Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 14.1.2010

Drahí bratia a sestry,
na začiatku nového roka sa pozrime na dejiny kresťanstva, ako sa postupne vyvíjalo a ako sa môže obnovovať. Môžeme v nich vidieť, že svätí, vedení Božím svetlom, sú opravdivými reformátormi života Cirkvi i spoločnosti. Ako učitelia svojím slovom a ako svedkovia svojím príkladom dokázali presadiť trvalú a hlbokú cirkevnú obnovu, pretože sami boli z hĺbky obnovení, boli v kontakte s opravdivou novosťou - s prítomnosťou Boha vo svete.
Táto potešujúca skutočnosť, že v každej generácii sa rodia svätí a prinášajú tvorivosť obnovy, ustavične sprevádza Cirkev uprostred smutných a negatívnych stránok jej dejinnej cesty. Storočie po storočí môžeme vidieť, ako sa postupne rodia reformačné a inovačné sily, pretože Božia novosť je nevyčerpateľná a stále dáva novú silu na cestu vpred. Tak to bolo aj v 13. storočí, keď vznikli a mimoriadne sa rozrástli žobravé rády.
Nazývali sa tak pre svoju charakteristickú vlastnosť – „žobranie“, teda pokorné dožadovanie sa ekonomickej podpory od ľudí, aby mohli žiť svoj sľub chudoby a vykonávať svoje evanjelizačné poslanie.
Spomedzi žobravých rádov, ktoré v tej dobe vznikli, patria k najznámejším a najdôležitejším bratia minoriti a kazatelia, známi ako františkáni a dominikáni. Nazývajú sa tak podľa svojich zakladateľov, konkrétne podľa Františka z Assisi a Dominika Guzmána. Títo dvaja veľkí svätci mali schopnosť čítať s porozumením „znamenia čias“ a vytušiť v nich výzvy, s ktorými sa mala Cirkev ich doby vyrovnať.
Prvou výzvou bolo šírenie sa rôznych skupín a hnutí veriacich, ktorí – hoci boli inšpirovaní oprávnenou túžbou po autentickom kresťanskom živote – sa často stavali mimo cirkevného spoločenstva. Boli v radikálnej opozícii voči bohatej a krásnej Cirkvi, ktorá sa takou stala práve vďaka rozkvetu mníšstva. Na nedávnych katechézach som sa zaoberal mníšskou komunitou v Cluny, ktorá vždy priťahovala mladých – a teda životné sily –, ale aj majetok a bohatstvá. Logicky sa tak na začiatku Cirkev rozvíjala ako bohatá na majetky a nemobilná.
Oproti tejto Cirkvi stála myšlienka, že Kristus prišiel na svet chudobný a že pravá Cirkev by mala byť práve Cirkvou chudobných. Túžba po pravom kresťanskom živote tak stála proti empirickej realite Cirkvi. Išlo o takzvané stredoveké žobravé (pauperistické) hnutia. Tieto hnutia ostro kritizovali spôsob života vtedajších kňazov a mníchov, ktorých obviňovali, že zradili evanjelium a nepraktizujú chudobu ako prví kresťania. Preto oproti úradu biskupov vytvorili vlastnú, „paralelnú hierarchiu“.
Aby odôvodnili svoje rozhodnutia, začali navyše šíriť učenia, ktoré sa nezhodovali s katolíckou vierou. Napríklad hnutie katarov alebo albigéncov znovu predkladalo staré herézy, ako znevažovanie a pohŕdanie materiálnym svetom – odpor k bohatstvu sa rýchlo stal odporom proti materiálnej realite ako takej –, ďalej popieranie slobodnej vôle a tiež dualizmus, podľa ktorého existuje princíp zla rovnocenný s Bohom.
Tieto hnutia mali úspech zvlášť vo Francúzsku a v Taliansku, no nielen pre ich dobrú organizáciu, ale aj preto, že poukazovali na skutočný neporiadok v Cirkvi, zapríčinený málo príkladným správaním sa rôznych predstaviteľov kléru. Františkáni a dominikáni v stopách svojich zakladateľov však ukázali, že je možné žiť evanjeliovú chudobu, pravdu evanjelia ako takú, bez oddelenia sa od Cirkvi. Ukázali, že Cirkev ostáva pravým, autentickým miestom evanjelia a Svätého písma.
Dominik a František práve z intímneho spoločenstva s Cirkvou a pápežom vyťažili silu svojho svedectva. Svojím v dejinách zasväteného života celkom jedinečným rozhodnutím sa členovia týchto rádov nielen vzdali vlastníctva osobného majetku, ako to robili mnísi už oddávna, ale nechceli ani to, aby pozemky a nehnuteľnosti boli prepísané na ich spoločenstvo. Tým chceli ukázať radikálne striedmy život, solidaritu s chudobnými, a dôverovať len Božej prozreteľnosti, žiť každý deň len z nej, z dôveryplného oddania sa do Božích rúk.
Tento osobný i komunitný štýl života žobravých rádov, v spojení s úplným priľnutím k učeniu Cirkvi a jej autorite, veľmi ocenili vtedajší pápeži, napríklad Inocent III. a Honorius III., ktorí ponúkli plnú podporu tejto novej cirkevnej skúsenosti, lebo v nej rozpoznali hlas Ducha Svätého. A tak nechýbalo ovocie: žobravé skupiny, ktoré sa oddelili od Cirkvi, sa znovu vrátili do cirkevného spoločenstva, alebo sa postupne zmenšovali, až vymizli.
Aj dnes, hoci žijeme v spoločnosti, v ktorej často prevláda vôľa „mať“ nad „byť“, existuje veľká citlivosť na príklady chudoby a solidarity, ktoré veriaci dávajú svojimi odvážnymi rozhodnutiami. Ani dnes nechýbajú podobné iniciatívy - hnutia, ktoré skutočne vychádzajú z novosti evanjelia, a i dnes ho žijú radikálne a oddávajú sa do Božích rúk, aby slúžili blížnym.
Svet, ako to pripomína Pavol VI. v encyklike Evangelii nuntiandi, rád počúva učiteľov, ktorí sú aj svedkami. A to je ponaučenie, na ktoré nikdy netreba zabúdať pri šírení evanjelia: v prvom rade treba žiť to, čo sa ohlasuje, byť zrkadlom Božej lásky.
Františkáni a dominikáni boli svedkami, ale aj učiteľmi. Ďalšou v tej dobe rozšírenou potrebou bolo totiž náboženské vzdelávanie. Nemálo veriacich laikov, ktorí žili v rozvíjajúcich sa mestách, chcelo viesť duchovne intenzívny kresťanský život. Chceli si prehĺbiť svoje poznanie viery a nechať sa viesť strmou, no oduševňujúcou cestou svätosti. Žobravé rády, našťastie, vedeli vychádzať v ústrety aj tejto potrebe - vedeli jednoducho ohlasovať evanjelium v jeho hĺbke a veľkoleposti, čo bolo azda aj hlavným cieľom tohto hnutia. S veľkou horlivosťou sa venovali kázaniu. Mnoho veriacich, často celé zástupy, sa schádzali, aby počúvali týchto kazateľov v kostoloch i na otvorených priestranstvách – spomeňme napríklad sv. Antona.
Kazatelia sa zaoberali témami blízkymi životu ľudu, predovšetkým praktizovaním teologálnych a morálnych čností, a to pomocou konkrétnych, ľahko pochopiteľných príkladov. Okrem toho učili rôznym formám života modlitby a zbožnosti. Napríklad františkáni sa zaslúžili o rozšírenie zbožnej úcty voči Kristovmu človečenstvu i snáh o nasledovanie Pána. Preto neprekvapuje, že mnohí veriaci, muži i ženy, sa rozhodli nechať sa na kresťanskej ceste sprevádzať bratmi františkánmi alebo dominikánmi, ktorí boli vyhľadávanými a cenenými duchovnými vodcami a spovedníkmi. Tak sa zrodili združenia veriacich laikov, ktoré sa inšpirovali spiritualitou sv. Františka a sv. Dominika, primerane svojmu životnému stavu. Ide o tzv. tretí rád, tak františkánsky, ako dominikánsky.
Inými slovami, ponuka na „svätosť laikov“ si získala mnohých veriacich. Ako pripomenul i Druhý vatikánsky koncil, povolanie k svätosti nie je vyhradené len niektorým, ale je univerzálne (porov. Lumen gentium, 40). Vo všetkých životných stavoch, podľa potrieb každého z nich, existuje možnosť žiť evanjelium. Aj dnes sa každý kresťan musí usilovať o „plnosť kresťanského života“, nech už patrí k akémukoľvek životnému stavu.
V stredoveku bol význam žobravých rádov taký veľký, že laické inštitúcie – ako organizácie práce, starobylé cechy i samotné občianske autority – často žiadali o radu členov týchto rádov pri vypracúvaní svojich stanov a niekedy aj pri riešení vnútorných či vonkajších sporov.
Františkáni a dominikáni sa stali duchovnými animátormi stredovekých miest. S veľkou intuíciou zaviedli do praxe pastoračnú stratégiu vhodnú na zmenu spoločnosti. Pretože veľa ľudí sa sťahovalo z dedín do miest, zakladali si svoje kláštory nie vo vidieckych, ale v mestských zónach. Navyše ak chceli vykonávať svoju činnosť v prospech duší, často sa museli podľa pastoračných potrieb sťahovať.
Ďalším novátorským rozhodnutím žobravých rádov bolo vzdať sa princípu stability, ktorý bol pre staroveké mníšstvo bežný, a zvolili si iný spôsob. Minoriti a kazatelia s misijným zápalom putovali z miesta na miesto. V dôsledku toho boli aj inak organizovaní ako väčšina rehoľných rádov. Namiesto tradičnej autonómie, ktorú kláštory v tom čase mali, kládli väčší dôraz na rád ako taký a na jeho generálneho predstaveného a tiež na štruktúru provincie. Vďaka tomu boli žobraví mnísi viac k dispozícii pre potreby univerzálnej Cirkvi. Táto pružnosť umožnila posielať schopnejších bratov na špecifické misie, a tak sa žobravé rády dostali do severnej Afriky, na Blízky východ a do severnej Európy. Prispelo to k obnoveniu dynamiky misií.
Ďalšiu veľkú výzvu predstavovali kultúrne zmeny, ktoré v tom čase prebiehali. Nové otázky vyvolávali živú diskusiu na univerzitách, ktoré vznikli koncom 12. storočia. Minoriti a kazatelia neváhali a ujali sa aj tejto úlohy. Ako študenti i ako profesori vstupovali na najznámejšie vtedajšie univerzity, vytvorili študijné centrá a mnohé veľmi hodnotné spisy, z ktorých sa zrodili skutočné myšlienkové školy, a tak sa stali protagonistami scholastickej teológie v jej vrcholnom období a významne prispeli k rozvoju myslenia.
Najväčší myslitelia sv. Tomáš Akvinský a sv. Bonaventúra patrili k týmto žobravým rádom, ktoré svojím dynamizmom uskutočňovali novú evanjelizáciu, čím obnovili aj odvahu rozmýšľať, dialóg medzi rozumom a vierou. I dnes treba praktizovať „lásku k pravde v pravde“, „intelektuálnu lásku“, aby bol osvietený rozum a viera sa spojila s kultúrou.
Plodné úsilie františkánov a dominikánov na stredovekých univerzitách je pozvaním, drahí veriaci, aby sme boli prítomní na miestach, kde sa intelektuálne pracuje, aby sme tam s úctou a presvedčivo ponúkali svetlo evanjelia pri základných otázkach, ktoré sa týkajú človeka, jeho dôstojnosti, jeho večného osudu. Istý mních so zreteľom na stredovekých františkánov a dominikánov, na duchovnú obnovu, ktorú vyvolali, a na dych nového života, ktorý odovzdali svetu, povedal: „V tých časoch svet starol. A v Cirkvi povstali dva rády, vďaka ktorým sa obnovila jej mladosť ako mladosť orlice“ (Buchard d’Ursperg, Chronicon).
Drahí bratia a sestry, na začiatku tohto nového roka prosme Ducha Svätého, večnú mladosť Cirkvi, aby každý pocítil naliehavú potrebu vierohodne a odvážne svedčiť o evanjeliu, aby nechýbali svätci, vďaka ktorým zažiari Cirkev ako nevesta, stále čistá a krásna, bez poškvrny a vrásky, schopná neodolateľne priťahovať svet ku Kristovi a k jeho spáse.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)