Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 15.10.2009

Drahí bratia a sestry,
postava Petra Ctihodného, ktorú vám chcem predstaviť v katechéze, nás znovu vedie do slávneho opátstva v Cluny, do jeho „dôstojnosti“ (decor) a „pôvabu“ (nitor) – aby sme použili termíny nachádzajúce sa v clunských textoch. Túto dôstojnosť a pôvab obdivujeme predovšetkým v kráse liturgie, ktorá je privilegovanou cestou k Bohu. Petrova osobnosť nám však ešte viac ako tieto stránky pripomína svätosť veľkých clunských opátov: v Cluny „nebol ani jeden opát, ktorý by nebol svätým“, vyhlásil v roku 1080 pápež Gregor VII. Medzi týchto opátov patrí aj Peter Ctihodný, ktorý v sebe tak trochu zhŕňa všetky čnosti svojich predchodcov, hoci v jeho čase už Cluny začalo pociťovať isté znaky krízy v porovnaní s novými rádmi, ako napríklad tým z Cîteaux.
Peter je obdivuhodným vzorom askétu prísneho k sebe, no chápavého k druhým. Narodil sa okolo roku 1094 vo francúzskom regióne Auvergne, ešte ako dieťa bol prijatý do kláštora v Sauxillanges, kde zložil mníšske sľuby a neskôr sa stal priorom. V roku 1122 bol zvolený za opáta v Cluny a v tejto funkcii ostal až do svojej smrti na sviatok Božieho narodenia v roku 1156, ako si to sám želal. „Milovník pokoja – napísal jeho životopisec Rodolfo – dosiahol pokoj v Božej sláve v deň pokoja“ (Vita, I, 17; PL 189, 28).
Všetci, ktorí ho poznali, chválili jeho ušľachtilú miernosť, pokojnú rovnováhu, sebaovládanie, priamosť, oddanosť, bystrosť a zvlášť jeho schopnosť byť sprostredkovateľom. „Je to v mojej povahe,“ píše, „nechať sa tak trochu viesť k zhovievavosti, k čomu ma nabáda môj zvyk odpúšťať. Som navyknutý pretrpieť a odpustiť“ (Ep. 192, in: The Letters of Peter the Venerable, Harvard Univesity Press, 1967, s. 446). Hovorieval tiež: „K tým, čo nenávidia pokoj, sa chceme, pokiaľ je to možné, správať vždy mierne“ (Ep. 100, l. c. s. 261). A o sebe napísal: „Nie som z tých, ktorí sú nespokojní so svojím osudom... ktorých duch stále trpí úzkosťami alebo pochybnosťami a ktorí si sťažujú, lebo všetci ostatní oddychujú a len oni pracujú“ (Ep. 182, s. 425).
Keďže mal citlivú a láskavú povahu, vedel spojiť lásku k Pánovi s nežnosťou voči najbližším, najmä k matke a k priateľom. Pestoval priateľstvá, zvlášť so svojimi mníchmi, ktorí sa mu zvykli zdôverovať v istote, že budú prijatí a pochopení. Podľa svedectva jeho životopisca „nikým neopovrhoval a nikoho neodmietal“ (Vita, I, 3: PL 189, 19), „ku všetkým bol prívetivý a vo svojej vrodenej dobrote bol voči všetkým otvorený“ (tamže, I, 1: PL, 189, 17).
Mohli by sme povedať, že tento svätý opát je príkladom aj pre mníchov a kresťanov tejto našej doby, poznačenej uponáhľaným tempom, v ktorej sa nezriedka vyskytujú prejavy netolerancie a nekomunikatívnosti, rozdelenia a konfliktov. Jeho svedectvo nás nabáda, aby sme sa naučili spájať lásku k Bohu s láskou k blížnemu a ustavične sa snažili nadväzovať vzťahy bratstva a zmierenia. Tak to robil aj Peter Ctihodný, ktorý viedol kláštor v Cluny počas rokov, ktoré v dôsledku rôznych vonkajších i vnútorných príčin neboli pre opátstvo práve pokojné, a dokázal byť zároveň prísny i hlboko ľudský. Zvykol hovoriť: „U človeka možno dosiahnuť oveľa viac, ak ho tolerujeme, než keď ho nahneváme sťažnosťami“ (Ep. 172, l. c., s. 409).
Z dôvodu svojej funkcie musel podniknúť viaceré cesty do Talianska, Anglicka, Nemecka a Španielska. Vynútené odchody z kontemplatívneho pokoja boli pre neho ťažké. Doznával: „Idem z miesta na miesto, plahočím sa, znepokojujem, trápim sa vlečený sem a tam. Myseľ mám obrátenú raz k svojim, inokedy k záležitostiam tých druhých, a v dôsledku toho sa môj duch nepokojne zmieta“ (Ep. 91, l. c., s. 233).
Hoci musel vedieť obratne vychádzať s mocnými a panstvom, ktoré žilo v okolí Cluny, predsa si vďaka svojmu zmyslu pre mieru, veľkodušnosť a realizmus dokázal zachovať zvyčajný pokoj. Medzi osobnosťami, s ktorými nadviazal kontakt, bol Bernard z Clairvaux, s ktorým ho spájalo čoraz hlbšie priateľstvo, hoci mali rozličné povahy a rôzne názory. Bernard ho označil za „dôležitého človeka, zaoberajúceho sa dôležitými záležitosťami“ a veľmi si ho vážil (Ep. 147, ed. Scriptorium Claravallense, Miláno 1986, VI/1, s. 658 - 660). Peter Ctihodný zas nazval Bernarda „lampou Cirkvi“ (Ep. 164, s. 396), „mocným a nádherným stĺpom mníšskeho rádu i celej Cirkvi“ (Ep. 175, s. 418).
Peter Ctihodný s prenikavým zmyslom pre Cirkev hovorieval, že tí, čo sa rátajú „medzi údy Kristovho tela“, musia osudy kresťanského ľudu prežívať „vo svojom srdci“ (Ep. 164, l. c., s. 397). A dodával: „Nežije z Kristovho ducha ten, kto nepociťuje rany Kristovho tela,“ nech už k nim dôjde kdekoľvek (tamže).
Prejavoval tiež starosť a záujem o ľudí mimo Cirkvi, osobitne o Židov a moslimov: aby uľahčil spoznávanie tých neskôr menovaných, dal preložiť Korán. Vzhľadom na to jeden historik nedávno poznamenal: „Uprostred neústupčivosti ľudí stredoveku – aj tých najväčších medzi nimi – môžeme u neho obdivovať vznešený vzor jemnocitu, s akým dokázal praktizovať kresťanskú lásku“ (J. Leclerq, Pietro il Venerabile, Jaka Book, 1991, s. 189).
Ďalšími aspektmi kresťanského života, ktoré mu boli blízke, boli láska k Eucharistii a úcta k Panne Márii. O Najsvätejšej sviatosti nám zanechal texty, ktoré predstavujú „jedno z vrcholných diel literatúry o Eucharistii všetkých čias“ (tamže, s. 267). O Božej Matke napísal inšpirujúce úvahy a rozjímal o nej vždy v úzkom vzťahu s Ježišom Vykupiteľom a s jeho dielom spásy. Stačí uviesť jeden jeho inšpirovaný povzdych: „Buď pozdravená, požehnaná Panna, ktorá si zahnala prekliatie. Buď pozdravená, Matka Najvyššieho, nevesta najkrotkejšieho Baránka. Ty si premohla hada, rozšliapla si mu hlavu, keď ho zničil Boh, tebou zrodený... Žiarivá hviezda východu, ktorá zaháňaš na útek tiene západu. Zornica, ktorá predchádza slnko, deň, ktorý nepozná noc... Pros Boha, z teba zrodeného, aby odňal náš hriech a po odpustení nám udelil milosť a slávu“ (Carmina, PL 189, 1 018 – 1 019).
Peter Ctihodný mal v obľube aj literárnu činnosť, na ktorú mal talent. Zaznamenával si svoje úvahy v presvedčení, že pero treba používať ako pluh na „rozsievanie semena Božieho slova po papieri“ (Ep. 20, s. 38).
Hoci nebol systematickým teológom, bol veľkým skúmateľom Božieho tajomstva. Jeho teológia je zakorenená v modlitbe, najmä v liturgickej, a z Kristových tajomstiev mu bolo najmilšie premenenie, ktoré je predobrazom vzkriesenia. Práve on zaviedol v Cluny tento sviatok a zložil špeciálne ofícium, v ktorom sa odráža charakteristická zbožnosť clunského rádu i Petra, zameraná na kontempláciu oslávenej Kristovej tváre (glorioso facies). V nej nachádzal dôvody tej žiarivej radosti, ktorá charakterizovala jeho ducha a vyžarovala z kláštornej liturgie.
Drahí bratia a sestry, tento svätý mních je zaiste veľkým príkladom mníšskej svätosti, čerpajúcej z prameňa benediktínskej tradície. Ideál mnícha pre neho spočíva v „pevnom priľnutí ku Kristovi“ (Ep. 53, l. c., s. 161), v klauzúrnom živote poznačenom „mníškou pokorou“ (tamže) a pracovitosťou (Ep. 77, l. c., s. 211), ako aj pokojnou atmosférou kontemplácie a neprestajnej chvály Boha. Prvým a najdôležitejším zamestnaním mnícha je podľa Petra z Cluny slávenie božskej liturgie hodín – „nebeského diela, ktoré je zo všetkých najužitočnejšie“ (Statuta, I, 1026) – sprevádzané čítaním, meditovaním, osobnou modlitbou a mlčanlivým pokáním (porov. Ep. 20, l. c., s. 40). Takto je celý jeho život preniknutý hlbokou láskou k Bohu a k druhým, láskou, ktorá sa prejavuje v úprimnom otvorení sa voči blížnemu, v odpustení a vo vyhľadávaní pokoja.
Mohli by sme na záver povedať, že takýto spôsob života spojený s každodennou prácou, ktorý predstavoval pre sv. Benedikta mníšsky ideál, sa týka aj nás všetkých a môže byť vo veľkej miere aj spôsobom života kresťana, ktorý sa chce stať opravdivým Kristovým učeníkom charakterizovaným pevným priľnutím k nemu, pokorou, pracovitosťou a schopnosťou odpúšťať a vytvárať pokoj.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)