Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 18.12.2009

Drahí bratia a sestry,

dnes sa zoznámime s postavou Jána zo Salisbury, ktorý patril do jednej z najvýznamnejších filozofických a teologických škôl stredoveku, školy pri katedrále v Chartres vo Francúzsku. Aj on – podobne ako teológovia, o ktorých som hovoril v minulých týždňoch – nám pomáha pochopiť, že viera v súlade so správnymi očakávaniami rozumu posúva naše myslenie k zjavenej pravde, v ktorej spočíva skutočné dobro človeka.
Ján sa narodil v anglickom Salisbury medzi rokmi 1100 a 1120. Keď čítame jeho diela, predovšetkým jeho bohatú korešpondenciu, dozvedáme sa najdôležitejšie fakty z jeho života. Temer dvanásť rokov – od roku 1136 do roku 1148 – sa venoval štúdiu, navštevujúc najkvalitnejšie školy vtedajšej doby, v ktorých absolvoval prednášky známych učiteľov. Potom odišiel do Paríža a neskôr do Chartres. Tamojšie prostredie najviac poznačilo jeho formáciu, osvojil si veľkú kultúrnu otvorenosť, záujem o špekulatívne problémy a kladný vzťah k literatúre.
V tých časoch bolo bežné, že preláti a panovníci si najšikovnejších študentov žiadali za svojich blízkych spolupracovníkov. Tak to bolo aj v prípade Jána zo Salisbury, ktorého jeho veľký priateľ Bernard z Clairvaux predstavil Teobaldovi, arcibiskupovi v Canterbury – sídle anglického prímasa - ktorý ho rád prijal medzi svojich kňazov.
Jedenásť rokov – od roku 1150 do roku 1161 – bol Ján sekretárom a kaplánom starého arcibiskupa. Popri neprestajnom štúdiu s neúnavným zápalom vykonával diplomatické aktivity, počas ktorých desaťkrát vycestoval do Talianska s jasným cieľom urovnať vzťahy anglického kráľovstva a Cirkvi v Anglicku s rímskym veľkňazom. V tých rokoch bol totiž pápežom Hadrián IV., Angličan, ktorého s Jánom zo Salisbury spájalo veľmi blízke priateľstvo.
Po smrti Hadriána IV. v roku 1159 nasledovali v Anglicku roky veľmi napätých vzťahov medzi Cirkvou a kráľovstvom. Kráľ Henrich II. si zaumienil uplatňovať svoju autoritu nad vnútorným životom Cirkvi a obmedzoval jej slobodu. Takýto postoj vyvolal reakciu Jána zo Salisbury a predovšetkým odvážny odpor Teobaldovho nástupcu na biskupskom stolci v Canterbury, sv. Tomáša Becketa, ktorý preto musel odísť do vyhnanstva vo Francúzsku. Ján zo Salisbury ho sprevádzal, zostal v jeho službách a ustavične sa usiloval o zmierenie.
V roku 1170, keď sa Ján i Tomáš Becket znovu vrátili do Anglicka, arcibiskupa v jeho katedrále napadli a zabili. Zomrel ako mučeník a ako takého ho ľud začal hneď uctievať. Ján naďalej verne slúžil aj Tomášovmu nástupcovi, až kým nebol sám zvolený za biskupa v Chartres, kde pôsobil od roku 1176 až do svojej smrti v roku 1180.
Spomedzi diel Jána zo Salisbury by som chcel spomenúť dve, ktoré sú považované za jeho vrcholné diela. Sú pomenované elegantnými gréckymi názvami Metalogicon (Na obranu logiky) a Polycraticus (Panovník).
V prvom spise – nie bez jemnej irónie, ktorá je charakteristická pre mnohých vzdelancov – odmieta postoj tých, ktorí majú obmedzený pojem o kultúre a považujú ju za prázdnu výrečnosť, za zbytočné slová. Ján však chváli kultúru, autentickú filozofiu, ktorá je stretnutím medzi zdatným myslením a komunikáciou, účinným slovom. Píše: „Tak ako je nielen obávaná, ale aj slepá výrečnosť neosvietená rozumom, tak aj múdrosť, ktorá nepoužíva slová, je nielen slabá, ale v istom zmysle zmrzačená: hoci môže byť múdrosť bez slov niekedy užitočná v konfrontácii s vlastným svedomím, zriedka a len málo osoží spoločnosti“ (Metalogicon 1, 1, PL 199, 327).
Ide o veľmi aktuálnu náuku. To, čo Ján označil ako „výrečnosť“, čiže schopnosť komunikovať čoraz prepracovanejšími a rozšírenejšími prostriedkami, sa dnes enormne znásobilo. Napriek tomu však ostáva naliehavá potreba odovzdať posolstvá, ktoré obsahujú „múdrosť“, a sú inšpirované pravdou, dobrotou a krásou. A to je veľká zodpovednosť, ktorá sa týka najmä ľudí pracujúcich v rôznorodom a komplexnom prostredí kultúry, komunikácie a médií. To je totiž prostredie, v ktorom možno ohlasovať evanjelium s misionárskym elánom.
Ján sa v Metalogicone zaoberá aj problémami logiky, ktorá bola v jeho časoch predmetom veľkého záujmu, a kladie si základnú otázku: Čo môže ľudský rozum poznať? Do akej miery môže odpovedať na túžbu po hľadaní pravdy, ktorá je v každom človeku? Ján zo Salisbury zastáva umiernené stanovisko, založené na náuke niektorých spisov od Aristotela a Cicera. Ľudský rozum podľa neho zvyčajne dosahuje vedomosti, ktoré nie sú nespochybniteľné, ale len pravdepodobné a neisté. Dochádza k záveru, že ľudské poznanie je nedokonalé, keďže podlieha konečnosti a ľudským limitom. Predsa však narastá a zdokonaľuje sa vďaka skúsenosti a rozvíjaniu správnych a koherentných úsudkov, ktoré sú schopné stanoviť vzťahy medzi pojmami a skutočnosťou, vďaka diskusii, konfrontácii a poznaniu, ktoré narastá z pokolenia na pokolenie. Iba v Bohu je dokonalé poznanie, ktoré je človeku aspoň čiastočne odovzdané prostredníctvom zjavenia prijímaného vierou. Preto veda viery, teológia, využíva schopnosti rozumu a pokorne napreduje v poznávaní Božích tajomstiev.
Veriaci a teológ, ktorí prehlbujú poklad viery, sa otvárajú aj praktickému poznaniu, ktoré riadi naše každodenné skutky, teda mravnému zákonu a praktizovaniu čností. „Boh vo svojej zhovievavosti,“ píše Ján zo Salisbury, „nám dal svoj zákon, ktorý stanovuje, čo je pre nás užitočné poznať, a ukazuje, čo je nám o Bohu dovolené poznať a do akej miery je správne to skúmať... V tomto zákone je totiž vyjadrená a stáva sa zrejmou Božia vôľa, aby každý z nás vedel, čo má robiť“ (Metalogicon 4, 41, PL 199, 944 – 945).
Podľa Jána zo Salisbury existuje aj objektívna a nemenná pravda, ktorej pôvod je v Bohu, je prístupná ľudskému rozumu a týka sa praktického a spoločenského konania. Ide o prirodzený zákon, ktorým sa ľudské zákony a politickí a náboženskí predstavitelia musia inšpirovať, aby mohli presadzovať spoločné dobro. Tento prirodzený zákon je charakterizovaný vlastnosťou, ktorú Ján nazýva „spravodlivosťou“, teda priznáva každému človeku jeho práva. Z nej vychádzajú predpisy, ktoré sú legitímne pre všetky národy a ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade zrušené. To je ústredný námet filozofického a politicko-teologického traktátu, v ktorom sa Ján zo Salisbury zamýšľa nad podmienkami, za akých je správanie panovníka spravodlivé a oprávnené.
Kým ostatné témy, ktorými sa toto dielo zaoberá, súvisia s historickými okolnosťami, v ktorých bolo napísané, problém vzťahu medzi prirodzeným zákonom a systémom pozitívneho práva, ktorý sprostredkuje spravodlivosť, má dodnes veľký význam. V našich časoch, najmä v niektorých krajinách, sme totiž svedkami znepokojivého oddeľovania rozumu, ktorý má za úlohu odhaľovať etické hodnoty spojené s dôstojnosťou ľudskej osoby, od slobody, ktorá nesie zodpovednosť za ich prijatie a aplikáciu.
Ján zo Salisbury by nám dnes možno pripomenul, že „spravodlivosti“ zodpovedajú len tie zákony, ktoré chránia posvätnosť ľudského života a odmietajú beztrestnosť potratu, eutanázie a trúfalé genetické pokusy, zákony rešpektujúce dôstojnosť manželstva medzi mužom a ženou a tie, ktoré sa inšpirujú správnou laickosťou štátu – laickosťou, ktorá vždy zachováva náboženskú slobodu – ako aj tie, ktoré dodržiavajú subsidiaritu a solidaritu na národnej i medzinárodnej úrovni. V opačnom prípade by to viedlo k tomu, čo Ján zo Salisbury nazýva „tyraniou vládcu“, alebo – ako by sme povedali my - „diktatúrou relativizmu“: relativizmu, ktorý – ako som pripomenul pred niekoľkými rokmi – „neuznáva nič za definitívne a za posledné kritérium považuje iba vlastné ja a jeho chcenie“ (Missa pro eligendo Romano Pontifice, homília, L’Osservatore Romano, 19. apríla 2005).
Vo svojej ostatnej encyklike Caritas in veritate sa obraciam na ľudí dobrej vôle, aby sa zasadili o to, že sociálne a politické konanie nebude nikdy odtrhnuté od objektívnej pravdy o človeku a jeho dôstojnosti. Napísal som: „Pravdu a lásku, ktorú pravda odkrýva, nemožno vytvoriť. Možno ich len prijať. Ich posledným zdrojom nie je a nemôže byť človek, ale Boh, totiž ten, ktorý je pravda a láska. Tento princíp je dosť dôležitý pre spoločnosť a rozvoj, lebo ani jeden z nich nemôže byť len ľudským produktom. Samotné povolanie k rozvoju ľudí a národov sa nezakladá jednoducho na ľudskom rozhodnutí, ale je vpísané do plánu, ktorý nás predchádza a predstavuje pre nás všetkých povinnosť, ktorú máme slobodne prijať“ (52).
Tento plán, ktorý nás predchádza, túto pravdu o bytí musíme hľadať a prijať, aby sa zrodila spravodlivosť, no môžeme ju prijať iba srdcom, vôľou a rozumom očisteným v Božom svetle.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)