malá, skromná, jednoduchá, no mimoriadne slávna postava arského farára, a veľká, výnimočná a obdivuhodná postava kňaza, učiteľa a vychovávateľa kňazov, ctihodného Jozefa Cafassu.“ Sú to teda okolnosti, ktoré nám poskytujú príležitosť, aby sme si priblížili stále aktuálne posolstvo, ktoré vychádza zo života tohto svätého. Nebol správcom farnosti ako svätý arský farár, ale bol vychovávateľom farárov a diecéznych kňazov – dokonca aj svätých kňazov – medzi ktorých patril aj svätý Ján Bosko. Nezaložil rehoľné inštitúty ako iní svätí kňazi žijúci v Piemonte v 19. storočí, pretože jeho inštitútom bola „škola kňazského života a svätosti“, ktorú viedol prostredníctvom vlastného príkladu a vyučovania v „Cirkevnom konvikte svätého Františka z Assisi v Turíne“.
Jozef Cafasso sa narodil v Castelnuovo d´Asti, v rodnom kraji svätého Jána Boska, 15. januára 1811. Bol tretím zo štyroch detí. Jeho najmladším súrodencom bola sestra Marianna, ktorá sa stala matkou blahoslaveného Jozefa Allamana, zakladateľa Misionárov a Misionárok Panny Márie Útechy. Narodil sa v Piemonte 19. storočia, ktorý bol poznačený ťažkými sociálnymi problémami, ale aj životom mnohých svätcov, čo sa zo všetkých síl snažili o nápravu. Spájala ich bezhraničná láska ku Kristovi a hlboká láska k chudobným: Pánova milosť dokáže šíriť a rozmnožovať semienka svätosti! Cafasso dokončil svoje stredoškolské štúdiá ako aj dvojročné štúdium filozofie v kolégiu v Chieri, odkiaľ v roku 1830 prešiel do kňazského seminára, kde ho v roku 1833 vysvätili za kňaza. O štyri mesiace vstúpil inštitúcie, ktorá sa pre neho stala hlavnou a jedinou „etapou“ kňazského života: bol to Cirkevný konvikt svätého Františka z Assisi v Turíne.“
Vstúpil tam, aby napredoval k dokonalosti v pastoračnej službe a aby zúrodnil vlohy, ktoré mal pre duchovného vodcu a svoj veľký zmysel pre lásku. Konvikt nebol len školou morálnej teológie, do ktorej prichádzali najmä mladí kňazi z vidieka, aby sa naučili spovedať a kázať; bola to skutočná škola kňazského života, v ktorej sa kňazi formovali v duchovnosti svätého Ignáca z Loyoly a v morálnej a pastorálnej teológii veľkého biskupa svätého Alfonza Máriu de´Liguori. Typ kňaza, s ktorým sa Cafasso stretol v konvikte a ktorý on sám – predovšetkým ako rektor – neskôr presadzoval ako vzorový, bol typ ozajstného dobrého pastiera s bohatým vnútorným životom a hlbokým zápalom pre pastoračnú starostlivosť: verný modlitbe, snaživý v kázaní a katechéze, oddaný sláveniu Eucharistie a službe sviatosti zmierenia podľa príkladu, ktorý stelesňovali svätý Karol Boromejský a svätý František Saleský a ktorý predkladal aj Tridentský koncil. Svätý Ján Bosko zhrnul celý zmysel výchovnej činnosti v konvikte týmto pekným vyjadrením: „v konvikte nás naučili byť kňazmi“.
Svätý Jozef Cafasso sa snažil vkladať tento ideál do výchovy mladých kňazov, aby sa aj oni, každý jeden z nich, stávali vychovávateľmi ďalších kňazov, rehoľníkov a laikov, tvoriac ďalšie ohnivká neobyčajnej, veľmi účinnej reťaze. Zo svojej katedry morálnej teológie učil kňazov byť dobrými spovedníkmi a duchovnými vodcami, starajúcimi sa o skutočné duchovné dobro osôb, zachovávajúcimi rovnováhu medzi poukazovaním na Božie milosrdenstvo a na živú a prenikavú citlivosť na spáchané hriechy. Pre učiteľa Cafassu, ako si spomína svätý Ján Bosko, boli hlavnými čnosťami tieto tri: pokoj, rozvaha a obozretnosť. Skúškou správnosti odovzdaného učenia bola pre neho vždy sviatosť zmierenia, ktorej venoval mnohé hodiny denne: prichádzali k nemu biskupi, kňazi, rehoľníci, poprední laici i jednoduchí ľudia: každému vedel venovať potrebný čas. Bol rozumným radcom a duchovným vodcom mnohých, ktorí sa neskôr stali svätcami a zakladateľmi rehoľných inštitútov. Jeho učenie nebolo nikdy abstraktné, založené len na knihách, ktoré sa v tých časoch používali, ale vychádzalo zo živej skúsenosti Božieho milosrdenstva a z hlbokého poznania ľudského ducha získaného prostredníctvom dlhého času, ktorý strávil v spovednici a pri duchovnom vedení: jeho škola bola opravdivou školou kňazského života.
Jeho tajomstvo bolo jednoduché: byť Božím mužom; v malých každodenných skutkoch robiť „to, čo môže slúžiť na väčšiu slávu Božiu a pre osoh duší“. Bezhraničným spôsobom miloval Pána, nechal sa viesť dobre zakorenenou vierou, posilňovaný hlbokou a dlhou modlitbou: snažil sa o úprimnú lásku ku všetkým. Poznal morálnu teológiu, ale poznal aj situáciu a srdce ľudu, o ktorý sa staral ako dobrý pastier. Tí, čo mali tú milosť, aby sa dostali do jeho blízkosti, boli ňou pretvorení na dobrých pastierov a dobrých spovedníkov. Všetkým kňazom jasne poukazoval na svätosť, ktorú bolo potrebné dosiahnuť práve v pastoračnej službe. Blahoslavený don Klement Marchisio, zakladateľ Dcér svätého Jozefa, raz povedal: „Vstúpil som do konviktu ako veľký uličník a ľahkomyseľník: nevedel som, čo to znamená byť kňazom; no vyšiel som z neho celkom zmenený: spoznal som a prijal kňazskú dôstojnosť.
Koľko len bolo kňazov, ktorých v konvikte vychoval a potom duchovne sprevádzal! Medzi nimi, ako som už spomenul, vyniká svätý Ján Bosko, ktorý ho mal za duchovného vodcu dobrých 25 rokov – od roku 1835 do roku 1860: najskôr ako bohoslovec, potom ako kňaz a napokon ako zakladateľ. Vo všetkých dôležitých životných rozhodnutiach mal don Bosko ako poradcu a vodcu práve Jozefa Cafassu – vždy však veľmi presným spôsobom: Cafasso sa nikdy nesnažil vychovávať v don Boskovi učeníka „na svoj obraz a podobu“ a don Bosko nekopíroval Cafassu; nasledoval ho, samozrejme, v ľudských a kňazských čnostiach – nazval ho dokonca „vzorom kňazského života“ – avšak zachovajúc si svoje vlastné postoje a svoje osobitné povolanie. Tu vidno múdrosť duchovného vodcu a inteligenciu jeho učeníka: učiteľ sa nenanucoval, rešpektoval osobnosť žiaka a pomáhal mu, aby vedel správne interpretovať Božiu vôľu. Drahí priatelia, toto je vzácne poučenie pre všetkých, ktorí sa venujú formácii a výchove mladých generácií a je to aj silný poukaz na to, ako veľmi je dôležité mať vo svojom živote duchovného vodcu, ktorý nám pomôže pochopiť, čo Boh od nás chce. Jednoduchým, no hlbokým spôsobom náš svätec hovorieval: „Celá svätosť, dokonalosť a prospech človeka sa nachádza v dokonalom plnení Božej vôle (...). Boli by sme šťastní, keby sme dokázali vložiť svoje srdce do srdca Božieho, zjednotiť naše túžby a našu vôľu s jeho vôľou do takej miery, že by sme s ním vytvorili jedno srdce a jednu dušu: chcieť to, čo chce Boh a chcieť to takým spôsobom, v takom čase a v takých okolnostiach, v akých to chce on a chcieť to všetko len preto, lebo to tak chce Boh“.
Ešte jeden znak však charakterizuje službu nášho svätca: pozornosť venovaná tým najbiednejším, predovšetkým väzňom, ktorí v Turíne 19. storočia žili v neľudských podmienkach. Aj v tejto osobitnej službe, ktorú vykonával viac než dvadsať rokov, bol vždy dobrým pastierom, chápavým a súcitným: mal vlastnosti, ktoré si väzni veľmi vážili a jeho úprimná láska, ktorá pochádzala od samého Boha, si ich podmaňovala. Už len jeho prítomnosť spôsobovala mnoho dobra: povzbudzoval, dotýkal sa sŕdc zatvrdnutých životnými okolnosťami a predovšetkým osvetľoval a burcoval ľahostajné svedomia. Na začiatku svojej služby medzi väzňami prednášal dlhé kázne, ktorými sa obracal takmer na celé osadenstvo väznice. Postupom času však uprednostnil drobnú katechézu, ktorú robil počas rozhovorov a osobných stretnutí. Rešpektujúc životný príbeh každého, dokázal predstaviť veľké témy kresťanského života. Hovorieval o dôvere v Boha, o prijímaní jeho svätej vôle, o účinnosti modlitby a sviatostí, ktorej podmienkou je spoveď, stretnutie s Bohom, čo sa pre nás stal nekonečným Milosrdenstvom. Odsúdeným na smrť venoval najosobitnejšiu ľudskú a duchovnú starostlivosť. Na popravisko odprevadil po svätej spovedi a svätom prijímaní 57 odsúdených na smrť. Sprevádzal ich s hlbokou láskou až do posledného dychu ich pozemskej existencie.
Zomrel 23. júna 1860. Mal za sebou život celkom odovzdaný Pánovi a strávený v službe blížnemu. Môj predchodca, ctihodný Boží služobník pápež Pius XII. ho 9. apríla 1948 vyhlásil za patróna talianskych väzníc a v apoštolskej exhortácii Menti nostrae z 23. septembra 1950 ho predstavil ako vzor kňazov, ktorí sa venujú spovedaniu a duchovnému vedeniu.
Drahí bratia a sestry, svätý Jozef Cafasso nech je pre každého výzvou zintenzívniť putovanie k svätosti, k dokonalosti kresťanského života. Predovšetkým kňazom nech pripomenie dôležitosť času, ktorý venujú sviatosti zmierenia a duchovnému vedeniu. Nám všetkým zasa pozornosť, ktorú máme venovať tým najbiednejším. Nech nám pomáha orodovanie Blahoslavenej Panny Márie, našej Tešiteľky, našej nádeje.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: