Hugo a Richard od sv. Viktora - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 26.11.2009

 

Drahí bratia a sestry,
na týchto stredajších audienciách predstavujem niektoré príkladné postavy veriacich, ktorí dokázali ukázať súlad medzi rozumom a vierou a dosvedčiť svojím životom evanjeliovú zvesť. Dnes by som chcel hovoriť o Hugovi a Richardovi zo Svätého Viktora. Obaja patria medzi tých filozofov a teológov, ktorí sú známi ako „škola zo Svätého Viktora“, pretože žili a učili v Opátstve sv. Viktora v Paríži, založenom na začiatku 12. storočia Viliamom zo Champeaux. Viliam sám bol renomovaným učiteľom, ktorý dokázal dať svojmu opátstvu pevnú kultúrnu identitu.
V Opátstve sv. Viktora vznikla škola na formáciu mníchov, otvorená aj pre študentov zvonka, v ktorej sa realizovala blahodarná syntéza medzi dvoma spôsobmi teologického myslenia, ako som o tom hovoril v predošlých katechézach: a to mníšskou teológiou, orientovanou prevažne na kontempláciu tajomstiev viery v Písme, a scholastickou teológiou, ktorá používala rozum na to, aby sa pokúsila preskúmať tieto tajomstvá novými metódami a vytvoriť teologický systém.
O živote Huga zo Sv. Viktora máme len málo správ. Dátum a miesto jeho narodenia sú neisté: možno to bolo niekde v Sasku alebo vo Flámsku. Vie sa, že po príchode do Paríža – v tom čase európskej kultúrnej metropoly – prežil ostatné roky svojho života v Opátstve sv. Viktora, kde bol najskôr žiakom a potom učiteľom. Bol veľmi známy už pred svojou smrťou v roku 1141 a požíval takú úctu, že ho dokonca nazývali „druhým sv. Augustínom“. Totiž rovnako ako Augustín veľa meditoval o vzťahu medzi vierou a rozumom, medzi profánnymi vedami a teológiou.
Podľa Huga zo Sv. Viktora všetky vedy – okrem toho, že sú užitočné pre porozumenie Písma – majú hodnotu aj samy osebe a treba ich pestovať, aby sa rozširovalo ľudské poznanie a tiež aby uspokojili ľudskú túžbu po poznaní pravdy. Táto zdravá intelektuálna zvedavosť ho viedla k tomu, aby odporúčal študentom, nech nikdy neobmedzujú svoju túžbu učiť sa a vo svojom traktáte o metodológii učenia a pedagogiky, príznačne nazvanom Didascalion (O vyučovaní), odporúča: „Rád sa od všetkých nauč to, čo nepoznáš. Je múdrejší ako všetci ostatní ten, kto sa chce naučiť niečo od všetkých. Kto od všetkých niečo získa, bude nakoniec bohatší ako všetci ostatní“ (Eruditiones Didascalicae, 3, 14: PL 176, 774).
Veda, ktorou sa zaoberali filozofi a teológovia tzv. školy zo Sv. Viktora, je predovšetkým teológiou, ktorá si v prvom rade vyžaduje láskyplné štúdium Svätého písma. Pre poznanie Boha sa totiž musí vychádzať z toho, čo sám Boh o sebe zjavil prostredníctvom Písma. V tomto zmysle je Hugo zo Sv. Viktora typickým reprezentantom mníšskej teológie, ktorá je celkom založená na biblickej exegéze.
Pre výklad Písma navrhuje tradičné patristicko-stredoveké členenie zmyslu, to značí predovšetkým historicko-literárny zmysel, potom alegorický a analogický a nakoniec morálny zmysel. Ide o štyri rozmery zmyslu Písma, ktoré sa aj dnes nanovo objavujú a ktoré umožňujú vidieť, že v predkladanom texte a rozprávaní sa ukrýva hlbší odkaz: vlákno viery, ktoré nás ťahá hore, vedie nás aj na tejto zemi a učí nás, ako žiť. Hugo, hoci rešpektuje tieto štyri rozmery zmyslu Písma, oproti svojim súčasníkom originálnym spôsobom trvá na dôležitosti historicko-literárneho zmyslu, a v tom spočíva jeho prínos. Inými slovami, ešte pred odhalením symbolickej hodnoty či hlbšieho rozmeru biblického textu treba hlbšie poznať a preskúmať význam dejín podávaných v Písme: inak totiž – upozorňuje Hugo veľmi efektným prirovnaním – riskujeme, že budeme ako odborníci na gramatiku, ktorí ignorujú abecedu. Tomu, kto pozná zmysel dejín opísaných v Biblii, sa ľudské udalosti javia ako poznačené Božou prozreteľnosťou, na základe ňou dobre zostaveného plánu.
Pre Huga zo Sv. Viktora teda dejiny nie sú výsledkom slepého osudu alebo absurdnej náhody, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak, v ľudských dejinách pôsobí Duch Svätý, ktorý vzbudzuje podivuhodný dialóg medzi ľuďmi a Bohom, ich priateľom. Takýto teologický pohľad na dejiny ozrejmuje prekvapujúce a spásne zasahovanie Boha, ktorý skutočne vstupuje do dejín a pôsobí v nich, a tak sa akoby sám stáva súčasťou našich dejín, no vždy chráni a rešpektuje slobodu a zodpovednosť človeka.
Štúdium Svätého písma a jeho historicko-literárneho zmyslu podľa nášho autora umožňuje pestovať pravú a vlastnú teológiu, čiže systematické objasňovanie právd, poznanie ich štruktúry, objasňovanie vieroučných dogiem, ktorých ucelenú syntézu predstavuje v traktáte De Sacramentis christianae fidei (Sviatosti kresťanskej viery). V ňom sa medzi iným nachádza aj definícia „sviatosti“, ktorá neskôr zdokonalená ďalšími teológmi obsahuje ešte i dnes veľmi zaujímavé podnety.
„Sviatosť,“ píše Hugo, „je telesným či materiálnym prvkom, podaným vonkajším a zmyslami vnímateľným spôsobom, ktorý svojou podobnosťou reprezentuje neviditeľnú a duchovnú milosť, vyjadruje ju, pretože bola s týmto cieľom ustanovená, a obsahuje ju, pretože je schopná posväcovať“ (9, 2: PL 176, 317). Teda na jednej strane viditeľnosť symbolu a „telesnosť“ Božieho daru, v ktorom sa na druhej strane skrýva božská milosť pochádzajúca z dejín, lebo tieto základné symboly vytvoril sám Ježiš Kristus.
Podľa Huga zo Sv. Viktora existujú tri základné prvky, ktoré tvoria definíciu sviatosti: ustanovenie Kristom, odovzdávanie milosti a analógia medzi viditeľným či materiálnym prvkom a neviditeľným prvkom, ktorým sú Božie dary. Ide o predstavu veľmi blízku dnešnému chápaniu, pretože sviatosti sú predstavované jazykom utkaným zo symbolov a obrazov schopných hovoriť bezprostredne k srdciam veriacich. Dôležité je, aby aj dnes liturgickí animátori, a zvlášť kňazi, s pastoračnou múdrosťou doceňovali vlastné znaky sviatostných obradov – viditeľnosť a hmatateľnosť milosti – a venovali sa im pozorne v katechéze, aby každé vysluhovanie sviatosti mohli všetci veriaci prežívať pobožne, intenzívne a s duchovnou radosťou.
Richard, dôstojný žiak Huga zo Sv. Viktora, pochádzal zo Škótska. Bol priorom Opátstva sv. Viktora od roku 1162 až do svojej smrti v roku 1173.
Aj Richard, prirodzene, prisudzuje základnú úlohu štúdiu Biblie, no na rozdiel od svojho učiteľa uprednostňuje alegorický zmysel, symbolický význam Písma, pomocou ktorého napríklad interpretuje starozákonnú postavu Benjamína, Jakubovho syna, ako symbol kontemplácie a vrcholu duchovného života. Richard sa venuje tejto téme v dvoch textoch, Benjamin minor a Benjamin maior, v ktorých predkladá veriacim duchovnú cestu pozývajúcu predovšetkým praktizovať rôzne čnosti, učí ich ovládať a rozumom riadiť svoje city a vnútorné afektívne i citové hnutia. Iba keď človek dosiahne istú rovnováhu a ľudskú zrelosť v tejto oblasti, je pripravený pristúpiť ku kontemplácii, ktorú Richard definuje ako „hlboký a čistý pohľad duše na divy poznania, sprevádzaný extatickým pocitom úžasu a obdivu“ (Benjamin maior 1, 4: PL 196, 67).
Kontemplácia je teda cieľom, výsledkom namáhavej cesty, ktorú predstavuje dialóg medzi vierou a rozumom, čiže opäť ide o teologickú diskusiu. Teológia vychádza z právd, ktoré sú predmetom viery, ale usiluje sa prehĺbiť ich poznanie za pomoci rozumu, osvojujúc si dar viery. Takáto aplikácia uvažovania na porozumenie viery je presvedčivo použitá v Richardovom majstrovskom diele De Trinitate (O Trojici), ktoré je jedným z historicky najvýznamnejších.
V šiestich knihách, z ktorých sa skladá, sa dôkladne zamýšľa nad tajomstvom Boha, ktorý je jeden v troch osobách. Pretože Boh je láska, podľa nášho autora zahŕňa jediná Božia substancia komunikáciu, oddanosť a vzájomnú lásku medzi dvoma osobami, Otcom a Synom, ktoré sa nachádzajú vo vzájomnom stave večnej výmeny lásky. No dokonalosť šťastia a dobroty nepripúšťa nijakú výlučnosť a uzavretosť, ale vyžaduje si ustavičnú prítomnosť tretej osoby, Ducha Svätého. Trojičná láska je participujúca, svorná a je zdrojom nesmiernej slasti a neprestajnej radosti.
Richard teda predpokladá, že Boh je láska, analyzuje podstatu lásky, toho, čo realita lásky zahŕňa, a tým prichádza k Trojici osôb, ktorá je skutočne logickým vyjadrením skutočnosti, že Boh je láska.
Richard si je však vedomý, že aj keď nám láska zjavuje Božiu esenciu a umožňuje nám „porozumieť“ tajomstvo Trojice, môžeme hovoriť o tomto tajomstve, ktoré presahuje ľudskú myseľ, stále len za pomoci analógie, a preto – ako básnik a mystik – využíva aj iné obrazy. Prirovnáva napríklad božstvo k rieke lásky, ktorá pramení z Otca, prúdi k Synovi a od neho zasa späť, aby sa potom mohla blahodarne šíriť v Duchu Svätom.
Drahí priatelia, takí autori, ako boli Hugo a Richard zo Sv. Viktora, pozdvihujú našu dušu ku kontemplácii božských skutočností. Zároveň však nesmierna radosť, ktorú nám poskytuje naše myslenie, obdiv a chvála Najsvätejšej Trojice, je základom a povzbudením pre konkrétny záväzok inšpirovať sa týmto dokonalým vzorom spoločenstva lásky pri budovaní našich každodenných ľudských vzťahov. Trojica je skutočne dokonalým spoločenstvom! Ako by sa len svet zmenil, ak by sa v rodinách, vo farnostiach a v ďalších spoločenstvách prežívali vzťahy vždy podľa príkladu troch božských osôb, v ktorých každá žije nielen spolu s tou druhou, ale pre tú druhú a v tej druhej!
Pripomenul som to aj pred niekoľkými mesiacmi pri modlitbe Anjel Pána: „Iba láska nás robí šťastnými, pretože žijeme vo vzťahu a žijeme pre to, aby sme milovali a boli milovaní“ (l’Osservatore Romano, 8. – 9. jún 2009, s. 1). Práve láska završuje tento nepretržitý zázrak, keď sa v živote Najsvätejšej Trojice mnohosť opäť skladá do jednoty, v ktorej je všetko pôžitkom a radosťou. So sv. Augustínom, vedení veľkou úctou k škole zo Sv. Viktora, môžeme aj my zvolať: „Vides Trinitatem, si caritatem vides.“ – Ak vidíš lásku, kontempluješ Trojicu (De Trinitate VIII, 8, 12).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: