Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 4.11.2009

Drahí bratia a sestry,
na poslednej katechéze som predstavil hlavné charakteristiky mníšskej teológie a scholastickej teológie 12. storočia, ktoré by sme mohli v istom zmysle nazývať aj „teológiou srdca“ a „teológiou rozumu“. Medzi predstaviteľmi oboch teologických prúdov sa rozvinula široká a občas búrlivá diskusia, symbolicky reprezentovaná kontroverziou medzi sv. Bernardom z Clairvaux a Abelardom.
Aby sme túto konfrontáciu medzi dvoma veľkými učiteľmi správne pochopili, je dobré si pripomenúť, že teológia je – pokiaľ je to možné – hľadaním racionálneho porozumenia tajomstiev kresťanského zjavenia, v ktoré veríme: fides quaerens intellectum – viera hľadá porozumenie, aby som použil tradičnú, stručnú a pôsobivú definíciu. Kým sv. Bernard, typický predstaviteľ mníšskej teológie, kladie dôraz na prvú časť definície, teda na fides – vieru, Abelard, ktorý je scholastikom, zdôrazňuje druhú časť, teda intellectus – uchopenie prostredníctvom rozumu.
Podľa Bernarda je samotná viera obdarená vnútornou istotou, založenou na svedectve Písma a učení cirkevných otcov. Viera je navyše posilňovaná aj svedectvom svätých a inšpiráciou Ducha Svätého v dušiach jednotlivých veriacich. V prípade pochybností a dvojznačností vieru ochraňuje a osvetľuje učiteľský úrad Cirkvi.
Bernard sa preto márne usiloval nájsť zhodu s Abelardom a vôbec s tými, ktorí pravdy viery podrobovali kritickému skúmaniu rozumu; skúmaniu, ktoré podľa jeho mienky predstavuje vážne nebezpečenstvo, a to intelektualizmus, relativizáciu pravdy, spochybnenie samotných právd viery. Bernard považoval takýto postup za príliš trúfalý, ba až bezohľadný, za plod ľudskej pýchy, ktorá sa chce „zmocniť“ Božieho tajomstva. V jednom svojom liste skľúčený píše: „Ľudský dôvtip sa zmocňuje všetkého a nič nenecháva pre vieru. Zaoberá sa tým, čo je nad ním, skúma, čo ho presahuje, násilne vniká do Božieho sveta, skôr prekrúca, ako vysvetľuje tajomstvá viery; to, čo je uzatvorené a zapečatené, neotvára, ale vykoreňuje, a to, čo preň nie je schodné, považuje za ničotné a odmieta tomu uveriť“ (Epistola CLXXXVIII, 1: PL 182, I, 353).
Teológia má podľa Bernarda jediný cieľ: podporovať živú vnútornú skúsenosť s Bohom. Teológia má teda pomáhať čoraz viac a lepšie milovať Pána, ako vyjadruje aj názov jeho traktátu De diligendo Deo (O povinnosti milovať Boha). Táto cesta má viaceré stupne, ktoré Bernard podrobne opisuje až po samotný vrchol, keď je duša veriaceho opojená vrcholnou láskou. Ľudská duša môže už tu na zemi dosiahnuť toto mystické zjednotenie s Božím Slovom, ktoré doctor mellifluus opisuje ako „duchovný sobáš“. Božie Slovo ju navštívi, odstráni všetky prekážky, osvieti, zapáli a premení ju. V tomto mystickom zjednotení potom duša zakúsi veľký pokoj a nehu a spieva svojmu Ženíchovi radostný chválospev. Ako som pripomenul v katechéze venovanej životu a učeniu sv. Bernarda, teológia sa podľa neho musí živiť kontemplatívnou modlitbou, inými slovami, láskyplným spojením srdca a mysle s Bohom.
Abelard – ktorý, mimochodom, zaviedol termín „teológia“ v takom zmysle, ako ho chápeme dnes – však zaujíma iný postoj. Tento známy učiteľ z 12. storočia, ktorý sa narodil v Bretónsku vo Francúzsku, bol obdarený živým intelektom a jeho povolaním bolo štúdium. Najskôr sa venoval filozofii a potom aplikoval výsledky dosiahnuté v tejto disciplíne na teológiu. Pôsobil ako učiteľ teológie v najvzdelanejšom meste tej doby, v Paríži, a potom v rôznych kláštoroch, kde žil. Bol skvelým rečníkom: jeho prednášky sledovali doslova davy študentov. Mal zbožného ducha, no nepokojnú povahu. Jeho život bol plný zvratov: postavil sa proti svojim učiteľom, mal dieťa s urodzenou a inteligentnou ženou Heloisou, často sa púšťal do polemík so svojimi kolegami teológmi, bol stíhaný cirkevnými trestami, napokon však zomrel v plnom spoločenstve s Cirkvou, ktorej autorite sa v duchu viery podriadil.
K odsúdeniu niektorých Abelardových náuk na provinčnej synode v Sens v roku 1140 prispel práve sv. Bernard a on podnietil aj zásah pápeža Inocenta II. Opát z Clairvaux, ako sme už povedali, Abelardovi vytýka príliš intelektualistickú metódu, ktorá v jeho očiach vieru redukuje na číru mienku, odpútanú od zjavenej pravdy.
Tieto Bernardove obavy neboli neopodstatnené, podobne ako on totiž zmýšľali aj ďalší veľkí myslitelia tých čias. Prehnaný filozofický prístup spôsobil, že Abelardovo učenie o Trojici bolo skutočne nebezpečne krehké a práve tak aj jeho poňatie Boha. Aj v oblasti morálky sa jeho náuka vyznačuje dvojznačnosťou: subjektívny úmysel pokladal za jediného pôvodcu dobra či zla morálnych skutkov, opomínal pritom objektívny význam a morálnu hodnotu činov – išlo teda o veľmi nebezpečný subjektivizmus. A to, ako vieme, je veľmi aktuálne aj v našich časoch, kde kultúru často poznamenáva rastúca tendencia k etickému relativizmu: iba ja rozhodujem, čo je pre mňa v tejto chvíli dobré.
Nesmieme však zabudnúť na to, že Abelard mal aj veľké zásluhy, lebo mal mnohých žiakov, a tak rozhodujúcou mierou prispel k rozvoju scholastickej teológie, ktorá našla svoj zrelší a plodnejší výraz v nasledujúcom storočí. Nemožno podceňovať ani niektoré jeho intuície, napríklad tvrdenie, že už nekresťanské náboženské tradície boli akousi prípravou na prijatie Krista, Božieho Slova. Čo sa my dnes môžeme naučiť z tejto konfrontácie medzi Bernardom a Abelardom, často zaznievajúcej vo vzrušených tóninách, a z konfrontácie medzi mníšskou a scholastickou teológiou vôbec?
Som presvedčený, že táto konfrontácia predovšetkým poukazuje na užitočnosť a potrebu zdravej teologickej diskusie v Cirkvi, najmä ak diskutované otázky nie sú ešte definované učiteľským úradom Cirkvi, ktorý však vždy ostáva nevyhnutným oporným bodom. Svätý Bernard, ale aj samotný Abelard jeho autoritu vždy bez váhania uznávali. Odsúdenie, ktoré postihlo Abelarda, nám navyše pripomína, že v teologickej oblasti musí existovať rovnováha medzi tým, čo by sme mohli nazvať architektonickými princípmi – ktoré sú nám dané Zjavením a ktoré z tohto dôvodu majú vždy prvotnú dôležitosť – a interpretačnými princípmi, ktoré nám vnuká filozofia, teda rozum, a majú dôležitú, no len inštrumentálnu úlohu. Ak sa táto rovnováha medzi architektonickými princípmi a interpretačnými nástrojmi zanedbá, môže byť teologická reflexia narušená omylmi a potom má učiteľský úrad úlohu poskytnúť pravde nevyhnutnú službu, ako mu to prináleží.
Treba tiež zdôrazniť, že medzi dôvodmi, ktoré viedli Bernarda k tomu, aby „vystúpil“ proti Abelardovi a podnietil zásah magistéria, bol aj jeho záujem uchrániť jednoduchých a obyčajných veriacich. Tých sa totiž treba zastať, ak hrozí nebezpečenstvo, že ich zmätú alebo zvedú na scestie priveľmi osobné názory a bezohľadné teologické argumentácie, pričinením ktorých by ich viera mohla byť ohrozená.
Nakoniec by som chcel pripomenúť, že teologická konfrontácia medzi Bernardom a Abelardom sa skončila ich úplným zmierením, a to vďaka sprostredkovaniu ich spoločného priateľa Petra Ctihodného, opáta z Cluny, o ktorom som hovoril na jednej z predchádzajúcich katechéz. Abelard prejavil veľkú pokoru, keď uznal svoje chyby, a Bernard zasa veľkú zhovievavosť. U oboch prevážilo to, čo by malo skutočne všetkým ležať na srdci, keď sa rodí nejaká teologická kontroverzia, totiž ochrana viery Cirkvi a víťazstvo pravdy v láske. Kiež sa i dnes diskusia v Cirkvi vedie v takomto duchu a naším cieľom nech je vždy hľadanie pravdy.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)