Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 10.2.2010

Drahí bratia a sestry,
pred dvoma týždňami som predstavil postavu Františka z Assisi. Dnes dopoludnia chcem hovoriť o ďalšom svätcovi, ktorý patrí k prvej generácii menších bratov: o Antonovi Paduánskom, alebo – ako ho tiež nazývajú, odvolávajúc sa na jeho rodné mesto – Antonovi z Lisabonu. Ide o jedného z najpopulárnejších svätcov v celej Katolíckej cirkvi, ktorého si uctievajú nielen v Padove, kde bola postavená nádherná bazilika, v ktorej sú uchované jeho ostatky, ale v celom svete. Veriaci obľubujú jeho obrazy a sochy, ktoré ho znázorňujú s ľaliou – symbolom čistoty, alebo s malým Ježiškom na rukách na pamiatku zázračného zjavenia, ktoré sa spomína v niektorých literárnych prameňoch.
Anton významným spôsobom prispel k rozvoju františkánskej spirituality svojimi výnimočnými darmi: inteligenciou, vyrovnanosťou, apoštolskou horlivosťou a najmä mystickým zápalom.
Narodil sa v Lisabone v urodzenej rodine okolo roku 1195 a bol pokrstený ako Fernando. Vstúpil ku kanonikom, ktorí zachovávali mníšsku regulu sv. Augustína. Najskôr bol v kláštore sv. Vincenta v Lisabone a potom v Kláštore Svätého kríža v Coimbre, známom kultúrnom centre Portugalska. So záujmom a veľmi pozorne sa venoval štúdiu Biblie a cirkevných otcov a tak si osvojil teologické vedomosti, ktoré zúročil pri vyučovaní a kázaní. V Coimbre sa mu prihodilo niečo, čo spôsobilo rozhodujúci obrat v jeho živote. V roku 1220 tam boli vystavené relikvie prvých piatich františkánskych misionárov, ktorí odišli do Maroka, kde podstúpili mučenícku smrť. Ich príbeh v mladom Fernandovi vyvolal túžbu nasledovať ich a kráčať po ceste kresťanskej dokonalosti. Požiadal teda, aby smel opustiť augustiniánskych kanonikov a stať sa menším bratom. Jeho žiadosti vyhoveli a prijal meno Anton. Rovnako odišiel do Maroka, no Božia prozreteľnosť rozhodla inak. V dôsledku choroby bol prinútený vrátiť sa do Itálie a v roku 1221 sa zúčastnil na známej „rohožkovej kapitule“ v Assisi, kde sa stretol aj so sv. Františkom. Potom žil nejaký čas v úplnom ústraní v jednom kláštore pri Forlí, na severe Talianska, kde ho Pán povolal do inej misie. Za úplne náhodných okolností bol pozvaný kázať pri príležitosti kňazskej vysviacky a tam sa ukázalo, že je obdarený veľkou múdrosťou a výrečnosťou. Jeho predstavení ho preto určili za kazateľa. Tak začal v Taliansku a vo Francúzsku vyvíjať apoštolskú aktivitu, ktorá bola taká intenzívna a účinná, že mnohých ľudí, ktorí sa odlúčili od Cirkvi, navrátila na ich pôvodnú cestu. Bol tiež jedným z prvých učiteľov teológie spomedzi menších bratov, ak nie úplne prvým. Začal vyučovať v Bologni s požehnaním sv. Františka, ktorý rozpoznal Antonove čnosti a poslal mu krátky list začínajúci týmito slovami: „Páči sa mi, že vyučuješ bratov teológiu“. Anton položil základy františkánskej teológie, ktorú rozvinuli ďalší vynikajúci myslitelia, a svoj vrchol dosiahla v postave sv. Bonaventúru z Bagnoreggia a blahoslaveného Dunsa Scota.
Keď sa stal provinciálom menších bratov v severnom Taliansku, pokračoval v službe kazateľa a striedavo sa venoval úlohám vedenia rehole. Po skončení úradu provinciála sa utiahol do blízkosti Padovy, kde sa už niekoľkokrát predtým zdržiaval. Ani nie po roku, 13. júna 1231, zomrel pred bránami mesta. Padova, ktorá ho prijala s láskou a ctila si ho už za života, si ho navždy váži a uctieva. Keď si pápež Gregor IX. raz vypočul jeho kázeň nazval ho „Archou zákona“. V roku 1232 ho svätorečil aj pre zázraky, ktoré sa na jeho príhovor udiali.
V poslednom období svojho života napísal Anton dva cykly kázní – s príhodným názvom „nedeľné kázne“ a „kázne o svätých“, ktoré sú určené kazateľom a učiteľom teologických štúdií františkánskej rehole. Komentuje v nich texty Svätého písma podávané liturgiou, pričom využívajú patristicko-stredovekú interpretáciu štyroch zmyslov, literárneho alebo historického, alegorického alebo kristologického, tropologického alebo morálneho a anagogického, ktorý sa zameriava na večný život. Ide o teologicko-homiletické texty, ktoré sú ozvenou živého kázania, v ktorom Anton vytyčuje pravú a vlastnú cestu kresťanského života. Jeho duchovná náuka obsiahnutá v „kázňach“ je taká bohatá, že ctihodný pápež Pius XII. v roku 1946 vyhlásil Antona za učiteľa Cirkvi a prisúdil mu titul „učiteľ evanjelia“, pretože v jeho spisoch presvitá toľká sviežosť a krása evanjelia, že ešte i dnes ich môžeme čítať s veľkým duchovným úžitkom.
V týchto kázňach hovorí Anton o modlitbe ako o vzťahu lásky, ktorý vedie človeka k nežnému rozhovoru s Pánom a spôsobuje mu nevýslovnú radosť. Táto radosť sa postupne zmocňuje modliacej sa duše. Anton nám pripomína, že modlitba potrebuje atmosféru ticha, ktorá nie je totožná s odlúčením sa od vonkajšieho hluku, ale je vnútornou skúsenosťou vedúcou k odstráneniu roztržitosti vyvolanej duševnými starosťami a vytvára ticho v samotnej duši. Podľa učenia tohto vynikajúceho františkánskeho učiteľa sa modlitba vyznačuje štyrmi nevyhnutnými postojmi, ktoré v latinčine Anton definoval ako: obsecratio, oratio, postulatio, gratiarum actio. Mohli by sme ich preložiť: dôveryplná otvorenosť srdca voči Bohu – čo je prvý krok modlitby – , teda nielen jednoduché prijatie slova, ale otvorenie srdca Božej prítomnosti, potom vrúcny rozhovor s ním ako prítomným tu so mnou, ďalej niečo veľmi prirodzené – predložiť mu svoje potreby a nakoniec akt chvály a vďaky Bohu.
V tomto učení sv. Antona o modlitbe nachádzame jednu zo špecifických čŕt františkánskej teológie, ktorú inicioval, a to úlohu, ktorá sa pripisuje Božej láske vstupujúcej do oblasti citov, vôle a srdca a ktorá je aj zdrojom duchovného poznania prevyšujúceho každé iné poznanie. Milovaním totiž poznávame.
Sv. Anton tiež píše: „Láska je dušou viery, zachováva ju pri života; bez lásky viera zomiera“ (Sermones Dominicales et Festivi II, Messaggero, Padova 1979, s. 37).
Iba duša, ktorá sa modlí, môže v duchovnom živote uskutočniť pokroky. To bola obľúbená téma kázní sv. Antona, ktorý dobre poznal chyby ľudskej povahy, jej náklonnosť upadnúť do hriechu, a preto neprestajne nabáda bojovať proti žiadostivosti, sklonu k pýche a nečistote a na druhej strane zasa pestovať čnosť chudoby a veľkodušnosti, pokory a poslušnosti, cudnosti a čistoty. Na začiatku 13. storočia v situácii rozvoja miest a rozkvetu obchodu narastal počet ľudí necitlivých na potreby núdznych. Preto Anton viackrát vyzýva veriacich, aby premýšľali o pravom bohatstve: bohatstve srdca, ktoré vedie k dobru a milosrdenstvu a zhromažďuje poklady v nebi. „Ó bohatí – vyzýva Anton – , robte si priateľov z chudobných, prijímajte ich vo večných príbytkoch: budú to potom oni, chudobní, ktorí vás prijmú vo večnom svätostánku, kde je krása pokoja, dôvera bezpečia a blahobytné spočinutie vo večnom nasýtení“ (tamtiež., s. 29).
Či toto učenie, drahí priatelia, nie je veľmi dôležité aj dnes, keď finančná kríza a závažná ekonomická nerovnováha zapríčiňujú chudobu toľkých ľudí a vytvárajú situácie biedy? Vo svojej encyklike Caritas in veritate pripomínam: „Ekonomika totiž potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe“ (n. 45).
Anton, nasledujúc školu sv. Františka, kladie Krista vždy do stredu života a myslenia, konania i ohlasovania. A to je ďalšou typickou črtou františkánskej teológie: kristocentrizmus. Táto teológia s potešením kontempluje a pozýva ku kontemplácii tajomstiev človeka Ježiša, zvlášť tajomstva jeho narodenia, keď sa Boh stal dieťaťom a zveril sa do našich rúk: ide o tajomstvo, ktoré vyvoláva pocity lásky a vďačnosti voči Božej dobrote.
Na jednej strane Ježišovo narodenie, centrálna udalosť lásky Krista k ľudstvu, ale aj predstava Ukrižovaného vnuká Antonovi myšlienky vďačnosti voči Bohu a tiež úcty voči ľudskej osobe, takže všetci, veriaci i neveriaci, môžu nájsť v Ukrižovanom zmysel, ktorý obohatí ich život. Sv. Anton píše: „Kristus, ktorý je tvojím životom, visí pred tebou, aby si hľadel na kríž ako do zrkadla. V ňom môžeš spoznať, aké sú tvoje zranenia smrteľné, že nijaký liek ich nemohol vyliečiť, iba krv Božieho Syna. Ak sa dobre prizrieš, uvedomíš si, aká veľká je tvoja ľudská dôstojnosť a tvoja hodnota... Nikde inde si človek nemôže lepšie uvedomiť, akú má cenu, ako pri pohľade do zrkadla kríža“ (Sermones Dominicales et Festivi III, s. 213 – 214).
Rozjímaním nad týmito slovami môžeme lepšie pochopiť význam znázornenia Ukrižovaného pre našu kultúru, pre náš humanizmus, ktorý sa zrodil z kresťanskej viery. Práve keď hľadíme na Ukrižovaného, vidíme – hovorí svätý Augustín – , aká veľká je ľudská dôstojnosť a hodnota človeka. Nikde inde nemožno pochopiť, akú cenu má človek, práve preto, že Boh nás robí takými dôležitými. On nás považuje za takých dôležitých, že mu stojíme za to, aby za nás trpel. Všetka ľudská dôstojnosť sa tak ukazuje v zrkadle Ukrižovaného a pohľad na neho je vždy zdrojom uznania ľudskej dôstojnosti.
Drahí priatelia, nech sv. Anton Paduánsky, tak veľmi uctievaný veriacimi, oroduje za celú Cirkev a predovšetkým za tých, ktorí sa venujú ohlasovaniu evanjelia. Prosme Pána, aby nám pomohol osvojiť si niečo z umenia sv. Antona. Kazatelia nech čerpajú inšpiráciu z jeho príkladu a usilujú sa o solídne a zdravé učenie, úprimnú a vrúcnu nábožnosť, účinnú komunikáciu. V tomto Roku kňazov sa modlime za to, aby kňazi a diakoni starostlivo vykonávali túto službu ohlasovania a aktualizácie Božieho slova pre veriacich, predovšetkým prostredníctvom homílií v rámci liturgie. Nech tieto účinne predstavujú večnú Kristovu krásu, práve tak, ako to odporúča sv. Anton: „Ak ohlasuješ Ježiša, on obmäkčí zatvrdilé srdcia; ak ho vzývaš, zmierni tvoje horké pokušenia; ak na neho myslíš, osvecuje tvoje srdce; ako ho čítaš, nasýti ti myseľ“ (Sermones Dominicales et Festivi III, s. 59).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)