Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 3.9.2009

Drahí bratia a sestry,

po dlhšej odmlke chcem pokračovať v predstavovaní veľkých spisovateľov Cirkvi Východu i Západu z obdobia stredoveku, aby sme v ich životoch a v ich spisoch ako v zrkadle videli, čo to znamená byť kresťanmi. Dnes vám predstavujem žiarivú postavu svätého Oda, opáta z Cluny. Spadá do toho obdobia mníšskeho stredoveku, ktoré bolo v Európe svedkom prekvapivého rozšírenia života a duchovnosti inšpirovaných Regulou sv. Benedikta. V tej dobe bol pozoruhodný vznik kláštorov a zväčšovanie sa ich počtu, a tieto svojím vzrastom šírili na kontinente kresťanského ducha a kresťanskú citlivosť. Svätý Odo nás privádza do kláštora Cluny, ktorý v stredoveku patril medzi najvýznačnejšie a najpreslávenejšie a ešte i dnes svojimi majestátnymi zrúcaninami dáva najavo znaky slávnej minulosti, s jej dôslednou oddanosťou askéze, štúdiu a osobitným spôsobom Božiemu kultu, sprevádzaného ozdobnosťou a krásou.
Odo bol v Cluny druhým opátom. Narodil sa okolo roku 880, na pomedzí Maine a Touraine vo Francúzsku. Otec ho zasvätil svätému biskupovi Martinovi z Tours. V jeho slávnom tieni Odo prežil celý svoj život, ktorý zakončil v blízkosti jeho hrobu. Jeho rozhodnutiu pre zasvätený život predchádzal zážitok osobitnej milostivej chvíle, ktorý on sám vyrozprával inému mníchovi, menom Giovanni l’Italiano, ktorý bol neskôr jeho životopiscom.
Keď bol Odo ešte v období dospievania, ako šestnásťročný, počas jednej vianočnej vigílie pocítil, ako mu spontánne vychádza z úst táto modlitba k Panne Márii: „Moja Pani, Matka milosrdenstva, ktorá si tejto noci porodila Spasiteľa, pros za mňa. Tvoj slávny a jedinečný pôrod, ó, Najzbožnejšia, nech je mojím útočišťom. (Vita sancti Odonis, I,9: PL 133,747). Oslovenie «Matka milosrdenstva», ktorým mladý Odo vtedy vzýval Pannu Máriu, mu aj neskôr zostalo a vždy sa ním rád obracal na Máriu, nazývajúc ju aj «jedinou nádejou sveta, ... vďaka ktorej sa otvorili brány raja» (In veneratione S. Mariae Magdalenae: PL 133,721).
V tom čase sa zoznámil s Regulou sv. Benedikta a začal zachovávať niektoré jej prvky a tak «niesol ľahké mníšske jarmo, hoci ešte nebol mníchom» (ibid., I,14: PL 133,50). V jednej svojej kázni Odo oslavuje Benedikta ako «lampu, ktorá žiari v tienistom období tohto života» (De sancto Benedicto abbate: PL 133,725), a tituluje ho „majstrom duchovnej disciplíny“ (ibid.: PL 133,727). S pohnutím vyzdvihuje, že kresťanská zbožnosť ho živo a s vrúcnosťou spomína», vo vedomí, že Boh ho vyvýšil «medzi najvyšších a vyvolených otcov svätej Cirkvi» (ibid.: PL 133,722).“
Ako ďalej povedal Svätý Otec, Odo po vstupe k benediktínom žil najprv v opátstve Baume a neskôr prešiel do Cluny, kde sa v roku 927 stal opátom. Odtiaľto sa šírila jeho reforma, ktorá mala dosah na celú Európu. Odo viac ráz navštívil Rím, kde v roku 942 ťažko ochorel. Veľmi túžil vrátiť sa do Tours, kde v tom istom roku aj zomrel pri hrobe svojho milovaného sv. Martina, 18. novembra 942. Benedikt XVI. pokračoval:
„Keď životopisec vyzdvihuje Odovu «cnosť trpezlivosti», ponúka dlhý zoznam ďalších jeho cností, ako pohŕdanie svetom, zapálenosť pre duše, horlivosť za pokoj cirkví. Veľkým cieľom, po ktorom túžil opát Odo, bola svornosť medzi kráľmi a kniežatami, zachovávanie prikázaní, pozornosť k chudobným, polepšenie mladých, úcta k starším (cfr Vita sancti Odonis, I,17: PL 133,49). Miloval malú celu, v ktorej prebýval «ukrytý pred zrakmi všetkých, s túžbou páčiť sa iba Bohu» (ibid., I,14: PL 133,49). Nezanedbával však ani «bohatý prameň» služby slova a príkladu, «plačúc nad nesmiernou úbohosťou tohto sveta» (ibid., I,17: PL 133,51). V tomto jedinom mníchovi sa sústreďovali viaceré cnosti, poriedko rozšírené v iných kláštoroch: «Ježiš, ktorý dobrotivo zahŕňal viaceré záhrady mníchov, takto na malom mieste vytvoril raj, aby z jeho prameňa napájal srdcia veriacich».“ (ibid., I,14: PL 133,49).
(...) Za osobitnú zmienku stojí «úcta» voči Kristovmu Telu a Krvi, ktorú Oto v sebe vždy svedomite pestoval, zoči voči vtedy rozšírenému zanedbávaniu, ktoré Odo vehementne odsudzoval. Bol v skutočnosti pevne presvedčený o reálnej prítomnosti Kristovho Tela a Krvi pod spôsobmi chleba a vína. Písal nasledovne: «Boh, Stvoriteľ všetkého, vzal chlieb hovoriac že je to jeho telo a že ho obetuje za svet a rozdelil víno, ktoré označil ako svoju krv». Tu «je to zákon prírody, že sa premena udeje na príkaz Stvoriteľa», a takto preto «prirodzenosť hneď mení svoj zvyčajný stav: bez meškania sa chlieb stáva telom a víno sa stáva krvou». Na Pánov príkaz «sa podstata premieňa». (Odonis Abb. Cluniac. occupatio, ed. A. Swoboda, Lipsia 1900, p.121).
Žiaľ, poznamenáva náš opát, toto «najsvätejšie tajomstvo Tela Kristovho, v ktorom spočíva celá spása sveta» (Collationes, XXVIII: PL 133,572), sa slávi s nedbanlivosťou. Upozorňuje na to, že «kňazi, ktorí pristupujú k oltáru nehodne, poškvrňujú tento chlieb, čiže Kristovo Telo» (ibid., PL 133,572-573). Iba ten, kto je duchovne spojený s Kristom môže mať hodným spôsobom účasť na jeho Eucharistickom tele: v opačnom prípade, požívať jeho telo a piť jeho krv nebude na úžitok, ale na odsúdenie (cfr ibid., XXX, PL 133,575). Toto všetko nás pozýva hlboko a s novou silou veriť v pravosť Pánovej prítomnosti. Prítomnosť Stvoriteľa medzi nami, ktorý sa vydáva do našich rúk a premieňa nás tak ako premieňa chlieb a víno, takýmto spôsobom premieňa svet.“
Benedikt XVI. ďalej poukázal na ďalšie kvality svätého Oda: jeho schopnosti duchovného sprevádzanie mníchov, založené na rozhodnosti duchovného úsilia, a zároveň pevnom presvedčení o tom, že Božie milosrdenstvo je nám vždy nablízku a „hoci Boh stíha previnenia, predsa ochraňuje hriešnikov“ a preto nikdy netreba upadať do pesimizmu. Odo nazýval Krista sugestívnym menom „milovník ľudí“.
„Tu sa ukazuje jedna charakteristika svätého opáta, na prvý pohľad takmer ukrytá pod drsnosťou jeho prísnosti, vlastnej reformátorovi: je to hlboká dobrota jeho ducha. Bol prísny, ale predovšetkým bol dobrotivý, bol mužom veľkej dobroty, tej dobroty, ktorá pochádza z kontaktu s božou dobrotou. Ako hovoria jeho súčasníci, Odo šíril okolo seba radosť, ktorou bol celkom naplnený. Jeho životopisec dosvedčuje, že nikdy nepočul vyjsť z ľudských úst «toľkú dobrotu slova» (ibid., I,17: PL 133,31). Bolo pre neho bežné, ako spomína životopisec, že pozýval deti, ktoré stretal popri ceste, aby zaspievali, a on im potom podaroval nejakú drobnosť. A dodáva: «Jeho slová boli naplnené jasaním..., jeho veselosť vlievala do našich sŕdc vnútornú radosť» (ibid., II, 5: PL 133,63). Takýmto spôsobom horlivý a zároveň prívetivý stredoveký opát, zapálený pre reformu, svojou výraznou aktivitou živil v mníchoch, ako aj vo veriacich laikoch svojej doby predsavzatie napredovať rezkým krokom po ceste kresťanskej dokonalosti.
Chceme dúfať, že jeho dobrota a radosť pochádzajúca z viery, spojené s prísnosťou a vzdorovaním svetským nerestiam, sa dotknú aj nášho srdca, aby sme aj my mohli nájsť zdroj radosti, ktorá pramení z dobroty Boha.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)