Sv. Rupert z Deutzu a otázky Eucharistie - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 10.12.2009

 

Drahí bratia a sestry,

dnes sa zoznámime s ďalším benediktínskym mníchom 12. storočia. Jeho meno je Rupert z Deutzu, mesta neďaleko Kolína, kde sídli slávny kláštor. Sám Rupert píše o svojom vlastnom živote v jednom zo svojich najdôležitejších diel, ktoré má názov Sláva a česť Syna človeka, čo je komentár k časti Matúšovho evanjelia. Už ako dieťa bol prijatý ako „oblát” benediktínskeho kláštora sv. Vavrinca v meste Liége, podľa zvykov tej doby zveriť jedného zo synov na výchovu mníchom s úmyslom darovať ho Bohu. Rupert si nastálo zamiloval mníšsky život. Veľmi rýchlo si osvojil latinský jazyk, ktorý bol potrebný pre štúdium Biblie, ako i na hlbšie vniknutie do slávenia liturgie. Vyznačoval sa bezúhonnosťou, priamosťou a silným priľnutím k Petrovmu stolcu.
V tom čase boli náznaky konfliktu medzi pápežstvom a cisárstvom pre takzvaný „boj o investitúru”, pre ktorú, ako som už spomenul pri iných katechézach, pápež chcel zamedziť tomu, aby menovanie biskupov, a výkon ich právomoci záviseli na štátnych autoritách, ktoré sa riadili politickými a ekonomickými motiváciami. Biskup z Liége, Otbert, odporoval nariadeniam pápeža a vyhostil Berengára, opáta z kláštora sv. Vavrinca, práve pre jeho vernosť pápežovi. Rupert neváhal nasledovať svojho opáta a taktiež opustil kláštor. Až keď biskup Otbert opäť vstúpil do spoločenstva s pápežom, vrátil sa i Rupert do Liége a súhlasil z kňazskou vysviackou. Až dovtedy odmietal prijať vysviacku od biskupa, ktorý nie je v jednote s pápežom.
Rupert nás učí, že keď vzniknú v Cirkvi kontroverzie, vzťah k Petrovmu úradu zaručuje vernosť pravej náuke a dáva vyrovnanosť a vnútornú slobodu. Po rozhovore s Otbertom musel opustiť svoj kláštor ešte dvakrát. V roku 1116 chceli proti nemu nepriatelia zaviesť proces. Bol zbavený každého obvinenia. Rupert i napriek tomu odišiel na istý čas do Siegburgu. Keď sa vrátil do kláštora v Liége, zistil, o že polemiky sa ešte neskončili. Preto sa rozhodol definitívne usadiť v Nemecku. V roku 1120 bol vymenovaný za opáta v Deutzi, kde zostal až do svojej smrti v roku 1129. Vzdialil sa len z dôvodu púte do Ríma v roku 1124.
Plodný spisovateľ Rupert zanechal za sebou mnoho diel, o ktoré je dnes veľký záujem i preto, že bol aktívne zapojený v mnohých teologických diskusiách svojej doby. Mal výrazný vplyv na rozhodnutie v eucharistickom spore, ktorý v roku 1077 priviedol k odsúdeniu Berengára z Tours. Tento podával okliešťujúci výklad prítomnosti Krista vo sviatosti Eucharistie, ktorú definoval ako symbolickú. V cirkevnom jazyku neexistoval ešte výraz „transsubstanciácia“, ale Rupert, používajúc z času na čas aj odvážnejšie vyjadrenia, stal sa rozhodným zástancom eucharistického realizmu. Hlavne vo svojom diele De divinis officiis rozhodne zdôrazňuje kontinuitu medzi Telom Krista, vteleného Slova a tým, ktoré je prítomné pod eucharistickými spôsobmi chleba a vína.
Drahí bratia a sestry, zdá sa mi, že na tomto mieste musíme rozmýšľať i nad našimi časmi. I dnes existuje nebezpečenstvo umenšovať eucharistický realizmus, čiže považovať Eucharistiu len za obrad spoločenstva, za socializáciu (zapájanie sa do spoločenstva) a príliš ľahko sa pri tom zabúda na to, že v Eucharistii je skutočne prítomný vzkriesený Kristus – zo svojím vzkrieseným telom – ktorý sa nám dáva do rúk, aby nás vyviedol z nás samých, privtelil nás k svojmu nesmrteľnému telu a viedol nás tak do nového života. Toto veľké tajomstvo prítomnosti Pána v celej jeho realite pod eucharistickými spôsobmi je tajomstvom, ktorému sa treba neustále klaňať a stále znovu ho milovať. Chcel by som tu citovať slova Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré v sebe nesú plody meditácie viery a teologickej reflexie dvoch tisícročí: „Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus. Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou' nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné', ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek. (KKC 1374). I Rupert svojim uvažovaním prispel k tejto precíznej formulácii.
Iný spor, do ktorého sa opát z Deutzu zapojil, sa týkal problému, ako možno zladiť dobrotu a všemohúcnosť Boha s existenciou zla. Ak je Boh všemohúci a dobrý, ako potom možno vysvetliť existenciu zla? Rupert s vkutočnosti reagoval na náuku učiteľov teologickej školy v Laone, ktorí na základe filozoficko-racionálnych postupov rozlišovali v rámci božej vôle „odobrenie“ a „dopustenie“ a urobili uzáver, že Boh dopúšťa zlo bez toho, aby ho odobril a teda bez toho, aby ho chcel. Rupert sa naopak zrieka používania filozofie, ktorú považuje za nedostatočnú zoči-voči takému veľkému problému a zostáva jednoducho verný biblickému rozprávaniu. Vychádza z Božej dobroty, zo skutočnosti, že Boh je zvrchovane dobrý a nemôže inak, ako chcieť dobro. Takto identifikuje pôvod zla v samotnom človeku a v nesprávnom používaní ľudskej slobody. Keď sa Rupert zaoberá touto tému, píše stránky plné nábožného vzletu na chválu nekonečného milosrdenstva Otca, trpezlivosti a dobrotivosti Boha voči hriešnemu človeku.
Tak ako iní teológovia stredoveku, aj Rupert si kládol otázku: Prečo sa Božie Slovo, Boží Syn, stal človekom? Niektorí – mnohí – vysvetľovali vo svojej odpovedi vtelenie Slova naliehavou potrebou napraviť hriech človeka. Avšak Rupert, ktorý na dejiny spásy hľadí v duchu kristocentrickej vízie, rozširuje perspektívu a v jednom zo svojich diel s názvom Oslávenie Trojice zastáva presvedčenie, že Vtelenie, ústredná udalosť celých dejín, bolo predvídané už od večnosti, aj nezávisle od hriechu človeka, aby celé stvorenie mohlo vzdať chválu Bohu Otcovi a milovať ho ako jedna rodina združená okolo Krista, Božieho Syna.
Rupert vidí v ťarchavej žene z Apokalypsy celú históriu ľudstva, ktorá smeruje ku Kristovi, tak ako je počatie nasmerované k pôrodu – táto perspektíva bude neskôr rozvinutá ďalšími mysliteľmi a docenená aj súčasnou teológiou, ktorá tvrdí, že celé dejiny sveta a ľudstva sú počatím, nasmerovaným k zrodeniu Krista. Kristus je vždy v centre exegetických vysvetlení, ktoré dáva Rupert vo svojich komentároch k biblickým knihám, ktorým sa venoval s veľkou usilovnosťou a zanietením. Takto nachádza obdivuhodnú jednotu vo všetkých udalostiach dejín spásy, od stvorenia až po konečné naplnenie čias: „Celé Písmo“ hovorí Rupert – „je jednou knihou, ktorá smeruje k jednému a tomu istému cieľu [k Božiemu Slovu], ktorá pochádza od jedného Boha a ktorá bola napísaná jedným Duchom“ (De glorificatione Trinitatis et processione Sancti Spiritus I,V, PL 169, 18).
Pri výklade Biblie sa Rupert neobmedzuje na opakovanie učenia Otcov, ale dáva najavo svoju originalitu. On je napríklad prvým spisovateľom, ktorý stotožnil nevestu z Piesne piesní s Pannou Máriou. Takto sa jeho komentár tejto knihy Písma ukazuje ako istý druh mariologickej sumy, v ktorej sú predstavené Máriine privilégiá a vynikajúce cnosti. V jednej z najinšpiratívnejších pasáží svojho komentára Rupert píše: „Ó, najmilovanejšia zo všetkých milovaných, Panna panien, čo v tebe chváli tvoj milovaný Syn? Čo zvelebuje celý zbor anjelov? Oslávená je jednoduchosť, čistota, nevinnosť, učenie, cudnosť, poníženosť, poctivosť mysle i tela - oplatí sa povedať: neskazené panenstvo“ (In Canticum Canticorum 4,1-6, CCL 26, s. 69-70).
Rupertova mariánska interpretácia Piesne piesní je šťastným príkladom súladu medzi liturgiou a teológiou. Vskutku, rozličné úryvky tejto biblickej knihy už boli použité pri liturgických sláveniach mariánskych sviatkov. Rupert sa navyše usiluje včleniť svoju náuku o Panne Márii do náuky o Cirkvi. Inými slovami, v presvätej Márii vidí najsvätejšiu časť celej Cirkvi. Toto je dôvod, prečo môj ctený predchodca, pápež Pavol VI., v záverečnej reči tretej sesie II. vatikánskeho koncilu, keď slávnostne vyhlásil Máriu za Matku Cirkvi, citoval práve vetu prevzatú z Rupertových diel, ktorá definuje Máriu ako portio maxima, portio optima – ako najvznešenejšiu a najlepšiu časť Cirkvi (porov. In Apocalypsem 1.7, PL 169,1043).
Drahí priatelia, z tohto zbežného priblíženia je nám zjavné, že Rupert bol horlivým teológom, obdareným veľkou hĺbkou. Ako všetci predstavitelia monastickej teológie, dokázal spojiť rozumové štúdium tajomstiev viery s modlitbou a kontempláciou, považovanou za vrchol každého poznania Boha. On sám občas hovorí o svojich mystických skúsenostiach, napríklad keď sa zdôveruje so svojou neopísateľnou radosťou z pocítenia Pánovej prítomnosti: „V tej krátkej chvíli“ – hovorí – „som zakúsil ako je pravdivé to, čo hovorí on sám: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (De gloria et honore Filii hominis. Super Matthaeum 12, PL 168, 1601). Aj my sa môžeme, každý svojím vlastným spôsobom, stretnúť s Pánom Ježišom, ktorý neúnavne sprevádza naše putovanie, stáva sa prítomným v Eucharistickom chlebe a v jeho Slove pre našu spásu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
 

Katechezy: 
Súvisiace: