Katechéza Svätého Otca Františka 28.9.2016

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Slová, ktoré Ježiš vyslovuje počas svojho utrpenia nachádzajú svoje vyvrcholenie v odpustení. Ježišove slová nachádzajú vrchol v odpustení. Ježiš odpúšťa: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Nie sú to len slová, lebo sa stávajú konkrétnym skutkom v odpustení ponúknutom „kajúcemu lotrovi“, ktorý bol po jeho boku. Svätý Lukáš hovorí o dvoch zločincoch ukrižovaných s Ježišom, ktorí sa naňho obracajú s protichodnými postojmi.
Ten prvý ho uráža – tak ako ho tam urážali všetci ľudia, ako to robili aj vodcovia ľudu –, avšak tento úbohý muž to robí pohnutý zúfalstvom: „Ak si ty Mesiáš, zachráň seba i nás!“ (porov. Lk 23,39). Tento výkrik svedčí o mučivej úzkosti človeka tvárou v tvár tajomstvu smrti a o tragickom uvedomovaní si, že jedine Boh môže byť oslobodzujúcou odpoveďou: preto je nemysliteľné, aby Mesiáš poslaný Bohom mohol byť na kríži bez toho, aby neurobil nič pre svoju záchranu. Tomuto nerozumeli. Nerozumeli tajomstvu Ježišovej obety. A naopak Ježiš nás zachránil zotrvávajúc na kríži. A my všetci vieme, že nie je jednoduché „zotrvať na kríži“, na našich malých každodenných krížoch, nie je to ľahké.
On na tomto veľkom kríži, v tomto veľkom utrpení zotrval a tam nás spasil; tam nám ukázal svoju všemohúcnosť a tam nám odpustil. Tam sa napĺňa jeho darovanie lásky a navždy tam pramení naša spása. Umierajúc na kríži, nevinný medzi dvoma kriminálnikmi, potvrdzuje, že Božia spása môže dosiahnuť každého človeka v akomkoľvek stave, aj v tom najnegatívnejšom a najbolestnejšom. Božia spása je pre všetkých. Pre všetkých! Nikto nie je vylúčený. Je to ponuka pre všetkých. Preto je Jubileum časom milosti a milosrdenstva pre všetkých, dobrých aj zlých, pre tých, čo sú zdraví, aj pre tých čo trpia.
Len si spomeňte na to podobenstvo, ktoré rozpovedal Ježiš, o svadobnej hostine syna pozemského mocnára: keď na ňu pozvaní nechceli ísť, hovorí svojim služobníkom: „Choďte na križovatky ciest, zvolajte všetkých, dobrých aj zlých...“ Cirkev nie je len pre dobrých či pre tých, čo sa zdajú byť dobrými alebo čo sa považujú za dobrých; Cirkev je pre všetkých a aj prednostne pre zlých, lebo Cirkev je milosrdenstvo. A tento čas milosti a milosrdenstva nám pripomína, že nič nás nemôže oddeliť od Kristovej lásky! (porov. Rim 8,39). Tomu, kto je pribitý na nemocničnú posteľ, kto žije uzavretý vo väzení, tým, čo sú uviaznutí vo vojnách, hovorím: hľaďte na Ukrižovaného; Boh je s vami, zostáva s vami na kríži a všetkým sa ponúka ako Spasiteľ. On nás sprevádza, nás všetkých, vás, ktorí tak veľmi trpíte, ukrižovaný za vás, za nás, za všetkých. Dovoľte, aby sila Evanjelia prenikla do vášho srdca a utešila vás, dodala vám nádej a vnútornú istotu, že nikto nie je vylúčený z jeho odpustenia. Vy sa ma však môžete spýtať: „Povedzte mi, otče: tomu, čo v živote vykonal tie najohyzdnejšie veci, je možné, aby mu bolo odpustené?“ – „Áno! Áno: nikto nie je vylúčený z Božieho odpustenia. Len aby sa priblížil k Ježišovi, kajúcny a s vôľou byť objatý“.
Toto bol prvý lotor. Druhý je takzvaným „kajúcim lotrom“. Jeho slová sú úžasným vzorom kajúcnosti, koncentrovanou katechézou, aby sme sa naučili prosiť Ježiša o odpustenie. Najprv sa obracia na svojho spoločníka: Ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? (Lk 23,40). Tak zdôrazňuje východiskový bod kajúcnosti: bázeň pred Bohom. Nie však strach z Boha, to nie: synovskú bázeň pred Bohom. Nie je to strach, ale tá úcta, ktorá Bohu prináleží, lebo on je Bohom. Je to synovská úcta, lebo on je Otcom. Kajúci hriešnik pripomína základný postoj, ktorý otvára [dvere] dôvere v Boha: uvedomovanie si jeho všemohúcnosti a jeho nekonečnej dobroty. Toto je dôveryplná úcta, ktorá pomáha vytvárať priestor Bohu a odovzdať sa jeho milosrdenstvu.
Potom kajúci lotor prehlasuje Ježišovu nevinnosť a otvorene vyznáva svoju vinu: „My spravodlivo, dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ (Lk 23,41). Tak hovorí. Takže Ježiš je tam na kríži, aby zotrvával s vinníkmi: skrze túto blízkosť im ponúka spásu. To, čo je škandálom pre vodcov a pre prvého lotra, pre tých, čo tam boli a robili si z Ježiša posmech, to je naopak pre kajúceho lotra základom viery. A tak sa kajúci hriešnik stáva svedkom Milosti; stalo sa to, čo je nemysliteľné: Boh ma miloval až do tej miery, že za mňa umrel na kríži. Samotná viera tohto muža je ovocím Kristovej milosti: jeho oči kontemplujú v Ukrižovanom lásku Boha k nemu, úbohému hriešnikovi. Je to pravda, bol lotrom, bol zlodejom. Je to tak. Kradol celý svoj život. Avšak nakoniec, ľutujúc to, čo urobil, hľadiac na Ježiša tak dobrého a milosrdného, dokázal si ukradnúť nebo: je to jeden šikovný zlodej!
Kajúci lotor sa nakoniec obracia priamo na Ježiša, prosiac o jeho pomoc: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva» (Lk 23,24). Volá ho po mene, „Ježišu“, s dôverou, a tak vyznáva to, čo to meno naznačuje: „Pán zachraňuje“, toto znamená meno „Ježiš“. Ten muž Ježiša žiada, aby si naňho spomenul. Koľká neha v tomto vyjadrení, koľko ľudskosti! Je potrebou ľudskej bytosti nebyť opustený, aby jej bol Boh vždy nablízku. Týmto spôsobom sa odsúdenec na smrť stáva vzorom kresťana, ktorý sa odovzdáva Ježišovi. Toto má hĺbku: odsúdenec na smrť je pre nás vzorom. Vzorom človeka, kresťana, ktorý sa zveruje Ježišovi; a je tiež vzorom Cirkvi, ktorá pri liturgii mnohokrát vzýva Pána hovoriac: „Rozpamätaj sa... Rozpamätaj sa... Rozpamätaj sa na tvoju lásku...“.
Zatiaľ čo kajúci lotor hovorí o budúcnosti: «keď prídeš do svojho kráľovstva», Ježišova odpoveď na seba nenecháva dlho čakať. Hovorí v prítomnosti: «Dnes budeš so mnou v raji» (v. 43). V hodine kríža Kristova spása dosahuje svoj vrchol; a jeho prísľub kajúcemu lotrovi zjavuje naplnenie jeho misie: ktorou je záchrana hriešnikov. Na počiatku svojej služby, v nazaretskej synagóge, Ježiš ohlásil „prepustenie zajatých“ (Lk 4,18); v Jerichu, v dome hriešneho mýtnika Zacheja vyhlásil, že «Syn človeka – čiže on sám – prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo» (Lk 19,9). Na kríži v poslednom čine potvrdzuje realizáciu tohto spásonosného plánu. Od počiatku až do konca sa zjavil ako Milosrdenstvo, zjavil sa ako definitívne a neopakovateľné vtelenie lásky Otca. Ježiš je skutočne tvárou milosrdenstva Otca. A kajúci lotor ho volal po mene: „Ježiš“. Je to kratučká modlitba, a my všetci ju môžeme počas dňa mnohokrát vysloviť: „Ježiš“. Jednoducho: „Ježiš“. Urobíme tak spoločne trikrát? Všetci spolu? „Ježiš“ [pápež spolu so zhromaždením trikrát opakuje]. A tak robte počas celého dňa. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)