Sv. Bonaventúra, jeho učenie a literárne dielo - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 11.3.2010

 

Drahí bratia a sestry,
minulý týždeň som hovoril o živote a osobnosti svätého Bonaventúru z Bagnoregia. Dnes by som rád pokračoval v jeho predstavení a zastavil sa pri jednej časti jeho učenia a literárneho diela. Ako som už hovoril, svätý Bonaventúra sa okrem iného zaslúžil o autentickú a vernú interpretáciu postavy svätého Františka z Assisi, ktorého obdivoval a študoval s veľkou láskou. V časoch svätého Bonaventúru istý prúd Menších bratov, ktorého stúpencov nazývali „duchovní“, mal za to, že svätým Františkom sa začala celkom nová fáza dejín, zjavilo sa „večné evanjelium“, o ktorom hovorí Apokalypsa, a ktoré nahrádza Nový zákon. Táto skupina hovorila, že Cirkev už splnila svoju dejinnú úlohu a na jej miesto nastupuje charizmatické spoločenstvo slobodných ľudí, vnútorne vedených Duchom Svätým – teda „duchovní františkáni“. V pozadí zmýšľania tejto skupiny boli spisy cisterciánskeho opáta Joachima da Fioreho, ktorý zomrel v roku 1202. Vo svojich dielach predkladal trojičnú kompozíciu dejín. Pokladal Starý zákon za čas Otca, po ktorom nasledoval čas Syna, teda čas Cirkvi. Po ňom mal nasledovať ešte tretí čas, čas Ducha svätého. Celé dejiny sa tak interpretovali ako dejiny postupnosti: od prísnosti Starého zákona k relatívnej slobode času Syna – v Cirkvi – až k plnej slobode Božích synov v čase Ducha Svätého, ktorý by mal byť napokon aj časom pokoja medzi ľuďmi, časom zmierenia národov a náboženstiev. Joachim da Fiore vzbudil nádej, že začiatok tohto nového času príde s novou formou mníšskeho života. Tak možno pochopiť, že jedna skupina františkánov pokladala svätého Františka z Assisi za počiatok tohto nového času a v jeho reholi videla spoločenstvo novej doby – spoločenstvo času Ducha Svätého, ktoré za sebou nechávalo hierarchickú Cirkev, aby dalo priestor novej Cirkvi Ducha, ktorá nebola viac viazaná na staré štruktúry. V tom spočívalo nebezpečenstvo nepochopenia odkazu svätého Františka, jeho pokornej vernosti evanjeliu a Cirkvi: a toto nepochopenie obsahovalo aj chybný pohľad na kresťanstvo ako také.
Svätý Bonaventúra, ktorý sa v roku 1257 stal generálnym predstaveným františkánskej rehole, musel odolávať silnému tlaku zvnútra svojho rádu, zo strany tých, ktorí podporovali prúd „duchovných františkánov“ opierajúcich sa o Joachima da Fioreho. Aby odpovedal týmto skupinám a obnovil jednotu rádu, Bonaventúra starostlivo preštudoval autentické spisy Joachima da Fioreho a tiež všetky ostatné, ktoré sa mu pripisovali. Uvedomujúc si nevyhnutnosť správneho predstavenia postavy a odkazu milovaného svätého Františka, chcel predložiť správnu víziu teológie dejín. Svätý Bonaventúra sa týmto problémom zaoberal práve vo svojom poslednom diele – zbierke prednášok pre mníchov študujúcich v Paríži, ktorá zostala nedokončená a ktorú len máme z prepisov poslucháčov: nazvaná je Hexameron, teda alegorické vysvetlenie šiestich dní stvorenia.
Cirkevní otcovia pokladali týchto šesť alebo sedem dní rozprávania o Stvorení za proroctvo o svete a ľudstve. Sedem dní predstavovalo podľa nich sedem historických období, ktoré boli neskôr interpretované aj ako sedem milénií, tisícročí. S Kristom sme mali vstúpiť do posledného, teda do šiesteho obdobia dejín, po ktorom mala nasledovať veľká Božia Sobota. Svätý Bonaventúra zastáva túto historickú interpretáciu významu dní stvorenia, avšak predkladá ju veľmi slobodným a inovatívnym spôsobom. Podľa neho dva fenomény čias spôsobili, že bolo treba predložiť novú interpretáciu priebehu dejín:
Prvým z nich bola postava svätého Františka, muža celkom spojeného s Kristom, poznačeného stigmami, takmer alter Christus, druhého Krista a so svätým Františkom aj nové spoločenstvo, ním vytvorené, odlišné od mníšstva, známeho dovtedy. Tento fenomén si vyžadoval novú interpretáciu: ako Božia novosť, ktorá sa zjavila v danom okamihu. Druhým bola pozícia Joachima da Fioreho, ktorého ohlasovanie nového mníšstva a celkom nového dejinného obdobia, ktoré presahuje zjavenie Nového zákona, si vyžadovalo odpoveď.
Ako hlavný predstavený františkánskeho rádu svätý Bonaventúra okamžite zbadal, že s duchovnou koncepciou inšpirovanou Joachimom da Fiore nebolo možné rehoľu riadiť – naopak, logicky smerovala k anarchii. Znamenalo to preňho dve veci: Po prvé, praktická nevyhnutnosť vytvoriť štruktúry a začleniť sa do skutočnosti hierarchickej Cirkvi, reálnej Cirkvi, potrebovala teologický základ – aj preto, že tí, čo zastávali duchovnú koncepciu, sami predkladali zdanlivé teologické zdôvodnenia. Po druhé: nezabúdajúc na potrebný realizmus, bolo treba nepremárniť novosť postavy svätého Františka.
Ako svätý Bonaventúra odpovedal na tieto praktické a teoretické potreby? Z jeho odpovede tu môžem v niekoľkých bodoch zdokumentovať len neúplné a veľmi schematické zhrnutie.
Svätý Bonaventúra odmieta myšlienku trojičnej kompozície dejín. Boh je len jeden pre celé dejiny a nerozdeľuje sa na tri Božstvá. Následkom toho aj história je len jedna, i keď je putovaním – podľa svätého Bonaventúru putovaním vpred.
Ježiš Kristus je posledné Slovo Božie – v ňom Boh povedal všetko, daroval a vyslovil samého seba. Boh nemôže darovať ani vypovedať viac než seba samého. Duch Svätý je Duchom Otca a Syna. Sám Kristus hovorí v Duchu Svätom: „... pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14,26), „z môjho vezme a zvestuje vám“ (Jn 16,15). Niet teda iného, vyššieho evanjelia, nemožno očakávať inú Cirkev. A tak aj františkánsky rád sa musí zaradiť do tejto Cirkvi, do jej viery, do jej hierarchického usporiadania.
Toto neznamená, že Cirkev je nehnuteľná, zaseknutá v minulosti a že v nej nemôžu prísť žiadne novoty. „Oper Christi non deficiunt, sed proficiunt“ – Kristove diela nejdú dozadu, nestrácajú sa, ale napredujú, píše svätec v liste De tribus quaestionis. Takto svätý Bonaventúra jasne formuluje myšlienku pokroku – a toto je novinka vzhľadom na cirkevných otcov a veľkú väčšinu jeho súčasníkov. Pre Bonaventúru Kristus nie je – ako bol pre cirkevných otcov – koncom, ale centrom dejín; s Kristom sa dejiny nekončia, ale začína sa nové obdobie. Ďalším dôsledkom je toto: do tohto času bola v popredí myšlienka, že cirkevní otcovia boli absolútnym vrcholom teológie: všetky nasledujúce generácie mohli byť iba ich žiakmi. Aj svätý Bonaventúra uznáva Otcov ako majstrov na všetky časy, ale fenomén svätého Františka mu dáva istotu, že bohatstvo Kristovho slova je nevyčerpateľné a že aj v ďalších generáciách sa môžu objaviť nové svetlá. Jedinečnosť Krista zaručuje aj novosť a obnovu vo všetkých historických obdobiach. Zaiste, františkánsky rád – podčiarkuje – patrí do Cirkvi Ježiša Krista, k Cirkvi apoštolov a nemôže sa budovať na utopickom spiritualizme. Zároveň však treba uznať novosť tohto rádu vzhľadom na klasické mníšstvo a svätý Bonaventúra – ako som povedal v predchádzajúcej katechéze – obraňoval túto novosť proti útokom svetského kléru v Paríži: Františkáni nemajú stabilný kláštor, môžu byť prítomní všade pre ohlasovanie evanjelia. Práve prerušenie stability, tak príznačnej pre vtedajšie mníšstvo, a uprednostnenie novej flexibilnosti, navrátilo Cirkvi misijný dynamizmus. Na tomto mieste je možno vhodné povedať, že aj dnes existujú pohľady, podľa ktorých celé dejiny Cirkvi v druhom tisícročí boli permanentným úpadkom; niektorí vidia úpadok hneď po novozákonných časoch. V skutočnosti, „Opera Christi non deficiunt, sed proficiunt“, Kristove diela nejdú dozadu, ale napredujú. Čo by bola Cirkev bez novej spirituality cisterciánov, františkánov, dominikánov, spirituality svätej Terezy Avilskej, svätého Jána z Kríža, a tak ďalej? Aj dnes platí toto tvrdenie: „Opera Christi non deficiunt, sed proficiunt“, idú dopredu. Svätý Bonaventúra nás učí nevyhnutnému rozlišovaniu, a to aj prísnemu – vzhľadom na triezvy realizmus a otvorenosť pre nové charizmy darované Kristom v Duchu Svätom pre jeho Cirkev. A kým niektorí opakujú pripomínanie myšlienky úpadku, je tu aj druhá myšlienka, „duchovný utopizmus“, ktorý sa tiež neustále opakuje. Vieme dobre, že po II. vatikánskom koncile boli mnohí presvedčení, že všetko je nové, že je tu druhá Cirkev, že predkoncilová Cirkev skončila a máme tu Cirkev novú, totálne „inú“. Anarchický utopizmus! A vďaka Bohu, múdri kormidelníci Petrovej loďky, pápeži Pavol VI. a Ján Pavol II., na jednej strane obhajovali novosť koncilu a na strane druhej strážili jedinečnosť a kontinuitu Cirkvi, ktorá bola odjakživa Cirkvou hriešnikov a miestom milosti.
