Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 27.1.2010

Drahí bratia a sestry,
na jednej z minulých katechéz som už predstavil prozreteľnostnú úlohu, ktorú pri obnove Cirkvi v tých časoch zohrali rehole bratov minoritov a bratov kazateľov, založené sv. Františkom z Assisi a sv. Dominikom Guzmánom. Dnes by som vám rád predstavil postavu sv. Františka, skutočného „velikána“ svätosti, ktorá neprestajne priťahuje mnohých ľudí každého veku a náboženstva.
„Na svet prišlo slnko.“ Týmito slovami v Božskej komédii (Raj, Spev XI) veľký taliansky básnik Dante Alighieri naráža na Františkovo narodenie, ktoré sa udialo koncom roku 1181 alebo začiatkom roku 1182 v Assisi.
František sa narodil v bohatej rodine, jeho otec bol obchodníkom s látkami, a tak prežil bezstarostné detstvo a mladosť, plný obdivu k rytierskym ideálom svojich čias. Ako dvadsaťročný sa zúčastnil na vojenskej výprave a bol zajatý. Pre chorobu ho prepustili.
Po návrate do Assisi sa v ňom začal pomalý proces duchovného obrátenia, ktorý vyústil do postupného opustenia svetského štýlu života, aký dovtedy viedol. Z tých čias pochádzajú známe príbehy o stretnutí s malomocným, ku ktorému František zostúpil z koňa a na znak pokoja ho pobozkal, i o posolstve Ukrižovaného v Kostole sv. Damiána. Dovedna trikrát Kristus na kríži ožil a povedal mu: „František, choď a oprav môj rozpadávajúci sa chrám.“
Táto jednoduchá udalosť, keď začul Pánove slová v Kostole sv. Damiána, skrýva hlbokú symboliku. Bezprostredne bol František vyzvaný opraviť kostolík, no zlý stav tejto budovy symbolizoval tragickú a znepokojivú situáciu samotnej Cirkvi tých čias, pre ktorú bola charakteritická povrchná viera - neformujúca a nepremieňajúca život -, málo oduševnený klérus, chladnúca láska. Šlo o vnútornú deštrukciu Cirkvi, ktorá zahŕňala aj rozpad jej jednoty, súvisiaci so vznikom heretických hnutí.
Napriek tomu je uprostred tejto rozpadávajúcej sa Cirkvi Ukrižovaný a hovorí, pozýva na obnovu, volá Františka manuálnou prácou opraviť konkrétny Kostol sv. Damiána. Ide však o symbol hlbšieho povolania - obnoviť samotnú Kristovu Cirkev radikálnou vierou a zápalom lásky pre Krista.
Táto udalosť, ktorá sa odohrala pravdepodobne v roku 1205, pripomína ďalšiu podobnú udalosť z roku 1207 - sen pápeža Inocenta III. Pápež v tomto sne videl, že sa Bazilika sv. Jána v Lateráne, matka všetkých kostolov, rúca a malý, nevýznamný rehoľník ju podopiera svojimi plecami, aby nespadla.
Zaujímavé je všimnúť si na jednej strane to, že to nie je pápež, ktorý poskytuje oporu, aby sa chrám nezrútil, ale malý, nevýznamný rehoľník, v ktorom pápež spoznáva Františka, ktorý ho prišiel navštíviť. Inocent III. bol mocný pápež, s vysokou teologickou kultúrou a tiež s veľkou politickou mocou, no predsa to nebol on, kto mal obnoviť Cirkev, ale malý a nevýznamný rehoľník - sv. František, povolaný Bohom.
Na druhej strane je však dôležité poznamenať, že sv. František neobnovuje Cirkev bez pápeža alebo proti nemu, ale práve v spoločenstve s ním. Tieto dve skutočnosti patria spolu: Petrov nástupca, biskupi, Cirkev založená na apoštolskej postupnosti a nová charizma, ktorú Duch Svätý v tom čase vzbudil na obnovu Cirkvi. Skutočná obnova potom rastie vďaka všetkým spoločne.
Vráťme sa však k životu sv. Františka. Keďže mu otec Bernardone vyčítal prílišnú štedrosť k chudobným, František sa pred assiským biskupom v symbolickom geste vyzliekol zo svojich šiat, aby ukázal, že sa vzdáva otcovského dedičstva. Tak ako vo chvíli stvorenia, František nemá nič, len život, ktorý mu daroval Boh, do ktorého rúk sa zveril. Potom žil ako pustovník, až kým sa v roku 1208 nestala ďalšia dôležitá udalosť na ceste jeho obrátenia.
Pri počúvaní úryvku z Evanjelia podľa Matúša – rozhovoru Ježiša s apoštolmi, ktorých posiela na misie – František pocítil, že je povolaný žiť v chudobe a venovať sa kázaniu. Pridali sa k nemu aj ďalší priatelia a v roku 1209 sa vydal do Ríma, aby pápežovi Inocentovi III. predložil návrh novej formy kresťanského života. Od tohto veľkého pápeža sa mu dostalo otcovského prijatia, keď osvietený Pánom intuitívne vycítil božský pôvod hnutia, ktoré František podnietil. „Chudáčik“ z Assisi pochopil, že každá charizma od Ducha Svätého má slúžiť Kristovmu telu, ktorým je Cirkev, preto vždy konal v plnom spoločenstve s cirkevnou autoritou. V živote svätých neexistuje totiž protiklad medzi prorockou charizmou a charizmou vládnutia, a ak aj nejaké napätie vznikne, vedia trpezlivo čakať na čas Ducha Svätého.
V skutočnosti sa niektorí historici 19. i minulého storočia usilovali vytvoriť na pozadí tradičného Františka aj takzvaného historického Františka - tak ako existujú snahy vytvárať na pozadí evanjeliového Ježiša takzvaného historického Ježiša.
Tento historický František vraj nebol mužom Cirkvi, ale mužom bezprostredne spojeným jedine s Kristom, mužom, ktorý chcel obnoviť Boží ľud bez kánonických foriem a bez hierarchie.
Pravda je, že sv. František mal skutočne bezprostredný vzťah s Ježišom a Božím slovom, ktoré chcel poslúchať sine glossa, teda také, aké je, v celej jeho radikálnosti a pravde. A tiež je pravda, že spočiatku nemal v úmysle založiť rehoľu s nevyhnutnou kánonickou formou, ale jednoducho chcel Božím slovom a Pánovou prítomnosťou obnoviť Boží ľud, znovu ho zvolať, aby počúval Božie slovo a doslovne poslúchal Krista. Okrem toho vedel, že Kristus nikdy nie je len „môj“, ale vždy je „náš“, že Krista nemôžem mať „ja“ a nemôžem „ja“ rekonštruovať jeho vôľu a jeho učenie proti Cirkvi, ale že aj poslušnosť Božiemu slovu sa obnovuje iba v spoločenstve s Cirkvou vybudovanou na apoštolskej postupnosti.
Tiež je pravda, že František nemal v úmysle vytvoriť novú rehoľu, ale iba obnoviť Boží ľud pre Pána, ktorý príde. Skrze utrpenie a bolesť však pochopil, že všetko musí mať svoj poriadok, že je nutné, aby aj právo Cirkvi dalo tejto obnove formu, a tak sa skutočne celým svojím srdcom vložil do spoločenstva Cirkvi, s pápežom a biskupmi. Vždy vedel, že centrom Cirkvi je Eucharistia, kde sa sprítomňuje Kristovo telo a jeho krv. Prostredníctvom kňazstva a Eucharistie existuje Cirkev. Tam, kde kňazstvo, Kristus a spoločenstvo Cirkvi idú vedno, iba tam prebýva Božie slovo.
Skutočný historický František je Františkom Cirkvi, a práve tým oslovuje aj neveriacich, či veriacich iných vierovyznaní a náboženstiev.
