Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 3.12.2009

Drahí bratia a sestry,
na jednej z predchádzajúci katechéz som vám predstavil postavu Bernarda z Clairvaux, „medom pretekajúceho doktora“, významnú vedúcu osobnosť 12. storočia. Jeho životopiscom bol jeho priateľ a ctiteľ Viliam zo Saint-Thierry, o ktorom by som chcel hovoriť dnes dopoludnia.
Viliam sa narodil v Liège medzi rokmi 1075 a 1080. Pochádzal zo vznešenej rodiny, bol veľmi inteligentný a obdarený láskou k štúdiu. Navštevoval slávne školy vtedajších čias, akými boli školy v jeho rodnom meste a v Remeši vo Francúzsku. Bol v osobnom kontakte s Abelardom, učiteľom, ktorý aplikoval filozofiu na teológiu takým originálnym spôsobom, až vyvolal nemalý údiv i odpor. Aj Viliam vyjadril svoje výhrady a podnietil svojho priateľa Bernarda, aby zaujal k Abelardovi postoj.
Odpovedajúc na tajomné a neodolateľné Božie volanie, ktorým je povolanie do zasväteného života, vstúpil Viliam do benediktínskeho kláštora v Saint-Thierry v diecéze Remeš. V tých časoch sa veľmi šírila požiadavka na očistenie a obnovenie mníšskeho života, aby sa stal autenticky evanjeliovým. Aj Viliam sa o to pokúšal vo svojom kláštore i v rámci celej benediktínskej rehole. No pri svojom pokuse o reformu narazil na viaceré prekážky, a tak napriek opačnej rade priateľa Bernarda opustil v roku 1135 benediktínske opátstvo, vyzliekol čierny habit a obliekol si biely, aby sa pripojil k cisterciánom zo Signy. Od tej chvíle sa až do smrti v roku 1148 venoval modlitbe a kontemplácii Božích tajomstiev, po ktorej vždy túžil, a písaniu diel duchovnej literatúry, veľmi dôležitých v dejinách mníšskej teológie.
Jedno z jeho prvých diel bolo nazvané De natura et dignitate amoris (O povahe a dôstojnosti lásky). V ňom Viliam vyjadril jednu zo svojich základných myšlienok, ktorá má platnosť aj pre nás. Hlavná sila, ktorá hýbe ľudskou dušou – píše –, je láska. Ľudská prirodzenosť vo svojej najhlbšej podstate spočíva v láske. V konečnom dôsledku je každej ľudskej bytosti zverená len jedna úloha: naučiť sa mať rád, milovať úprimne, autenticky a nezištne. No iba v Božej škole môže človek túto úlohu uskutočniť a dosiahnuť cieľ, pre ktorý bol stvorený. Viliam preto píše: „Umenie umení je milovať... Lásku v stvorení vzbudil Stvoriteľ prírody. Láska je silou duše, ktorá ju ako prirodzené závažie ťahá na miesto a k cieľu, ktoré sú jej vlastné“ (La natura e la dignità dell’amore, 1 PL 184, 379).
Naučiť sa milovať si vyžaduje dlhú a náročnú cestu, ktorú Viliam delí na štyri etapy, zodpovedajúce štyrom obdobiam veku človeka: detstvu, mladosti, zrelosti a starobe. Na túto cestu sa človek musí vydať prostredníctvom účinnej askézy a silnej sebakontroly, aby sa zbavil každého nezriadeného citu, každého podľahnutia egoizmu a ujednotil vlastný život v Bohu, zdroji, cieli a sile lásky, až po dosiahnutie vrcholu duchovného života, ktorý Viliam nazýva „múdrosťou“. Na konci tejto asketickej cesty človek okúsi nesmierny pokoj a nehu. Všetky ľudské schopnosti – inteligencia, vôľa, city – spočinú v Bohu, poznávanom a milovanom v Kristovi.
Aj v ďalších dielach Viliam hovorí o tomto radikálnom povolaní lásky k Bohu, ktoré predstavuje tajomstvo úspešného a šťastného života. Opisuje ho ako neprestajnú a rastúcu túžbu, ktorú vzbudil v srdci človeka sám Boh. V jednej meditácii hovorí, že „objektom tejto lásky je Láska s veľkým ,L‛, totiž Boh. To on sa vlieva do srdca toho, kto miluje, a robí ho schopným prijať ju. Daruje sa do sýtosti a takým spôsobom, že tou sýtosťou túžba nemizne. Takýto vzlet lásky je zavŕšením človeka“ (De contemplando Deo 6, passim, SC 61 bis, s. 79 - 83).
Udivujúce je, aký veľký význam pripisuje Viliam citovému rozmeru, keď hovorí o láske. Naše srdce je predsa telesné, drahí priatelia, a keď milujeme Boha, ktorý je samotnou Láskou, ako nevyjadriť tento vzťah s Pánom aj našimi ľudskými citmi, ako je neha, vnímavosť, ohľaduplnosť? Sám Pán, keď sa stal človekom, nás chcel milovať telesným srdcom!
Podľa Viliama má láska aj ďalšiu dôležitú vlastnosť: osvetľuje rozum a umožňuje lepšie a hlbšie poznať Boha a v Bohu ľudí i udalosti. Poznanie, ktoré pochádza zo zmyslov a z rozumu, redukuje, no neodstraňuje odstup medzi subjektom a objektom, medzi ja a ty. Láska však vytvára príťažlivosť a spoločenstvo až do tej miery, že dochádza k premene a asimilácii medzi milujúcim subjektom a milovaným objektom. Tento vzájomný cit a sympatia teda umožňujú oveľa hlbšie poznanie ako to, ktoré sa dosahuje len pomocou rozumu. Tým sa vysvetľuje povestný Viliamov výrok: „Amor ipse intellectus est“ – Sama láska je princípom poznania. Drahí priatelia, spýtajme sa: nedeje sa práve toto v našom živote? Či nie je pravda, že skutočne poznávame len toho a to, koho a čo milujeme? Bez istej sympatie nemôžeme poznať nikoho a nič! A to platí predovšetkým pre poznanie Boha a jeho tajomstiev, ktoré presahujú schopnosť nášho rozumu porozumieť. Boha poznávame, ak ho milujeme!
Súhrn myslenia Viliama zo Saint-Thierry sa nachádza v dlhom liste adresovanom kartuziánom z Mont-Dieu, ktorých často navštevoval a ktorých chcel povzbudiť a potešiť. Učený benediktín Jean Mabillon už v roku 1690 dal tomuto listu príznačný názov: Epistola aurea (Zlatý list). Učenie o duchovnom živote, ktoré je v ňom obsiahnuté, je naozaj veľmi cenné pre všetkých, ktorí túžia rásť v spoločenstve s Bohom, vo svätosti.
V tomto traktáte Viliam predkladá duchovnú cestu v troch etapách. Hovorí, že treba prejsť od človeka „živočíšneho“ k „rozumnému“, aby sa napokon mohlo dospieť k „duchovnému“. Čo chce autor povedať týmito troma výrazmi?
Na začiatku človek prijíma predstavu života inšpirovaného vierou úkonom poslušnosti a dôvery. Potom sa v procese zvnútorňovania, pri ktorom hrajú dôležitú úlohu vôľa a rozum, viera v Krista prijíma ako hlboké presvedčenie, a napokon sa zakúša harmonický súlad medzi tým, čo sa verí a dúfa, a tými najtajnejšími túžbami duše, naším rozumom a našimi citmi. Takto sa dosahuje dokonalosť duchovného života, keď sú skutočnosti viery zdrojom vnútornej radosti a opravdivého a uspokojujúceho spoločenstva s Bohom. Žije sa len v láske a pre lásku.
Viliam zakladá túto cestu na jasnej predstave o človeku, inšpirovanej gréckymi otcami, predovšetkým Origenom, ktorí odvážnym jazykom učili, že povolaním človeka je stať sa takým ako Boh, ktorý ho stvoril na svoj obraz a podobu. Obraz Boha prítomný v človeku pobáda človeka k čoraz väčšej podobnosti, teda k čoraz plnšiemu stotožneniu svojej vôle s Božou vôľou. K takejto dokonalosti, ktorú Viliam nazýva „jednotou ducha“, nemožno dospieť len osobným úsilím, čo ako úprimným a veľkodušným, pretože nutné je ešte niečo iné. Táto dokonalosť sa dosahuje pôsobením Ducha Svätého, ktorý prebýva v duši a očisťuje, vstrebáva a premieňa na lásku každý podnet a každú túžbu lásky prítomnú v človeku.
„Existuje aj ďalšia podobnosť s Bohom,“ čítame v traktáte Epistola aurea, „ktorá sa už nenazýva podobnosťou, ale jednotou ducha, keď sa človek stáva jedno s Bohom, jedným duchom, nielen jednotou tej istej vôle, ale tak, že už ani nie je schopný chcieť niečo iné. Tak si človek zaslúži nie stať sa Bohom, ale tým, čo Boh je: človek sa milosťou stáva tým, čím je Boh zo svojej prirodzenosti“ (Epistola aurea 262 - 263, SC 223, s. 353 - 355).
Drahí bratia a sestry, tento autor, ktorého môžeme nazvať „spevákom lásky, charity“, nás učí, aby sme v našom živote uskutočnili zásadné rozhodnutie, ktoré dá zmysel a hodnotu všetkým našim ďalším rozhodnutiam: milovať Boha a cez jeho lásku milovať blížneho - iba tak môžeme dosiahnuť pravú radosť ako predchuť večnej blaženosti. Vstúpme teda do školy svätých, aby sme sa naučili milovať opravdivo a naplno, a tak vstúpili na túto cestu nášho bytia. Spolu s mladučkou sväticou učiteľkou Cirkvi Teréziou od Dieťaťa Ježiša povedzme aj my Pánovi, že chceme žiť láskou. A práve modlitbou tejto svätice končím: „Milujem ťa, a ty to vieš, božský Ježišu! Duch lásky ma zapaľuje svojím plameňom. Keď ťa milujem, priťahujem Otca, ktorého moje slabé srdce uchováva, bez možnosti úniku. Ó, Trojica! Si väznená mojou láskou. Žiť láskou tu na zemi znamená darovať sa bezhranične, nežiadať odmenu... kto miluje, nepočíta. Dala som všetko Božskému Srdcu, ktoré preteká nehou! A bežím zľahka. Nemám už nič, a mojím jediným bohatstvom je žiť láskou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)