Mních Simeon, mystické spojenie s Bohom - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 17.9.2009

 

Drahí bratia a sestry,
dnes sa budeme zamýšľať nad postavou východného mnícha Simeona, Nového teológa, ktorého spisy mali veľký vplyv na teológiu a spiritualitu Východu najmä pokiaľ ide o skúsenosť mystického spojenia s Bohom.
Simeon, Nový teológ, sa narodil v roku 949 vo vznešenej rodine v Galate v Paflagónii (Malej Ázii). Ešte ako mladík odišiel do Konštantínopola, aby tam študoval a slúžil cisárovi. No svetská kariéra, ktorá sa mu otvárala, ho veľmi nepriťahovala, a pod vplyvom zakusovaných vnútorných osvietení začal hľadať osobu, ktorá by ho v týchto životných okamihoch plných pochybností a rozpakov usmernila a pomohla mu napredovať na ceste zjednotenia sa s Bohom. Simeon takéhoto duchovného vodcu našiel v Piovi (Eulabes), jednoduchom mníchovi z kláštora Studios v Konštantínopole, ktorý mu dal čítať traktát Duchovný zákon od Marka Mnícha. V tomto texte Simeon, Nový teológ, našiel učenie, ktoré naňho urobilo veľký dojem: „Ak hľadáš duchovné uzdravenie,“ čítal tam, „buď pozorný k svojmu svedomiu. Rob všetko, čo ti hovorí, a nájdeš, čo je pre teba osožné.“ Od tej chvíle, ako sám spomína, si nikdy neľahol spať bez toho, aby sa nespýtal svojho svedomia, či mu niečo nevyčíta.
Simeon vstúpil do kláštora studitov, kde mu však jeho mystické skúsenosti a mimoriadna úcta k otcovi špirituálovi spôsobovali ťažkosti. Presťahoval sa teda do malého kláštora sv. Mamasa, taktiež v Konštantínopole, kde sa stal po troch rokoch predstaveným, igumenom. Intenzívne sa tam venoval hľadaniu duchovného zjednotenia s Kristom, čo mu získalo veľkú autoritu. Je zaujímavé všimnúť si, že prívlastok „Nový teológ“ dostal aj napriek tomu, že tradícia vyhradila titul „Teológ“ dvom osobám: evanjelistovi Jánovi a Gregorovi Naziánskemu.
Simeon, Nový teológ, však musel znášať aj nepochopenie, ba dokonca podstúpiť vyhnanstvo, ale konštantínopolský patriarcha Sergej II. ho rehabilitoval. Poslednú časť svojho života Simeon prežil v kláštore Panny Márie (Santa Marina), kde napísal veľkú časť svojich diel a pre svoje učenie a zázraky bol čoraz známejší. Zomrel 12. marca 1022.
Najznámejší z jeho učeníkov Niketas Stetatos, ktorý zozbieral a prepísal Simeonove spisy, sa postaral o ich posmrtné vydanie a neskôr napísal aj jeho životopis. Simeonovo dielo obsahuje deväť zväzkov, ktoré sa delia na teologické, gnostické a praktické kapitoly, tri zväzky katechéz sú venované mníchom, dva teologickým a etickým traktátom a jeden hymnom. Nemožno tiež opomenúť jeho početné listy. Všetky tieto diela majú až po dnešok dôležité miesto vo východnej mníšskej tradícii.
Simeon sústreďuje svoje úvahy na prítomnosť Ducha Svätého v pokrstených a tiež na potrebu uvedomenia si tejto duchovnej skutočnosti. Ako zdôrazňuje, kresťanský život je vnútorným a osobným spoločenstvom s Bohom. Božia milosť osvecuje srdce veriaceho a vedie ho k mystickému nazeraniu Pána. V tejto súvislosti Simeon, Nový teológ, zdôrazňuje fakt, že pravé poznanie Boha nepochádza z kníh, ale z duchovnej skúsenosti, z duchovného života. Poznanie Boha sa rodí na ceste vnútorného očisťovania, ktorá sa začína obrátením srdca vďaka sile viery a lásky; prechádza cez hlbokú ľútosť a úprimnú bolesť nad vlastnými hriechmi, aby dospela k zjednoteniu s Kristom, prameňom radosti a pokoja, keď sme preniknutí svetlom jeho prítomnosti v nás. Podľa Simeona nie je takáto skúsenosť Božej milosti výnimočným darom pre niektorých mystikov, ale ovocím krstu v živote každého úprimne sa snažiaceho veriaceho.
To je téma na zamyslenie, drahí bratia a sestry! Tento svätý východný mních nás všetkých vyzýva, aby sme venovali pozornosť duchovnému životu, skrytej prítomnosti Boha v nás, úprimnosti svedomia a očisteniu, obráteniu srdca, aby bol tak Duch Svätý skutočne prítomný v nás a viedol nás. Ak sa totiž opodstatnene staráme o náš fyzický, ľudský a intelektuálny rast, o to dôležitejšie je nezabúdať na vnútorný rast, ktorý spočíva v poznávaní Boha, v jeho opravdivom poznávaní – nie iba prebratom z kníh, ale vnútornom – a tiež v spoločenstve s Bohom, aby sme v každom okamihu a za každých okolností zakusovali jeho pomoc. Teda v zásade ide o to, čo opisuje Simeon, hovoriac o vlastnej mystickej skúsenosti.
Simeon už ako mladík, prv než vstúpil do kláštora, jednej noci zotrvával v modlitbe a vzýval Božiu pomoc v boji proti pokušeniam, keď tu zazrel, ako sa miestnosť zaplnila svetlom. Neskôr vstúpil do kláštora, kde mu dali k dispozícii na štúdium duchovné knihy, ich čítanie mu však neprinieslo hľadaný pokoj. Vravel, že sa cítil ako úbohý vtáčik bez krídiel. No pokorne prijal túto situáciu a nebúril sa a vtedy sa znovu začali objavovať videnia svetla. Keďže Simeon sa chcel uistiť o ich autentickosti, obrátil sa priamo na Krista: „Pane, skutočne si tu ty sám?“ A v srdci pocítil odozvu kladnej odpovede, ktorá mu priniesla vrcholnú útechu. „To bolo, Pane,“ napísal neskôr, „po prvý raz, čo si mňa, márnotratného syna, uznal za hodného počuť tvoj hlas.“ Ani toto zjavenie ho však úplne neuspokojilo. Ba pýtal sa, či práve túto skúsenosť nemá považovať za ilúziu.
Jedného dňa sa konečne udialo niečo, čo bolo pre jeho mystickú skúsenosť zásadné. Zrazu sa cítil ako „chudák, ktorý miluje bratov“ (ptochós philadelphos). Videl okolo seba toľkých nepriateľov, ktorí mu strojili úklady a robili zle, no napriek tomu v sebe spozoroval intenzívny hnutie lásky k nim. Ako si to vysvetliť? Bolo zrejmé, že táto láska nemohla pochádzať od neho samého, ale musela prameniť z iného zdroja. Simeon pochopil, že pochádza od Krista prítomného v ňom, a všetko mu bolo zrazu jasné: mal bezpečný dôkaz, že zdrojom lásky v ňom bola Kristova prítomnosť a že mať v sebe lásku, ktorá presahuje moje zámery, značí, že je vo mne zdroj tejto lásky. Môžeme tak na jednej strane povedať, že bez istej otvorenosti voči láske Kristus do nás nevstúpi, no na druhej strane sa Kristus stáva zdrojom lásky a premieňa nás.
Drahí priatelia, táto skúsenosť je veľmi dôležitá aj pre nás dnes, aby sme vedeli nájsť kritériá, ktoré nám ukážu, či sme skutočne blízki Bohu, či Boh je a žije v nás. Božia láska v nás narastá, ak ostávame s ním zjednotení modlitbou, počúvaním jeho slova a otvorenosťou srdca. Iba Božia láska nám otvára srdce pre druhých a robí nás vnímavými na ich potreby, umožňuje nám všetkým považovať sa za bratov a sestry a vyzýva nás, aby sme láskou odpovedali na nenávisť a odpustením na urážku.
Keď uvažujeme o postave Simeona, Nového teológa, môžeme zdôrazniť ešte ďalší prvok jeho spirituality. Na ceste asketického života, ktorú sám prešiel a predkladal, má pre veľký dôraz a sústredenosť mnícha na vnútornú skúsenosť podstatné miesto otec špirituál v kláštore. Sám mladý Simeon, ako sme už povedali, našiel duchovného vodcu, ktorý mu veľmi pomohol a ku ktorému cítil nesmiernu úctu, čo ho po jeho smrti viedlo k jeho verejnému uctievaniu. Rád by som preto povedal, že pre všetkých – kňazov, zasvätené osoby, laikov a osobitne pre mladých – stále platí výzva, aby sa utiekali k radám dobrého duchovného otca, schopného sprevádzať každého pri hlbokom poznávaní seba samého a viesť ho k zjednoteniu s Pánom, aby sa jeho život čoraz viac prispôsoboval evanjeliu. Na ceste k Pánovi potrebujeme vždy nejakého sprievodcu, potrebujeme dialóg. Nestačia nám len vlastné úvahy. A to je aj zmyslom ekleziality našej viery, totiž nájsť takéhoto sprievodcu.
Na záver môžeme učenie a mystickú skúsenosť Simeona, Nového teológa, zhrnúť takto: vo svojom neprestajnom hľadaní Boha – napriek ťažkostiam, ktoré ho postretli a kritikám, ktorých terčom sa stal – sa nechal viesť láskou. Dokázal prežívať skutočnosť – a viedol k tomu aj svojich mníchov –, že pre každého Ježišovho učeníka je podstatné rásť v láske. Tým rastieme v poznávaní samotného Krista, aby sme so sv. Pavlom mohli povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: