Sv. Leonard Murialdo a sv. Jozef Benedikt Cottolengo - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 28.4.2010

 

Drahí bratia a sestry,
Blížime sa k záveru Roka kňazov a v túto poslednú aprílovú stredu by som chcel hovoriť o dvoch svätých kňazoch, ktorí boli príkladnými vo svojom odovzdaní sa Bohu a vo svedectve kresťanskej lásky žitej v Cirkvi a pre Cirkev – vo svedectve lásky darovanej tým, čo ju najviac potrebovali. Títo dvaja kňazi sú svätý Leonard Murialdo a svätý Jozef Benedikt Cottolengo. Pripomíname si práve stodesať rokov od smrti svätého Leonarda a 40 rokov od jeho kanonizácie. Druhý, svätý Jozef Benedikt, bol vysvätený za kňaza práve pred 200 rokmi.
Murialdo sa narodil v Turíne 26. októbra 1828: bol to Turín svätého dona Bosca a tiež Jozefa Cottolengu, zem požehnaná mnohými príkladmi svätosti veriacich i kňazov. Leonard bol ôsme dieťa; narodil sa v skromnej rodine. Ešte ako malý, spolu so svojím bratom, vstúpil do kolégia piaristov zo Savony, kde potom absolvoval prípravku a neskôr vyštudoval aj strednú a vyššiu školu. Našiel tam dobre pripravených vychovávateľov, veriaceho ducha založeného na dobrej katechéze a pravidelné pobožnosti. Počas puberty však zažil hlbokú existenciálnu a duchovnú krízu, ktorá ho priviedla k tomu, že sa predčasne vrátil k rodine a ukončil štúdiá v Turíne; následne sa zapísal na dvojročné štúdium filozofie. Návrat „k svetlu“ nastal, ako to sám povedal, po niekoľkých mesiacoch, vďaka generálnej spovedi, v ktorej znovu objavil nesmierne Božie milosrdenstvo; v 17tich rokoch v ňom tak dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom – ako odpoveď lásky k Bohu, ktorý ho mocne objal svojou veľkou Láskou. Bol vysvätený 20. septembra 1851. Práve v tomto čase, ako katechéta v Oratóriu svätého Anjela Strážcu, spoznal sa s don Boskom, ktorý ho presvedčil, aby prijal miesto v novom Oratóriu svätého Alojza na Porta Nuova, kde pracoval do roku 1865. Tu prišiel do kontaktu s ťažkými problémami chudobných vrstiev, navštevoval ich domy, a dozrel tak v hlbokej sociálnej, výchovnej a apoštolskej citlivosti, ktorá ho potom viedla k tomu, aby sa nezávisle venoval mnohým iniciatívam v prospech mládeže. Katechéza, škola a rekreačné aktivity – to boli základné prvky jeho výchovnej metódy v oratóriu. Don Bosko ho vzal so sebou aj na audienciu k blahoslavenému pápežovi Piovi IX. v roku 1858.
V roku 1873 založil Kongregáciu Svätého Jozefa, ktorej apoštolským cieľom bola výchova mládeže, predovšetkým tej chudobnej a opustenej. Prostredie Turína intenzívne poznačil veľký rozkvet charitatívnych diel a aktivít, ktoré Murialdo podporoval až do svojej smrti 30. marca roku 1900.
Rád by som zdôraznil, že centrálnym jadrom Murialdovej spirituality bolo presvedčenie o milosrdnej láske Boha: je to vždy dobrý, trpezlivý a štedrý Otec, ktorý odhaľuje veľkosť a nesmiernosť svojho milosrdenstva prostredníctvom odpustenia. Túto skutočnosť Leonard zažil nie na rovine intelektuálnej, ale existenciálnej, prostredníctvom živého stretnutia s Pánom. Vždy sa pokladal za človeka obdarovaného Božím milosrdenstvom: pre toto stále žil v radostnej vďačnosti Pánovi, v jasom vedomí svojej ohraničenosti, v horlivej túžbe po pokání, neustále a ušľachtilo sa snažiac o obrátenie. Celú svoju existenciu vnímal nielen ako osvietenú, riadenú a podporovanú touto láskou, ale aj ako neprestajne ponorenú do nekonečného milosrdenstva Božieho. Vo svojom duchovnom testamente napísal: „Tvoje milosrdenstvo ma obklopuje, Pane... Ako Boh je vždy a všade, tak je vždy a všade láska, vždy a všade je milosrdenstvo.“ Spomínajúc na okamih krízy v mladosti, poznamenával: „Vidíte, Boh chcel nechať znovu zažiariť svoju dobrotu a štedrosť celkom výnimočným spôsobom. Nielenže ma znova prijal do svojho priateľstva, ale ma povolal k mimoriadnemu rozhodnutiu: povolal ma ku kňazstvu, a to len niekoľko mesiacov po mojom návrate k nemu.“ Svätý Leonard teda žil svoje kňazské povolanie ako nezaslúžený dar Božieho milosrdenstva – s vďačnosťou, radosťou a láskou. Napísal ešte: „Boh si ma vybral! Povolal ma, priam ma prinútil k pocte, sláve a nevýslovnej radosti byť jeho služobníkom, byť „druhým Kristom“... A kde som bol ja, keď si ma hľadal, Bože môj? Na dne priepasti! Bol som tam a Boh tam prišiel, aby ma našiel; tam mi dal počuť svoj hlas...“
Zdôrazňujúc veľkosť poslania kňaza, ktorý má „pokračovať v diele vykúpenia, vo veľkom diele Ježiša Krista, v diele Spasiteľa sveta“, teda veľkosť poslania „záchrany duší“, svätý Leonard vždy pripomínal sám sebe, ale aj svojim spolubratom zodpovednosť žiť v duchu prijatej sviatosti. Láska Božia a láska k Bohu: toto bola sila jeho napredovania k svätosti, zákon jeho kňazstva, najhlbší zmysel jeho apoštolátu medzi chudobnou mládežou a prameň jeho modlitby. Svätý Leonard Murialdo sa s dôverou zveroval Božej Prozreteľnosti a ušľachtilo plnil Božiu vôľu – v kontakte s Bohom a v darovaní sa chudobnej mládeži. Týmto spôsobom spojil kontemplatívne ticho s neúnavným zápalom činnosti, vernosť každodenným povinnostiam s genialitou rozličných iniciatív, silu v ťažkostiach s vyrovnanosťou ducha. Toto je jeho cesta k svätosti, vedúca cez uskutočňovanie prikázania lásky k Bohu a k Blížnemu.
S tým istým duchom lásky žil – štyridsať rokov pred Murialdom – svätý Jozef Benedikt Cottolengo, zakladateľ diela, ktoré sám nazval „Malý dom Božej Pozreteľnosti“ a ktoré dnes niektorí volajú jednoducho „Cottolengo“. Na budúcu nedeľu, počas mojej pastoračnej návštevy v Turíne, budem mať príležitosť uctiť si ostatky tohto svätca a stretnúť sa s hosťami jeho „Malého domu“.
Jozef Benedikt Cottolengo sa narodil v mestečku Bra v provincii Cuneo, 3. mája 1786. Bol najstarší z dvanástich súrodencov: 6 z nich však zomrelo v mladom veku. Od malička mal veľký cit pre chudobných. Stal sa kňazom, ako aj ďalší dvaja z jeho bratov. Jeho mladosť bola poznačená napoleonskými vojnami a ich neblahými následkami – tak na sociálnej ako aj na náboženskej úrovni. Cottolengo sa stal dobrým kňazom, vyhľadávali ho mnohí kajúcnici a v Turíne svojich čias bol aj autorom duchovných cvičení a konferencií pre univerzitných študentov, medzi ktorými mal veľký úspech. Ako 32 ročný bol menovaný za kanonika Najsvätejšej Trojice, kňazského spoločenstva, ktoré malo za úlohu modliť sa v kostole Corpus Domini a starať sa o dôstojnosť liturgických slávení v meste: v tomto poslaní sa však cítil nespokojný. Boh ho pripravoval na zvláštne dielo a prostredníctvom neočakávaného, rozhodného stretnutia mu dal pochopiť, aký bude jeho budúci osud v kňazskej službe.
Pán nám vždy dáva znamenia na cestu, aby nás podľa svojej vôle viedol k nášmu opravdivému dobru. Cottolengo takéto znamenie dostal dramatickým spôsobom v nedeľu ráno 2. septembra 1827. Z Milána prišiel do Turína preplnený dostavník, v ktorom sa tlačila aj jedna francúzska rodina: žena, matka piatich detí, bola v požehnanom stave a mala vysokú horúčku. Potom, čo prešli niekoľko nemocníc, uchýlili sa do verejnej nocľahárne. Stav ženy sa však zhoršoval, preto sa vydali hľadať kňaza. Tajuplnou zhodou okolností stretli práve Cottolenga, a tak práve on – s ťažkým a stiesneným srdcom – odprevadil na večnosť túto mladú matku, uprostred bolestného utrpenia celej rodiny. Potom, čo uskutočnil túto ťaživú úlohu, s bolesťou srdci sa pobral pred Najsvätejšiu Sviatosť a modlil sa: „Môj Bože, prečo? Prečo si ma chcel za svedka? Čo odo mňa chceš? Treba niečo robiť!“ Keď sa zodvihol, dal zazvoniť na všetkých zvonoch, zapáliť sviece a tým, čo zo zvedavosti vstúpili do kostola, povedal: „Milosť prišla! Milosť prišla!“ Od toho okamihu sa Cottolengo zmenil: všetky svoje schopnosti, predovšetkým svoje ekonomické a organizačné vlohy dal do služby iniciatívam na podporu a pomoc pre chudobných.
Dokázal zapojiť do svojich plánov desiatky a desiatky spolupracovníkov i dobrovoľníkov. Presunul sa na perifériu Turína, aby tam rozšíril svoje dielo: vytvoril akúsi dedinu, v ktorej každý dom, čo sa mu podarilo postaviť, dostal zvláštne meno: „dom viery“, „dom nádeje“, „dom lásky“. Dal do pohybu „rodinné“ dielo; vytvoril opravdivé spoločenstvo ľudí, dobrovoľníkov, mužov a žien, zasvätených osôb aj laikov – zjednotených, aby spolu čelili ťažkostiam a prekonali problémy tej doby. Každý v Malom dome Božej Prozreteľnosti mal svoju presnú úlohu: jeden pracoval, druhý sa modlil, tretí slúžil, ďalší učil, iný spravoval. Zdraví i chorí spolu zdieľali každodenné ťažkosti. Myslel aj na vlastný seminár, ktorý vychovával kňazov pre špecifické poslanie jeho diela. Vždy bol pripravený nasledovať Božiu Prozreteľnosť a slúžiť jej, no nikdy sa jej nevypytoval. Hovorieval: „Nie som dobrý na nič a neviem ani to, čo robím. Ale Božia Prozreteľnosť isto vie, čo chce. Ja jej iba pomáham. Poďme v Pánovi!“ Pre svojich biednych a chudobných sa vždy nazýval „posunovačom Božej Prozreteľnosti“.
Okrem malých mestečiek založil aj päť ženských kontemplatívnych kláštorov a jeden kláštor eremitov, a práve tieto pokladal za svoje najdôležitejšie diela: bolo to akési „srdce“, ktoré malo biť pre celé dielo. Zomrel 30. apríla 1842, s tými slovami na perách: „Milosrdenstvo, Pane; Milosrdenstvo, Pane. Dobrá a svätá Prozreteľnosť... Svätá Panna, teraz je rad na Vás.“ Jeho život, ako to napísali vtedajšie noviny, bol celý jedným „intenzívnym dňom lásky“.
Drahí priatelia, títo dvaja svätí kňazi, z ktorých života som tu predstavil niekoľko náznakov, žili svoju službu v úplnom darovaní vlastného života tým najchudobnejším, najbiednejším, tým posledným – a vždy našli hlboký zdroj a nevyčerpateľný prameň svojho konania vo vzťahu k Bohu, čerpajúc z jeho lásky, v hlbokom presvedčení o tom, že nie je možné konať skutky dobročinnosti bez života v Kristovi a v Cirkvi. Ich príhovor a ich príklad nech stále osvecujú službu mnohých kňazov, čo sa ušľachtilo obetujú pre Boha a pre stádo, ktoré im bolo zverené a nech pomáhajú každému z nich darovať sa s radosťou a štedrosťou pre Boha i pre blížneho.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: