Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 3.6.2010

Drahí bratia a sestry,
po niekoľkých katechézach o kňazstve a o mojich posledných cestách, sa dnes vrátime k hlavnej téme, teda k veľkým mysliteľom stredoveku. Nedávno sme videli veľkú postavu svätého Bonaventúru - františkána, a dnes by som chcel hovoriť o tom, ktorého Cirkev volá „Doctor communis“, teda o svätom Tomášovi Akvinskom. Môj ctihodný predchodca, pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et Ratio pripomenul, že „Cirkev vždy oprávnene pokladala svätého Tomáša za učiteľa myslenia a vzor správneho prístupu k teológii”. Neprekvapuje preto, že svätý Tomáš je spomedzi všetkých cirkevných spisovateľov v Katechizme Katolíckej Cirkvi citovaný najviac – až 61 krát! Nazývajú ho aj „Doctor Angelicus“, a to pre jeho čnosti, predovšetkým pre vznešenosť myšlienok a čistotu života.
Tomáš sa narodil medzi rokmi 1224 a 1225 na zámku, ktorý vlastnila jeho vznešená a bohatá rodina v Roccasecce, neďaleko Aquinu, v blízkosti slávneho kláštora Montecassino, kam ho jeho rodičia poslali, aby získal základy svojho vzdelania. O niekoľko rokov neskôr sa presťahoval do hlavného mesta Sicílskeho kráľovstva – do Neapolu, kde Fridrich II. založil prestížnu univerzitu. Na tejto univerzite, na rozdiel od ostatných, kde platili obmedzujúce zákony, sa vyučovalo myslenie gréckeho filozofa Aristotela, do ktorého uviedli aj svätého Tomáša a on hneď vycítil jeho veľkú hodnotu. Predovšetkým však, počas týchto rokov strávených v Neapoli sa zrodilo jeho povolanie do rehole dominikánov. Tomáša pritiahol ideál rehole založenej pred mnohými rokmi svätým Dominikom. Keď si však obliekol dominikánsky habit, jeho rodina sa postavila proti tejto voľbe a on bol nútený opustiť kláštor a vrátiť sa na nejaký čas naspäť domov.
V roku 1245, keď už bol dospelý, mohol pokračovať na svojej ceste, odpovedajúc na Božie volanie. Poslali ho do Paríža, aby študoval teológiu pod vedením ďalšieho svätca, Alberta Veľkého, o ktorom sme hovorili prednedávnom. Albert a Tomáš sa stali opravdivými priateľmi, naučili sa jeden druhého ctiť a rešpektovať až do tej miery, že Albert chcel, aby ho jeho učeník nasledoval aj do Kolína, kam ho predstavení posielali založiť teologický inštitút. Tomáš sa teda dostal do kontaktu so všetkými Aristotelovými dielami a s ich arabskými komentármi, ktoré Albert vysvetľoval a učil.
V tom čase bola kultúra latinského sveta hlboko ovplyvnená stretnutím s Aristotelovými dielami, ktorým sa dlhý čas nevenovala pozornosť. Boli to spisy o povahe poznania, o prírodných vedách, o metafyzike, o duši a o etike, bohaté na informácie a na predpoklady, ktoré sa zdali platné a presvedčivé. Bola to kompletná vízia sveta rozvinutá bez Krista, ba ešte pred ním, iba za pomoci rozumu – a pre rozum sa vtedy javila ako jediná správna vízia: pre mladých bolo priam neuveriteľným lákadlom stretnúť sa s touto filozofiou a hlbšie ju spoznať. Mnohí túto dávku starovekého myslenia prijímali s entuziazmom, ba nekriticky. Zdalo sa, že dokáže vhodným spôsobom obnoviť kultúru, otvoriť celkom nové horizonty. Iní sa však obávali, že Aristotelovo myslenie by mohlo protirečiť kresťanskej viere, a preto ho odmietali študovať. Stretávali sa tu dve kultúry: predkresťanská kultúra Aristotela so svojou radikálnou racionalitou a klasická kresťanská kultúra. Určité oblasti Aristotela boli odmietnuté – avšak najmä kvôli spôsobu, akým tohto filozofa prezentovali jeho arabskí komentátori – Avicenna a Averroes. Boli to totiž práve oni, vďaka ktorým sa Aristotelova filozofia dostala do latinského sveta. Títo komentátori napríklad učili, že ľudia nemajú osobnú inteligenciu, ale že existuje len univerzálny intelekt, duchovná podstata spoločná všetkým, ktorá je aktívna vo všetkých ľuďoch ako „jediná“: znamenalo to odosobnenie človeka. Ďalším diskutabilným bodom, ktorý zaviedli arabskí komentátori bolo tvrdenie, že svet je večný tak, ako je večný Boh. Samozrejme, vyvolávalo to nekonečné diskusie tak v univerzitnom ako aj v cirkevnom svete. Aristotelova filozofia sa rozširovala aj medzi jednoduchých ľudí.
Tomáš Akvinský vykonal v škole Alberta Veľkého dielo veľkého významu pre dejiny filozofie i teológie, ba povedal by som, že aj pre dejiny kultúry: študoval do hĺbky Aristotela a jeho komentátorov, zabezpečiac si nové latinské preklady originálnych gréckych textov. Neopieral sa len o arabských komentátorov, ale mohol aj osobne čítať originálne texty; napísal komentár k veľkej časti Aristotelových diel, rozlíšiac, čo bolo správne, čo bolo pochybné a čo bolo treba odmietnuť. Poukázal na zhodu s kresťanskou náukou Zjavenia: zoširoka a veľmi presným spôsobom použil Aristotelove myslenie vo výkladoch teologických traktátov, ktoré napísal. Napokon, Tomáš Akvinský ukázal, že kresťanská viera a rozum existujú vo vzájomnej harmónii. Práve toto je veľká zásluha svätého Tomáša, ktorý v čase konfliktu medzi dvoma kultúrami – v čase, keď sa zdalo, že viera sa bude musieť skloniť pred rozumom – ukázal, že obe kráčajú spoločne a že to, o čom sa zdalo, že v rozume protirečí viere, nebolo rozumné a to, čo vo viere malo protirečiť rozumu, nebolo vierou, pretože sa priečilo opravdivej rozumnosti; vytvoril tak novú syntézu, ktorá stvárnila kultúru nasledujúcich storočí.
Kvôli svojim mimoriadnym intelektuálnym vlohám bol Tomáš pozvaný do Paríža ako profesor teológie na dominikánskej katedre. Tu sa začala aj jeho literárna činnosť, ktorá pokračovala až do smrti – a bola obdivuhodná: komentáre k Svätému písmu, keďže profesor teológie bol predovšetkým komentátorom Svätého písma, komentáre k Aristotelovým spisom, mohutné systematické diela, medzi ktorými exceluje najmä Summa Theologiae - traktáty a debaty o rozličných témach. Pri spisovaní týchto diel mu pomáhali niekoľkí sekretári, – medzi ktorými vynikal jeho spolubrat Reginald z Piperna, ktorý ho všade verne nasledoval, a s ktorým ho spájalo bratské a srdečné priateľstvo, vyznačujúce sa veľkou vzájomnou dôverou. Toto je jedna z vlastností svätých: pestujú priateľstvo, pretože práve ono je jedným z najvznešenejších prejavov ľudského srdca a má v sebe čosi božské – ako to sám Tomáš opísal v niektorých otázkach svojej Teologickej summy, keď napísal: „Láska je predovšetkým priateľstvo človeka s Bohom a so stvoreniami, ktoré Mu patria“ (II, q. 23, a. 1).
Nezostal však nadlho a stabilne v Paríži. V roku 1259 sa zúčastnil na generálnej kapitule dominikánov vo Valenciennes, kde bol členom komisie, ktorá určovala študijný program rehole. Od roku 1261 do roku 1265 žil v Orviete. Pápež Urban IV, ktorý si Tomáša mimoriadne vážil, mu zveril spracovanie liturgických textov na sviatok Corpus Domini, ktorý slávime zajtra, zavedený po eucharistickom zázraku v Bolsene. Tomáš mal jedinečne eucharistického ducha. Nádherné hymny, ktoré spieva liturgia Cirkvi na slávenie toho tajomstva reálnej prítomnosti Tela a Krvi Pána v Eucharistii sa pripisujú práve jeho viere e jeho teologickému poznaniu. Od roku 1265 až do roku 1268 býval v Ríme, kde pravdepodobne riadil jeho Štúdium, čiže Dom rehoľných štúdií a kde začal písať Teologickú summu (por. Jean-Pierre Torrell, Tomáš Akvinský. Človek a teológ, Casale Monf., 1994, str. 118 – 184).
V roku 1269 ho povolali druhý raz vyučovať do Paríža. Študenti, ako možno predpokladať, boli nadšení jeho vyučovaním. Jeden z jeho poslucháčov napísal, že Tomášove kurzy navštevovalo obrovské množstvo študentov, takže auly len s námahou dostačovali a dodal osobnú poznámku, že „počúvať ho, bola skutočná radosť“. Interpretácia Aristotela, ktorú Tomáš ponúkal, nebola všetkými prijatá, avšak aj jeho oponenti na akademickej pôde, napríklad Goffredo di Fontaines pripúšťali, že doktrína brata Tomáša prevyšovala všetky ostatné, čo sa týkalo použiteľnosti a hodnoty a dala sa použiť ako vzor pre opravu doktrín ostatných doktorov. Azda aj preto, aby ho nevystavovali príliš živým diskusiám, poslali ho jeho predstavení znovu do Neapolu, aby bol k dispozícii kráľovi Karlovi I., ktorý sa snažil o reorganizáciu univerzitných štúdií.
Okrem štúdia a vyučovania sa Tomáš venoval aj kázaniu. A ľudia ho radi chodievali počúvať. Povedal by som, že je to naozaj veľká milosť, keď sa teológovia dokážu prihovoriť ľuďom s jednoduchosťou a zápalom. Služba hlásania na druhej strane pomáha samotným profesorom teológie, aby nestratili pastoračný realizmus, ba je aj živým stimulom, obohatením pre ich štúdium.
Posledné mesiace pozemského života svätého Tomáša sú zahalené zvláštnou, povedal by som tajuplnou atmosférou. V decembri 1273 zavolal svojho priateľa a sekretára Reginalda, aby mu povedal o svojom rozhodnutí prerušiť všetku prácu, pretože počas slávenia svätej omše mal nadprirodzené zjavenie a pochopil, že to, čo doteraz napísal, bolo len „hromadou slamy“. Je to tajomná príhoda, ktorá nám pomáha pochopiť nielen osobnú pokoru svätého Tomáša, ale aj to, že všetko, čo dokážeme myslieť alebo hovoriť o viere, nech je to akokoľvek vznešené a čisté, je nekonečne malé oproti veľkosti a kráse Boha, ktorá nám bude zjavená v Nebi.
O niekoľko mesiacov neskôr, ponorený do hlbokej meditácie, Tomáš zomrel na ceste do Lionu, kam sa chystal na Ekumenický koncil zvolaný Pápežom Gregorom X. Zomrel v cisterciátskom opátstve Fossanova, po tom, čo s veľkou zbožnosťou prijal Viatikum.
Život a učenie svätého Tomáša by sa dali zhrnúť v epizóde, ktorú máme od jeho životopiscov. Keď sa ten svätec, ako mával vo zvyku, raz modlil pred Krížom, skoro ráno v kaplnke svätého Mikuláša v Neapole, kostolník Domenico Caserta počul, ako sa s niekým rozpráva. Tomáš sa s obavami pýtal Pána, či to, čo napísal o tajomstvách kresťanskej viery, bolo správne. A Ukrižovaný mu odpovedal: „Hovoril si o mne dobre, Tomáš. Čo bude tvojou odmenou?“ A odpoveď, ktorú mu dal Tomáš, je odpoveďou, akú by sme aj my, Ježišovi priatelia a učeníci, chceli vždy dať: „Nič iné ako ty, Pane!“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)