Sv. Peter Damiani, mních a biskup - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 10.9.2009

 

Drahí bratia a sestry,
na týchto stredajších katechézach sa venujem niektorým veľkým postavám od počiatkov života Cirkvi. Dnes to bude jedna z najvýznamnejších osobností 11. storočia sv. Peter Damiani, mních milujúci samotu a zároveň nebojácny muž Cirkvi, ktorý sa ako prvý zapojil do reformačného diela začatého vtedajšími pápežmi.
Narodil sa v Ravenne v roku 1007 vo vznešenej, no chudobnej rodine. Keďže ostal úplnou sirotou, jeho detstvo nebolo bez námah a trápení, hoci sa jeho sestra Rosalinda snažila nahradiť mu mamu a starší brat Damián ho adoptoval za syna. Práve preto bol nazvaný Peter Damiani. Do školy chodil najskôr vo Faenze a potom v Parme, kde už vo veku 25 rokov pôsobil ako učiteľ. Popri kvalitnom vzdelaní v oblasti práva nadobudol veľkú zručnosť v umení písať – ars scribendi – a vďaka svojej znalosti významných latinských klasikov sa stal „jedným z najlepších latinčinárov svojej doby, jedným z najväčších spisovateľov latinského stredoveku“ (J. Leclercq, Pierre Damien, ermite et homme d'Église, Rím 1960, s. 172).
Preslávil sa najrozličnejšími literárnymi druhmi: od listov až po kázne, od životopisov svätých po modlitby, od básní po epigramy. Jeho zmysel pre krásu ho priviedol k poetickej kontemplácii sveta. Peter Damiani chápal vesmír ako nevyčerpateľné „podobenstvo“, ako celý rad symbolov, z ktorých vychádzal pri interpretácii vnútorného života i Božej nadprirodzenej skutočnosti. V tejto perspektíve ho približne v roku 1034 kontemplácia Božej absolútnosti podnietila k tomu, aby sa postupne odpútal od sveta a jeho pominuteľných skutočností a utiahol sa do kláštora vo Fonte Avellana, ktorý bol založený len niekoľko desaťročí predtým, no bol už dobre známy svojou prísnosťou. Aby mníchov v ňom povzbudil, napísal životopis zakladateľa kláštora sv. Romualda z Ravenny Vita, v ktorom vysvetlil jeho ideál pustovníckeho života, a tak prispel k prehĺbeniu mníšskej duchovnosti.
Pritom treba zvlášť zdôrazniť toto: pustovňa vo Fonte Avellana bola zasvätená Svätému krížu a kríž priťahoval Petra Damiana viac ako ostatné kresťanské tajomstvá. „Nemiluje Krista ten, kto nemiluje Kristov kríž,“ tvrdí (Sermo XVIII, 11, s. 117) a sám sa charakterizuje ako „Petrus crucis Christi servorum famulus“ – Peter, sluha sluhov Kristovho kríža (Ep 9, 1). Ku krížu sa Peter Damiani obracia nádhernými modlitbami, v ktorých odhaľuje kozmické rozmery tohto tajomstva, lebo objíma celé dejiny spásy: „Ó, blažený kríž,“ volá, „tebe sa klaňali, o tebe kázali a teba velebili viera patriarchov, proroctvá prorokov i sudcovský senát apoštolov, víťazná armáda mučeníkov a zástupy všetkých svätých“ (Sermo XLVIII, 14, s. 304). Drahí bratia a sestry, nech príklad sv. Petra Damianiho aj nás povzbudí k tomu, aby sme vždy hľadeli na kríž ako na najvyšší skutok lásky Boha k človeku, ktorý nám priniesol spásu.
Na vedenie pustovníckeho života zostavil tento veľký mních Regulu, v ktorej zdôrazňuje „strohosť pustovne“: mlčanie v kláštore, kde je mních povolaný tráviť život dennou i nočnou modlitbou a dlhými a prísnymi pôstmi, musí sa cvičiť vo veľkodušnej láske k bratom a musí byť vždy pripravený a ochotný poslúchnuť predstaveného. V štúdiu a dennej meditácii Svätého písma objavuje Peter Damiani tajomné významy Božieho slova, v ktorom nachádza pokrm pre svoj duchovný život. Z tohto hľadiska označuje pustovnícku celu za „hovorňu, v ktorej Boh rozpráva so všetkými ľuďmi“. Pustovnícky život je pre neho vrcholom kresťanského života, „vrcholom všetkých životných stavov“, pretože mních oslobodený od svetských zväzkov i od vlastného ja prijíma „závdavok Ducha Svätého a jeho duša sa šťastne zjednocuje s nebeským Ženíchom“ (Ep 18, 17; porov. Ep 28, 43 n.). To je aj pre nás dnes dôležité, hoci nie sme mníchmi: vedieť si vo svojom vnútri vytvoriť ticho a načúvať Božiemu hlasu, hľadať akúsi „hovorňu“, kde s nami hovorí Boh. Spoznávať Božie slovo v modlitbe a v meditácii je cesta života.
Svätý Peter Damiani, ktorý bol mužom modlitby, meditácie a kontemplácie, bol aj bystrým teológom. Jeho reflexia o rozličných doktrinálnych témach ho doviedla k dôležitým záverom pre život. Napríklad veľmi jasne a živo - a už i s využitím biblických a patristických textov - vysvetľuje trojičnú náuku pomocou troch základných termínov processio, relatio a persona, ktoré sa neskôr stali určujúcimi aj pre západnú filozofiu (porov. Opusc. XXXVIII: PL CXLV, 633 - 642; a Opusc. II a III: tamže, 41 n. a 58. n.). Keďže ho teologická analýza tajomstva vedie ku kontemplácii Božieho vnútorného života a nevysloviteľného dialógu medzi troma božskými osobami, čerpá z toho asketické závery pre život v komunite, ale i pre vzťahy medzi latinskými a gréckymi kresťanmi, ktorých táto téma rozdeľovala. Aj meditácia o postave Krista má u neho dôležité praktické dôsledky, keďže celé Písmo sa sústreďuje na neho. Samotný „židovský národ,“ poznamenáva Peter Damiani, „na stranách Svätého písma akoby nesie na pleciach Krista“ (Sermo XLVI, 15). Preto – dodáva - musí byť Kristus centrom mníchovho života: „Krista nech počuť v našej reči, Krista nech vidieť v našom živote, nech ho cítiť v našom srdci“ (Sermo VIII, 5). Vnútorne sa zjednotiť s Kristom je úlohou nielen mníchov, ale aj všetkých nás pokrstených. Toto je mocná výzva aj pre nás, aby sme sa nenechali celkom pohltiť činnosťou, problémami a každodennými starosťami a nezabúdali, že ozajstným centrom nášho života má byť Ježiš.
Spoločenstvo s Kristom vytvára medzi kresťanmi jednotu lásky. V 28. liste, ktorý je geniálnym ekleziologickým traktátom, rozvíja Peter Damiani hlbokú teológiu Cirkvi ako spoločenstva. „Kristova Cirkev,“ píše, „je zjednotená putom lásky do tej miery, že rovnako ako je v mnohých členoch jedna, je zároveň i mysticky celá v jedinom členovi. Takže celá univerzálna Cirkev sa právom v jednotnom čísle nazýva jedinou Kristovou nevestou, a každá vyvolená duša je prostredníctvom sviatostného tajomstva plne považovaná za Cirkev.“ Toto je dôležité: nielenže celá univerzálna Cirkev je jednotná, ale v každom z nás by mala byť prítomná Cirkev vo svojej plnosti. Služba jedinca sa tak stáva „výrazom univerzálnosti“ (Ep 28, 9 – 23). Ideálny obraz „svätej Cirkvi“ predostretý Petrom Damianim však nezodpovedal realite jeho doby, čo dobre vedel. Preto neváhal poukazovať na nešváry vo vtedajších kláštoroch a medzi klérom najmä v dôsledku praxe udeľovania cirkevných úradov svetskými autoritami. Niektorí biskupi a opáti sa správali skôr ako panovníci svojich poddaných, než ako pastieri duší. Ich morálny život nezriedka veľmi sklamal očakávania. Preto Peter Damiani v roku 1057 s veľkou bolesťou a zármutkom opúšťal kláštor a s ťažkým srdcom prijal menovanie za kardinála a biskupa v Ostii. Naplno tak začal spolupracovať s pápežmi na neľahkej úlohe zreformovať Cirkev. Zistil, že iba kontemplovať nestačí, a tak sa musel krásy kontemplácie zriecť, aby osobne prispel k dielu obnovy Cirkvi. Vzdal sa teda krás pustovne a s odvahou podnikol mnohé cesty a misie.
Pre svoju lásku k mníšskemu životu dostal o deväť rokov neskôr, v roku 1067, povolenie opustiť diecézu v Ostii a vrátiť sa do Fonte Avellana. Vytúžený pokoj však trval len krátko. Už o dva roky bol pozvaný do Frankfurtu, aby sa pokúsil zabrániť rozvodu Henricha IV. s manželkou Bertou. O ďalšie dva roky, v roku 1071, ide do Monte Cassina, aby požehnal kostol tamojšieho opátstva. Začiatkom roku 1072 prichádza do Ravenny, aby dohodol zmier s miestnym arcibiskupom, ktorý podporoval antipápeža a na mesto privolal interdikt. Na spiatočnej ceste do pustovne ho náhla choroba prinútila zastaviť sa v benediktínskom kláštore Santa Maria Vecchia fuori porta vo Faenze, kde v noci z 22. na 23. februára 1072 zomrel.
Drahí bratia a sestry, je to veľká milosť, že Pán povolal v živote Cirkvi takú prekypujúcu, bohatú a komplexnú osobnosť, akou bol Peter Damiani. Nie je totiž bežné nájsť také prenikavé a živé diela z teológie a spirituality, ako boli diela pustovníka z Fonte Avellana. Bol mníchom do všetkých dôsledkov, a to s prísnosťou, ktorá by sa dnes mohla zdať prehnaná. Týmto spôsobom však urobil z mníšskeho života výrečné svedectvo o priorite Boha a výzvu pre všetkých, aby kráčali cestou svätosti, oslobodení od akéhokoľvek kompromisu so zlom. Veľkou prísnosťou a oslnivou dôslednosťou sa celkom zasvätil reforme Cirkvi svojej doby. Daroval všetky svoje duchovné i fyzické sily Kristovi a Cirkvi a pritom vždy zostal – ako sa s obľubou zvykol nazývať – Petrus, ultimus monachorum servus – Peter, posledný služobník mníchov.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: