Sv. Tomáš Akvinský a jeho nová syntéza medzi filozofiou a teológiou - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17.6.2010

 

Drahí bratia a sestry,

dnes by som chcel pokračovať v predstavení svätého Tomáša Akvinského: bol tak významným teológom, že Druhý vatikánsky koncil odporučil štúdium jeho myšlienok hneď v dvoch dokumentoch: v Optatam totius – dekréte o kňazskej formácii a v Gravissimum educationis – deklarácii o kresťanskej výchove. Okrem toho, pápež Lev XIII., ktorý si Tomáša veľmi vážil a odporúčal jeho spisy, vyhlásil tohto svätca v roku 1880 za patróna katolíckych škôl a univerzít.
Hlavný dôvod tohto ocenenia svätého Tomáša spočíva nielen v obsahu jeho učenia, ale aj v metóde, ktorú používa – predovšetkým v jeho novej syntéze medzi filozofiou a teológiou. Cirkevní otcovia sa konfrontovali s rozličnými filozofiami platónskeho typu, v ktorých sa celková vízia sveta a života prezentovala spoločne s otázkou Boha a náboženstva. V konfrontácii s týmito filozofiami, cirkevní otcovia vypracovali svoju vlastnú úplnú víziu sveta, ktorá vychádzala z viery a zároveň používala niektoré prvky platonizmu – aby dokázali odpovedať na základné otázky, ktoré si ľudia kládli. Túto víziu, založenú na biblickom Zjavení a rozpracovanú na základe platonizmu upraveného vo svetle viery, nazývali „našou filozofiou“. Slovo „filozofia“ teda nebolo výrazom pre čisto racionálny systém, odlíšený od viery, ale označovalo komplexnú víziu skutočnosti, vytvorenú vo svetle viery, ktorá bola prijatá a premyslená rozumom; bola to vízia, ktorá síce prekračovala schopnosti rozumu, avšak ako taká bola pre rozum dostačujúca.
Pre svätého Tomáša otvorilo stretnutie s predkresťanskou filozofiou Aristotela (ktorý zomrel asi v roku 322 pred Kr.) celkom novú perspektívu. Aristotelovská filozofia bola, samozrejme, filozofia vypracovaná bez poznania Starého a Nového zákona; bolo to vysvetľovanie sveta bez zjavenia, čisto prostredníctvom rozumu. A táto jej racionalita bola veľmi presvedčivá. Stará forma „našej filozofie“ otcov za Tomáša už nefungovala. Vzťah medzi filozofiou a teológiou, medzi vierou a rozumom, bolo treba znovu premyslieť. Vystupovala tu kompletná „filozofia“, presvedčivá sama v sebe, racionalita predchádzajúca vieru – a potom „teológia“, myslenie s vierou a vo viere. Pálčivou sa stala táto otázka: je svet racionality, teda filozofia vypracovaná bez Krista, kompatibilný so svetom viery? Alebo sa navzájom vylučujú? Nechýbali prvky, ktoré naznačovali nezlučiteľnosť týchto dvoch svetov, avšak svätý Tomáš bol pevne presvedčený o ich kompatibilite – dokonca si myslel, že filozofia rozpracovaná bez poznania Krista priam očakávala Ježišovo svetlo, aby mohla byť dovŕšená. Toto bol prekvapujúci objav svätého Tomáša, ktorý ovplyvnil celé smerovanie jeho myslenia. Predstaviť dôkaz o nezávislosti medzi filozofiou a teológiou, ale zároveň aj o ich vzájomnej súvzťažnosti – to bol historický prínos tohto veľkého učiteľa. A tak môžeme dobre rozumieť tomu, že v 19. storočí, keď sa rozhodne vyhlasovala nezlučiteľnosť medzi moderným rozumom a vierou, Pápež Lev XIII. poukázal na svätého Tomáša ako na sprievodcu pre vedenie ich vzájomného dialógu. Vo svojej teologickej práci svätý Tomáš predkladá a konkretizuje túto ich súvzťažnosť. Viera upevňuje, sceľuje a osvetľuje bohatstvo pravdy, ktorú získava ľudský rozum.
Dôvera, ktorú svätý Tomáš vkladá do týchto dvoch nástrojov poznania – do viery a rozumu, pochádza z presvedčenia, že obe pochádzajú z jediného prameňa každej pravdy, teda z Božského Logos, slova, ktoré je činné tak v oblasti stvorenia, ako aj v oblasti vykúpenia. Uznajúc fakt, že viera a rozum si neprotirečia, treba na druhej strane priznať, že každá z nich má vlastné poznávacie postupy. Rozum prijíma pravdu na základe jej vnútornej evidencie, sprostredkovanej či bezprostrednej; viera zasa prijíma pravdu na základe autority Slova Všemohúceho Boha, ktorý sa dáva spoznať. Na začiatku Teologickej Summy svätý Tomáš píše: „Poriadok vied je dvojaký; niektoré postupujú od spoznaných princípov prostredníctvom prirodzeného svetla rozumu – ako napríklad matematika, geometria a podobné vedy; iné napredujú od princípov spoznaných prostredníctvom vyššej vedy: ako perspektíva postupuje na základe princípov spoznaných prostredníctvom geometrie a hudba prostredníctvom princípov spoznaných v matematike. Takýmto istým spôsobom sväté učenie (čiže teológia) je tiež vedou, pretože sa rozvíja na základe princípov spoznaných prostredníctvom svetla vyššej vedy, čiže vedy Božej a vedy svätých“ (I, q. 1, a.2).
Toto rozlišovanie zaisťuje autonómiu tak humánnych ako aj teologických vied. Neznamená však ich oddelenie, naznačuje skôr ich vzájomne prospešnú spoluprácu. Viera chráni rozum pred pokušením nedôvery vo vlastné schopnosti, povzbudzuje ho, aby sa otvoril pre stále väčšie horizonty, oživuje v ňom hľadanie podstaty – a keď sa rozum vloží do spoznávania nadprirodzenej sféry vzťahu medzi Bohom a človekom, viera náležite obohacuje jeho prácu. Podľa svätého Tomáša napríklad ľudský rozum môže bez pochyby dôjsť k potvrdeniu existencie jediného Boha, avšak len viera, ktorá prijíma Božie zjavenie, je schopná čerpať z tajomstva Lásky Boha v Trojici.
Na druhej strane, nielen viera pomáha rozumu. Aj rozum so svojimi prostriedkami môže urobiť čosi podstatné pre vieru; dokáže jej spraviť trojitú službu, ktorú svätý Tomáš zhŕňa v úvode svojho komentáru k Boeziovmu De Trinitate: „Dokázať základy viery, vysvetliť prostredníctvom prirovnaní pravdy viery, odraziť námietky, ktoré sa stavajú proti viere“ (q. 2, a. 2). Celé dejiny teológie sú v podstate uskutočňovaním tejto úlohy inteligencie, ktorá dokazuje pochopiteľnosť viery, jej ucelenosť a vnútornú harmóniu, jej rozumnosť a schopnosť napomáhať dobru človeka. Správnosť teologických argumentov a ich skutočný poznávací význam sa zakladajú na hodnote teologického jazyka, ktorý je podľa svätého Tomáša predovšetkým jazykom analogickým. Vzdialenosť medzi Bohom-Stvoriteľom a bytím jeho stvorení je nekonečná; ich neporovnateľnosť je vždy väčšia ako ich vzájomná podobnosť (por. DS 806). Napriek tomu, v celej rozdielnosti medzi Stvoriteľom a stvorením existuje analógia medzi bytím stvorenia a bytím Stvoriteľa, ktorá nám umožňuje hovoriť o Bohu ľudskými slovami.
Svätý Tomáš založil doktrínu analógie okrem výlučne filozofických dôkazov na fakte, že v Zjavení sa k nám prihovoril sám Boh, a tým nám dovolil, aby sme aj my rozprávali o ňom. Pokladám za dôležité pripomenúť túto náuku. Pomáha nám prekonať niektoré námietky súčasného ateizmu, ktorý odmieta, že by náboženský jazyk mohol mať objektívny význam a tvrdí, že má len význam subjektívny alebo jednoducho emotívny. Táto námietka vychádza zo skutočnosti, že pozitivistické myslenie je presvedčené o tom, že človek nepozná bytie ako také, ale len vnímateľné prejavy skutočnosti. Spolu so svätým Tomášom a s veľkou filozofickou tradíciou sme presvedčení, že človek v skutočnosti nepozná len prejavy, ktoré sú predmetom skúmania prírodných vied, ale pozná aj niečo zo samotného bytia – napríklad spoznáva osobu, spoznáva tajomné „ty“ v druhom človeku, a nielen fyzický a biologický aspekt jeho bytia.
Vo svetle tohto učenia svätého Tomáša teológia tvrdí, že i keď je náboženský jazyk obmedzený, nachádza sa v ňom hlboký zmysel – pretože sa v ňom dotýkame bytia – je ako smerovník obrátený ku skutočnosti, ktorú predstavuje. Táto základná zhoda medzi ľudským rozumom a kresťanskou vierou je viditeľná aj v jednom z ďalších základných princípov myslenia svätého Tomáša: Božia milosť neruší, ale predpokladá a zdokonaľuje ľudskú prirodzenosť. Táto prirodzenosť, a to aj po hriechu, nie je celkom zničená, iba zranená a oslabená. Milosť udelená Bohom a sprostredkovaná skrze tajomstvo vteleného Slova, je celkom nezaslúženým darom, prostredníctvom ktorého sa prirodzenosť uzdravuje, posilňuje a dostáva pomoc, aby pokračovala v nasledovaní túžby po šťastí, ktorá je vložená pri narodení do srdca každého muža a ženy. Všetky schopnosti ľudského bytia sú očisťované, pretvárané a pozdvihované prostredníctvom Božej milosti.
Dôležitú aplikáciu tohto vzťahu medzi prirodzenosťou a milosťou nachádzame v morálnej teológii Svätého Tomáša Akvinského, ktorá je aj dnes veľmi aktuálnou. Do centra svojho učenia v tejto oblasti stavia nový zákon, ktorý je zákonom Ducha Svätého. S hlboko evanjeliovým pohľadom nástojí na tom, že tento zákon je milosťou Ducha Svätého danou všetkým, ktorí veria v Krista. K tejto milosti sa pripája ústne a písané podanie doktrinálnych a morálnych právd, odovzdávané prostredníctvom Cirkvi. Svätý Tomáš, zdôrazňujúc v morálnom živote podstatnú úlohu činnosti Ducha Svätého a milosti, z ktorej vychádzajú teologálne a morálne čnosti, dôvodí, že každý kresťan môže dosiahnuť vysoké perspektívy „Reči na vrchu“, ak žije autentický vzťah viery v Krista a ak sa otvorí pre činnosť jeho Svätého Ducha. Avšak, dodáva svätý Tomáš, „i keď milosť je účinnejšia ako prirodzenosť, prirodzenosť je pre človeka podstatnejšou“ (Summa Theologiae, Ia, q. 29, a. 3) a preto, v perspektíve kresťanskej morálky je miesto pre rozum, ktorý je schopný rozlišovať prirodzený morálny zákon. Rozum ho môže spoznať – uvažujúc nad tým, čo je dobré robiť a čomu sa treba vyhýbať pri hľadaní toho šťastia, ktoré leží na srdci každému a ktoré nás zaväzuje aj k zodpovednosti voči druhým, a teda k hľadaniu spoločného dobra. Inými slovami, čnosti človeka, tak teologálne ako aj morálne, sa zakladajú na ľudskej prirodzenosti. Božia milosť sprevádza, posilňuje a povzbudzuje etické úsilie. Avšak vo svojej podstate sú podľa svätého Tomáša všetci ľudia, či už veriaci alebo neveriaci, povolaní spoznať náležitosti ľudskej prirodzenosti vyjadrené v prirodzenom zákone a inšpirovať sa ním pri formulovaní pozitívnych zákonov, teda tých, ktoré sú vydávané civilnými a politickými autoritami na usporiadanie ľudského spolunažívania.
Keď sa poprie prirodzený zákon a zodpovednosť, ktorá z neho vyplýva, dramaticky sa otvára cesta etickému relativizmu na rovine jednotlivcov – a štátnemu totalitarizmu na rovine politickej. Obrana univerzálnych práv človeka a tvrdenie o absolútnej hodnote dôstojnosti ľudskej osoby si vyžadujú pevný základ. Nie je práve prirodzený zákon týmto základom, s nemennými hodnotami, ktoré ponúka? Ctihodný Ján Pavol II. napísal vo svojej encyklike Evagelium vitae slová, ktoré zostávajú veľmi aktuálne: „V starostlivosti o budúcnosť spoločnosti a rozvoj zdravej demokracie treba urýchlene znovu objaviť existenciu ľudských a morálnych hodnôt, ktoré patria k samej podstate a prirodzenosti človeka a vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát, ale ktoré majú všetci uznať, rešpektovať a podporovať“ (č. 71).
Na záver, svätá Tomáš nám predstavuje širokú a dôveryhodnú koncepciu ľudského rozumu: širokú, pretože nie je limitovaná hranicami takzvaného empiricko-vedeckého rozumu, ale otvorená všetkému bytiu, a teda aj základným a nepopierateľným otázkam ľudského života; dôveryhodnú, pretože ľudský rozum, najmä ak príjme inšpirácie kresťanskej viery, podnecuje spoločnosť, ktorá uznáva dôstojnosť ľudskej osoby, neporušiteľnosť jej práv a rešpektovanie jej povinností. Neprekvapuje preto, že doktrína týkajúca sa dôstojnosti ľudskej osoby, tak základná pre uznanie neporušiteľnosti ľudských práv, dozrela v myšlienkovom prostredí, ktoré zdedilo učenie Tomáša Akvinského: veď práve on mal vysokú mienku o ľudskom stvorení. Definoval ho svojím rigorózne filozofickým jazykom ako „to najdokonalejšie, čo sa nachádza v celej prírode, teda subjekt existujúci v rozumnej prirodzenosti“ (Summa Theologiae, Ia, q. 29, a. 3.).
Hĺbka myšlienok svätého Tomáša vyviera – a na to nesmieme nikdy zabudnúť – z jeho živej viery a z jeho zápalistej zbožnosti, ktorú vyjadroval vo svojich oduševnených modlitbách – ako napríklad aj v tejto, v ktorej žiada Boha: „Daj mi, prosím ťa, vôľu, ktorá ťa bude hľadať; poznanie, ktoré ťa nájde; život, ktorý sa ti bude páčiť; vytrvalosť, ktorá ťa bude očakávať s dôverou a dôveru, ktorá ťa napokon bude vlastniť."

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: