Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 25.3.2010

Drahí bratia a sestry,
medzi významných učiteľov stredovekej teológie patrí svätý Albert Veľký. Titul „veľký“ (magnus), s ktorým vošiel do histórie, naznačuje rozsiahlosť a hĺbku jeho učenia, ktoré Albert pripojil k svätosti svojho života. Avšak znamenité tituly mu neváhali pripisovať ani jeho súčasníci: jeden z jeho žiakov, Ulrich zo Štrasburgu, ho nazval „úžasom a zázrakom našej doby“.
Narodil sa v Nemecku začiatkom XIII. storočia a ešte ako veľmi mladý odišiel do Talianska, do Padovy, ktorá bola sídlom jednej z najslávnejších univerzít stredoveku. Venoval sa štúdiu tzv. „slobodných umení“ – gramatike, rétorike, dialektike, aritmetike, geometrii, astronómii a hudbe – teda všeobecnej vzdelanosti; javil však typický záujem o prírodné vedy, ktoré sa zakrátko stali obľúbenou oblasťou jeho zamerania. Počas svojho pobytu v Padove navštevoval kostol dominikánov, ku ktorým sa neskôr pridal – zložiac u nich večné rehoľné sľuby. Zo životopisných prameňov je zrejmé, že v Albertovi toto rozhodnutie dozrievalo postupne. Intenzívny vzťah s Bohom, príklad svätosti bratov dominikánov, počúvanie kázní blahoslaveného Giordana zo Saska – nástupcu sv. Dominika vo vedení rehole Bratov kazateľov – to boli rozhodujúce faktory, ktoré mu pomohli prekonať všetky pochybnosti a zvíťaziť aj nad prekážkami, čo mu kládla rodina. Často, v rokoch mladosti, k nám Boh hovorí a ukazuje nám projekt nášho života. Ako pre Alberta, tak aj pre nás všetkých – osobná modlitba živená Božím slovom, prijímanie sviatostí a duchovné vedenie osvietených mužov – to sú prostriedky na objavenie a nasledovanie Božieho hlasu. Prijal rehoľné rúcho od blahoslaveného Giordana zo Saska.
Po kňazskej vysviacke mu predstavení určili, aby prednášal vo viacerých centrách teologického štúdia, ktoré prislúchali ku konventom dominikánskych pátrov. Vynikajúce intelektuálne kvality mu umožnili zdokonaliť štúdium teológie na najslávnejšej univerzite tej doby – na univerzite v Paríži. Od tých čias sa svätý Albert neobyčajne dobrým spôsobom venoval písaniu – a pokračoval v ňom až do konca svojho života. Boli mu zverené prestížne úlohy. V roku 1248 bol poverený otvoriť teologické štúdium v Kolíne, v jednom z najdôležitejších miest Nemecka, v ktorom Albert prežil viacero období svojho života a ktoré sa mu stalo jeho druhým domovom. Z Paríža zobral so sebou do Kolína svojho vynikajúceho študenta – Tomáša Akvinského. Už len samotný fakt, že bol učiteľom sv. Tomáša, by stačil na to, aby sme sa na Alberta dívali so skutočným obdivom. Medzi týmito dvoma teológmi sa rozvinul vzťah vzájomnej úcty a priateľstva, ľudských prístupov, ktoré mimoriadne pomáhajú rozvoju vedy. V roku 1254 Alberta zvolili za provinciála „teutonskej“ – teda germánskej provincie pátrov dominikánov, ktorej súčasťou boli komunity rozprestierajúce sa na obrovskom území strednej a severnej Európy. Preslávil sa zápalom, s ktorým sa pustil do vykonávania danej služby: navštevoval jednotlivé komunity a neustále napomínal spolubratov k zachovávaniu vernosti, aby pamätali na učenie a príklad sv. Dominika.
Jeho nadanie neušlo pozornosti pápeža Alexandra IV, ktorý chcel mať Alberta na nejaký čas pri sebe v Anagni, kam pápeži často chodievali, v samotnom Ríme a vo Viterbe – aby sa s ním mohol radiť v teologických veciach. Ten istý Najvyšší veľkňaz ho vymenoval za biskupa v Regensburgu, vo veľkej a slávnej diecéze, ktorá však prežívala ťažké obdobie. Od roku 1260 do roku 1262 Albert vykonával túto službu s neúnavnou oddanosťou: podarilo sa mu do mesta prinavrátiť pokoj a porozumenie, zreorganizovať farnosti a kláštory a dať nový impulz pre dobročinné diela. V rokoch 1263-64 Albert z poverenia pápeža Urbana IV. kázal v Nemecku a v Čechách, aby sa potom vrátil do Kolína, kde opäť prevzal úlohu profesora, učenca a spisovateľa. Bol mužom modlitby, vedy a dobročinnej lásky; tešil sa veľkej autorite pri všetkom, čo konal – v rozličných záležitostiach Cirkvi i spoločnosti svojho času: bol najmä mužom zmierenia a pokoja v Kolíne, kde sa arcibiskup predtým dostal do neľútostného sporu s mestskými inštitúciami; šikovne si počínal počas II. lyonského koncilu, ktorý v roku 1274 zvolal pápež Gregor X., aby napomohol jednote medzi latinskou a gréckou Cirkvou – po rozdelení, ku ktorému došlo pri veľkej Východnej schizme v roku 1054; vysvetľoval učenie Tomáša Akvinského, ktoré sa stalo terčom námietok, ba dokonca aj odsúdení, i keď celkom neoprávnených.
Zomrel vo svojom kláštore Svätého Kríža v Kolíne v roku 1280: jeho spolubratia ho takmer ihneď začali uctievať ako svätca. Cirkev ho predložila k úcte veriacich beatifikáciou v roku 1622 a svätorečením v roku 1931, kedy ho pápež Pius XI. vyhlásil za Učiteľa Cirkvi. Bolo to bezpochyby oprávnené vyznačenie pre tohto veľkého Božieho muža a vynikajúceho učenca, ktorý sa vyznal nielen vo sfére právd viery, ale aj v mnohých iných oblastiach poznania. Naozaj, ak sa pozrieme na názvy jeho početných diel, uvedomíme si, že jeho vzdelanosť bola priam zarážajúca a jeho encyklopedické záujmy ho priviedli k tomu, že sa nevenoval len filozofii a teológii, ako jeho súčasníci, ale aj všetkým ostatným disciplínam, ktoré boli vtedy známe: od fyziky po chémiu, od astronómie po mineralógiu, od botaniky po zoológiu. Z tohto dôvodu ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna všetkých, čo sa venujú prírodným vedám a nazval ho „Doctor universalis“, práve kvôli ohromnej šírke jeho záujmov a vedomostí. Je zrejmé, že vedecké metódy, ktoré svätý Albert Veľký používal, sa nezhodujú s tými, čo sa začali uplatňovať v nasledujúcich storočiach. Jeho metóda sa zakladala len na pozorovaní, popise a klasifikácii fenoménov, ktoré študoval; avšak práve týmto otvoril dvere pre ďalšie práce.
Môžeme sa od neho ešte veľa naučiť. Svätý Albert nám predovšetkým ukazuje, že medzi vierou a vedou niet protirečenia – aj napriek nepochopeniam, ku ktorým došlo v priebehu dejín. Muž viery a modlitby, akým bol aj svätý Albert Veľký, sa môže spokojne venovať štúdiu prírodných vied a napredovať v poznávaní mikro i makrokozmu; môže odkrývať zákony matérie: veď toto všetko dokáže zároveň napájať smäd po Bohu a lásku k nemu. Biblia nám hovorí o stvorení ako o prvotnom jazyku, prostredníctvom ktorého Boh – najvyššia inteligencia – Logos, nám zjavuje niečo sám zo seba. Kniha Múdrosti napríklad hovorí, že prírodné javy, tak veľké a krásne, sú ako diela umelca, prostredníctvom ktorých môžeme analogicky spoznávať autora celého stvorenia (porov. Múdr 13,5). Klasickým prirovnaním stredoveku a renesancie môžeme pripodobniť svet prírody ku knihe napísanej samotným Bohom, knihe, ktorú čítame na základe rozličných prístupov jednotlivých vied (porov. Príhovor k účastníkom na Plenárnom zasadaní Pápežskej Akadémie Vied, 31. októbra 2008). A naozaj, koľkí vedci podľa príkladu svätého Alberta Veľkého robili svoje výskumy inšpirovaní úžasom a vďačnosťou: pozerajúc na svet, ktorý sa ich očiam, očiam učencov a zároveň veriacich ľudí, zdal a stále zdá byť dobrým dielom múdreho a láskyplného Stvoriteľa. Vedecké štúdium sa premieňa na hymnus chvál. Dobre to pochopil veľký astrofyzik našich čias navrhnutý na blahorečenie – Enrico Medi, ktorý napísal: „Ach, vy obdivuhodné galaxie... Vidím vás, počítam vás, premýšľam nad vami, študujem vás a objavujem vás; prenikám do vašej hĺbky a snažím sa vás zachytiť. Od vás beriem svetlo a z neho robím vedu, prijímam popud a robím z neho poznanie; beriem ligot farieb a robím z neho poéziu; beriem vás, hviezdy, do svojich rúk a trasúc sa v osamelosti svojho bytia, dvíham sa vyššie, než ste vy samotné; v modlitbe vás kladiem pred Stvoriteľa, ktorého len skrze mňa vy hviezdy môžete adorovať.“ (Le opere, Inno alla creazione). Svätý Albert Veľký nám pripomína, že medzi vierou a vedou je vzťah priateľstva a že vedci, prostredníctvom svojho povolania k štúdiu prírody, môžu kráčať po autentickej a čarokrásnej ceste svätosti.
Jeho neobyčajnú otvorenosť mysle môžeme pozorovať aj v kultúrnom diele, o ktoré sa s úspechom pokúšal, teda v prijatí a zhodnotení Aristotelovho myslenia. V časoch svätého Alberta sa rozšírilo poznanie viacerých diel tohto veľkého gréckeho filozofa, ktorý žil vo štvrtom storočí pred Kristom – a to najmä v oblasti etiky a metafyziky. Tieto diela poukazovali na silu rozumu: vysvetľovali zreteľne a jasne zmysel a štruktúru skutočnosti, jej poznateľnosť i hodnotu a cieľ ľudských skutkov. Svätý Albert Veľký otvoril dvere pre úplné prijatie filozofie Aristotela do stredovekej filozofie a teológie – prijatie, ktoré neskôr definitívne rozpracoval svätý Tomáš. Toto prijatie filozofie takpovediac predkresťanskej, bolo v tých časoch opravdivou kultúrnou revolúciou. Predsa len, mnohí kresťanskí myslitelia sa obávali Aristotelovej filozofie – filozofie nie kresťanskej – a to najmä preto, že táto filozofia, prezentovaná arabskými komentátormi, bola interpretovaná takým spôsobom, že sa zdala byť – prinajmenšom v niektorých jej častiach – úplne nezlučiteľná s kresťanskou vierou. Vznikla tu otázka: sú viera a veda vo vzájomnom protirečení? Tu nachádzame jednu z veľkých zásluh svätého Alberta: s vedeckou precíznosťou študoval Aristotelove diela, presvedčený o tom, že všetko, čo je racionálne, musí byť zlučiteľné s vierou zjavenou vo Svätom písme. Inými slovami, Albert Veľký tak prispel k vytvoreniu autonómnej filozofie, odlíšenej od teológie – teda spojenej s ňou len v jednote pravdy. Tak sa v XIII. storočí zrodilo jasné rozlišovanie medzi týmito dvoma poznaniami – filozofickým a teologickým – ktoré, vo vzájomnom dialógu, harmonicky spolupracujú na odhalení autentického povolania človeka – smädného po pravde a blaženosti: práve teológia, nazvaná svätým Albertom „veda citu“ – ukazuje človeku jeho povolanie k večnej radosti: k radosti, ktorá vychádza z úplného priľnutia k pravde. Svätý Albert Veľký dokázal komunikovať tieto pojmy jednoduchým a pochopiteľným spôsobom. Ako opravdivý syn svätého Dominika rád kázal Božiemu ľudu, ktorý s nadšením počúval jeho slová a sledoval príklad jeho života.
Drahí bratia a sestry, modlime sa k Pánovi, aby vo svätej Cirkvi nikdy nechýbali nadaní teológovia, zbožní a vzdelaní ako svätý Albert Veľký, a aby pomohol každému z nás privlastniť si „formulu svätosti“, ktorú on zachovával celý život: „Chcieť všetko, čo chcem, len pre Božiu slávu – tak, ako Boh chce pre svoju slávu všetko, čo chce“ – to znamená prispôsobiť sa Božej vôli, aby sme vždy a všetko chceli a robili len na Jeho slávu.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)