František a jeho čoraz početnejší bratia sa usadili v Porciunkule, alebo tiež Kostole Panny Márie Anjelskej, pre františkánsku spiritualitu výnimočne posvätnom mieste. Do Františkovej školy neskôr vstúpila aj Klára, mladá žena zo vznešenej assiskej rodiny, a tak sa zrodil druhý františkánsky rád, rád klarisiek, ďalšia skúsenosť, ktorá priniesla bohaté plody svätosti v Cirkvi.
Aj nástupca Inocenta III. pápež Honorius III. svojou bulou Cum dilecti z roku 1218 podporil jedinečný rozvoj prvých menších bratov, ktorí postupne otvárali svoje misie v rozličných krajinách Európy, ba dokonca i v Maroku.
V roku 1219 František získal povolenie ísť do Egypta a hovoriť s moslimským sultánom Melek-el-Kâmelom, aby aj jemu hlásal Ježišovo evanjelium. Túto epizódu zo života sv. Františka, ktorá je veľmi aktuálna, by som rád zdôraznil. V tom čase totiž prebiehal spor medzi kresťanstvom a islamom a František – ozbrojený iba svojou vierou a osobnou miernosťou – sa úspešne vydal na cestu dialógu. Dejepisné kroniky hovoria o jeho priateľskom a srdečnom prijatí u moslimského sultána. Týmto príkladom by sa mali inšpirovať vzťahy medzi kresťanmi a moslimami aj dnes: podporovať dialóg v pravde, vo vzájomnej úcte a porozumení (porov. Nostra aetate, 3).
Zdá sa, že neskôr František navštívil Svätú zem a zasial tam semeno, ktoré prinieslo hojné plody: jeho duchovní synovia totiž spravili z miest, na ktorých žil Ježiš, prednostné pole svojho misijného poslania. S vďačnosťou dnes myslím na veľké zásluhy františkánskeho správcovstva vo Svätej zemi.
Po návrate do Talianska zveril František vedenie rádu svojmu vikárovi bratovi Pietrovi Cattanimu a pápež zveril rehoľu, ktorá mala čoraz viac prívržencov, pod protektorát kardinála Ugolina, budúceho pápeža Gregora IX. Pokiaľ ide o jej zakladateľa, úplne sa venoval kázaniu, ktoré malo veľký úspech, a zostavil Regulu, ktorú potom pápež schválil.
V roku 1224 v pustovni na vrchu v La Verna František uvidel Ukrižovaného v podobe serafína a od tohto stretnutia s ním nadobudol stigmy. Stal sa tak jedno s ukrižovaným Kristom - tento dar totiž vyjadroval jeho vnútorné stotožnenie sa s Pánom.
Františkova smrť – jeho transitus (prechod) – nastala 3. októbra 1226 v Porciunkule. Zomrel vystretý na holej zemi potom, ako požehnal svojich duchovných synov. O dva roky neskôr ho pápež Gregor IX. zapísal do zoznamu svätých. Onedlho sa v Assisi týčila na jeho počesť veľká bazilika, podnes cieľ mnohých pútnikov, ktorí si tam môžu uctiť svätcov hrob a potešiť sa pohľadom na Giottove fresky veľkolepo zobrazujúce Františkov život.
O sv. Františkovi sa hovorilo, že je alter Christus. Skutočne bol živou ikonou Krista. Nazývali ho aj „Ježišovým bratom“. Vlastne to bol jeho ideál: byť ako Ježiš, kontemplovať evanjeliového Krista, intenzívne ho milovať, napodobňovať jeho čnosti. Zvlášť si želal, aby mala zásadný význam vnútorná i vonkajšia chudoba, a to vštepoval aj svojim duchovným synom. Prvé blahoslavenstvo reči na vrchu – blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 5, 3) – našlo v živote a slovách sv. Františka žiarivú realizáciu. Skutočne, drahí priatelia, svätci sú najlepšími interpretmi Biblie. Vo svojom živote stelesňujú Božie slovo a robia ho tak nesmierne príťažlivým, že k nám skutočne hovorí.
Svedectvo Františka, ktorý miloval chudobu, aby mohol nasledovať Krista s úplnou oddanosťou a slobodou, je pre nás aj naďalej pozvaním, aby sme pestovali vnútornú chudobu a rástli tak v dôvere k Bohu, osvojac si tiež striedmy štýl života a odstup od materiálnych dobier.
U Františka sa láska ku Kristovi prejavovala osobitne v adorácii Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Vo Františkánskych prameňoch čítame také dojemné slová, ako sú tieto: „Celé ľudstvo sa chveje, celý vesmír sa trasie a nebo jasá, keď je na oltári v rukách kňaza Kristus, Syn živého Boha. Ó, podivuhodná milosť! Ó, pokorná vznešenosť, keď sa Pán vesmíru, Boh a Boží Syn tak pokoril, že sa pre našu spásu skryl pod obyčajným spôsobom chleba“ (František z Assisi, Scritti, Editrici Francescane, Padova 2002, 401).
V tomto Roku kňazov by som rád pripomenul odporúčanie, ktorým sa František obracal na kňazov: „Keď chcú celebrovať svätú omšu, nech sú čistí a čisto, s úctou nech prinášajú pravú obetu Najsvätejšieho tela a krvi Pána nášho Ježiša Krista“ (František z Assisi, Scritti, 399).
František ustavične prejavoval veľkú úctu kňazom a odporúčal ich vždy rešpektovať, dokonca aj v prípade, ak by toho osobne neboli hodní. Ako dôvod tejto hlbokej úcty uvádzal skutočnosť, že prijali dar konsekrovať Eucharistiu. Drahí bratia v kňazskej službe, nikdy nezabudnime na túto jeho náuku: svätosť Eucharistie si vyžaduje, aby sme boli čistí, aby sme žili dôsledne podľa tajomstva, ktoré slávime.
Z lásky ku Kristovi sa rodí láska k ľuďom a tiež ku všetkým Božím stvoreniam. Hľa, ďalšia charakteristická črta Františkovej spirituality: zmysel pre univerzálne bratstvo a láska k stvorenstvu, ktoré ho inšpirovali k slávnemu Hymnu na stvorenstvo. Ide tu o veľmi aktuálne posolstvo. Ako som pripomenul vo svojej ostatnej encyklike Caritas in veritate, udržateľný je iba taký rozvoj, ktorý rešpektuje stvorenstvo a nepoškodzuje životné prostredie (porov. 48 - 52). A v tohoročnom Posolstve na Svetový deň pokoja som zdôraznil, že aj vytváranie trvalého pokoja je spojené s úctou k stvorenstvu. František nám pripomína, že v stvorenstve sa prejavuje múdrosť a dobrota Stvoriteľa. Prírodu považuje za určitý jazyk, ktorým Boh s nami hovorí a cez ktorý sa realita stáva transparentnou a my môžeme hovoriť o Bohu a s Bohom.
Drahí priatelia, František bol veľkým svätcom a radostným človekom. Jeho jednoduchosť, pokora, viera, láska ku Kristovi i jeho dobrota ku každému človeku mu dodávali radosť v každej situácii. Skutočne, medzi svätosťou a radosťou je intímny a nerozlučný vzťah. Istý francúzsky spisovateľ povedal, že na svete je len jeden smútok - že nie sme svätí, teda že nie sme blízko Boha. Ak hľadíme na svedectvo sv. Františka, pochopíme, že tajomstvo opravdivého šťastia je práve v tomto - stať sa svätými, byť blízkymi Bohu!
Nech nám Panna Mária, Františkom nežne milovaná, vyprosí tento dar. Zverujeme sa jej slovami samotného „chudáčika“ z Assisi: „Svätá Panna Mária, medzi ženami na svete neexistuje žiadna podobná tebe, dcéra a služobnica najvyššieho Kráľa a nebeského Otca, Matka nášho najsvätejšieho Pána Ježiša Krista, nevesta Ducha Svätého: oroduj za nás... u svojho najsvätejšieho milovaného Syna, Pána a Učiteľa“ (František z Assisi, Scritti, 163).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)