V tomto zmysle svätý Bonaventúra ako generálny predstavený františkánov nabral smer vedenia, v ktorom bolo jasné, že nový rád nemôže, ako spoločenstvo, žiť na rovnakej „eschatologickej výške“ ako svätý František – na ktorej on už dopredu videl budúci svet, avšak – vedený zároveň zdravým realizmom i duchovnou odvahou – snažil sa čo najviac priblížiť k najvyššiemu uskutočneniu Reči na vrchu, ktorá bola pre svätého Františka normou, i keď si uvedomoval ohraničenia človeka, poznačeného dedičným hriechom.
Vidíme tak, že pre Bonaventúru riadenie neznamenalo len konať, ale predovšetkým myslieť a modliť sa. V základoch jeho riadenia vždy nachádzame modlitbu a premýšľanie; všetky jeho rozhodnutia vychádzajú z uvažovania, z myslenia osvieteného modlitbou. Intímny kontakt s Kristom vždy sprevádzal jeho úlohy generálneho predstaveného, a preto napísal viacero teologicko-mystických diel, ktoré vyjadrujú ducha jeho riadenia a ukazujú úmysel vnútorne viesť rehoľu, riadiť ju nielen prostredníctvom príkazov a štruktúr, ale najmä prostredníctvom vedenia a osvetľovania duší, smerujúc ich ku Kristovi. Z týchto spisov, ktoré sú duchom jeho riadenia a ktoré ukazujú cestu napredovania jednotlivcom aj spoločenstvám, chcel by som spomenúť len jeden, jeho vrcholné dielo – L´Itinerarium mentis in Deum, ktorý je „manuálom“ mystickej kontemplácie. Táto kniha bola napísaná na mieste poznačenom hlbokou duchovnosťou – na vrchu Verna, kde svätý František prijal stigmy. V úvode autor opisuje okolnosti, za ktorých dielo vzniklo: „Keď som meditoval nad možnosťami toho ako duša môže vystúpiť k Bohu, medziiným som uvidel zázračnú udalosť, ktorá sa na danom mieste stala blahoslavenému Františkovi: zjavenie okrídleného Serafína vo forme kríža. Uvažujúc nad tým, uvedomil som si, že toto videnie mi ponúka kontemplatívnu extázu samotného Františka a spolu s ňou aj cestu, ktorá k nej vedie.“ (Itinerario della mente in Dio, Prologo, 2, in Opere di San Bonaventura. Opuscoli Teologici/1, Roma, str. 499).
Šesť krídel Serafína sa tu stáva symbolom šiestich etáp, ktoré človeka postupne vedú k poznaniu Boha prostredníctvom pozorovania sveta a stvorenia, cez skúmanie samotnej duše s jej schopnosťami – až k upokojujúcej jednote s Trojicou prostredníctvom Krista, napodobňovaním svätého Františka z Assisi. Posledné slová Itinerária svätého Bonaventúru, ktoré odpovedajú na otázku ako možno dosiahnuť toto mystické spoločenstvo s Bohom, pozývajú zostúpiť do hlbín srdca: „Ak teda túžiš poznať ako to uskutočniť (mystické spoločenstvo s Bohom), pýtaj sa milosti, nie doktríny; túžby, nie intelektu; vzdychu modlitby a nie štúdia litery, ženícha, nie učiteľa; Boha, nie človeka; hmly, nie jasnosti; nie svetla, ale plameňa, ktorý všetko zapaľuje a prenáša k Bohu s mocnými pomazaniami a plamennými citmi. Vstúpme teda do hmly, umlčme starosti, vášne a prízraky; prekročme s Kristom z tohto sveta k Otcovi, aby sme potom, ako ho uvidíme, povedali s Filipom: „to nám stačí“ (ibid., VII, 6).
Drahí priatelia, prijmime pozvanie, ktoré nám dáva svätý Bonaventúra, doktor Seraphicus, a dajme sa do školy božského Majstra: počúvajme jeho Slovo života a pravdy, ktoré znie v hĺbke našej duše. Očistime naše myšlienky a skutky, aby On sám mohol v nás prebývať a my sme dokázali rozumieť jeho božskému Hlasu, ktorý nás pozýva k opravdivému šťastiu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: