Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 18.6.2009

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o svätých Cyrilovi a Metodovi, pokrvných bratoch i bratoch vo viere, nazývaných apoštoli Slovanov. Cyril sa narodil v Solúne vysokému štátnemu úradníkovi Levovi v roku 826/7. Bol najmladší zo siedmich synov. V detstve sa naučil slovanský jazyk. Ako štrnásťročného ho poslali do Konštantínopola, aby sa tam vzdelával a bol spoločníkom mladého cisára Michala III. V tých rokoch vnikol do viacerých univerzitných predmetov, okrem iného i do dialektiky, ktorú ho učil Fótius. Po tom, ako odmietol sľubný sobáš, rozhodol sa prijať svätenia a stal sa knihovníkom patriarchátu. Krátko nato sa utiahol do kláštora, lebo túžil po samote. Čoskoro ho však našli a zverili mu vyučovanie posvätných i svetských vied. Túto úlohu plnil tak dobre, že si vyslúžil prívlastok Filozof.
Medzitým jeho brat Michal, narodený okolo roku 815, po úradníckej kariére v Macedónsku v roku 850 zanechal svet, aby začal mníšsky život na hore Olymp v Bitýnii, kde prijal meno Metod (mníšske meno sa muselo začínať tým istým písmenom ako krstné meno) a stal sa igumenom kláštora Polychron. Povzbudený bratovým príkladom sa Cyril rozhodol zanechať vyučovanie, aby sa utiahol na vrch Olymp meditovať a modliť sa. Po niekoľkých rokoch – približne v roku 861 – ho cisárska vláda poverila misiou medzi Chazarmi pri Azovskom mori, ktorí žiadali, aby im poslali vzdelanca, ktorý by vedel diskutovať so Židmi a Saracénmi. Cyril sprevádzaný svojím bratom Metodom sa dlhší čas zdržal na Kryme, kde sa naučil po hebrejsky. Hľadal telo pápeža Klementa I., ktorý tam bol poslaný do vyhnanstva. Našiel jeho hrob, a keď sa s bratom vracal domov, vzal so sebou aj vzácne relikvie.
Po príchode do Konštantínopola poslal cár Michal III. oboch bratov na Veľkú Moravu, lebo knieža Rastislav sa na neho obrátil s konkrétnou žiadosťou: „Náš ľud odmietol pohanstvo a pridŕža sa kresťanského zákona - nemáme však učiteľa, ktorý by nám v našom jazyku vysvetlil pravú kresťanskú vieru“ (Život sv. Konštantína-Cyrila, XIV). Misia čoskoro dosiahla neobvyklý úspech. Bratia preložili liturgiu do slovienskeho jazyka a získali si tak medzi ľudom veľké sympatie. Vyvolalo to však veľkú nevraživosť franského kléru, ktorý prišiel na Veľkú Moravu pred nimi a toto územie považoval za podriadené svojej cirkevnej právomoci. Bratia sa preto v roku 867 vydali do Ríma, aby dosiahli spravodlivé riešenie.
Cestou sa zastavili v Benátkach, kde mali živú diskusiu so zástancami takzvanej trojjazyčnej herézy, ktorí tvrdili, že sú len tri jazyky, v ktorých možno chváliť Boha: hebrejský, grécky a latinský. Obaja bratia sa proti tomu, pochopiteľne, silne ohradili. V Ríme Cyrila a Metoda prijal pápež Hadrián II., ktorý im išiel v ústrety so slávnostnou procesiou, aby s úctou prijal relikvie sv. Klementa. Pápež pochopil veľký význam ich výnimočnej misie. Od polovice prvého tisícročia sa totiž Slovania vo veľkom počte usadili na územiach medzi dvoma časťami Rímskej ríše – východnou a západnou –, medzi ktorými vládlo napätie. Pápež intuitívne vytušil, že slovanské národy by mohli zohrať úlohu mosta, a tak prispieť k zachovaniu jednoty medzi kresťanmi oboch častí impéria. Preto bez váhania schválil misiu bratov na Veľkej Morave. Prijal a schválil používanie slovienskeho jazyka v liturgii. Slovienske knihy boli položené na oltár Chrámu Svätej Márie z Phatmé (Santa Maria Maggiore) a liturgia v staroslovienčine sa slávila v Bazilikách sv. Petra, sv. Ondreja a sv. Pavla.
V Ríme však Cyril vážne ochorel. Cítil, že sa blíži jeho smrť, a rozhodol sa úplne zasvätiť Bohu ako mních v jednom z gréckych kláštorov v meste (pravdepodobne blízko sv. Praxedy) a prijal mníšske meno Cyril (Kyrillos; jeho krstné meno bolo Konštantín). Naliehavo potom prosil brata Metoda, ktorý bol medzičasom vysvätený za biskupa, aby neopúšťal misiu na Morave a vrátil sa k tamojšiemu ľudu. Obrátil sa k Bohu s touto prosbou: „Pane, môj Bože, ... vypočuj moju modlitbu a ochráň svoje stádo, ktoré je ti verné a ku ktorému si ma poslal... Vysloboď ich z trojjazyčnej herézy, zhromaždi všetkých v jednote a zachovaj ľud, ktorý si si vyvolil, aby bol svorný v pravej viere a správnom vierovyznaní“ (Život sv. Konštantína, modlitba pred smrťou). Cyril zomrel 14. februára 869.
Metod, verný úlohe, ktorú prijal spolu s bratom, sa nasledujúci rok (870) vrátil na Moravu. V Panónii (terajšie Maďarsko) opäť narazil na násilný odpor franských misionárov, ktorí ho uväznili. Neklesol však na duchu a keď bol v roku 873 oslobodený, začal aktívne organizovať Cirkev tým, že sformoval skupinu svojich žiakov. Práve zásluhou týchto žiakov bola prekonaná kríza, ktorá nastala po Metodovej smrti 6. apríla 885. Niektorí zo žiakov boli prenasledovaní a väznení, iní predaní do otroctva a odvezení do Benátok, kde ich istý konštantínopolský hodnostár vykúpil a umožnil im vrátiť sa do krajín balkánskych Slovanov. Prijali ich v Bulharsku, kde mohli pokračovať v misii začatej Metodom a šíriť evanjelium až „na územie Rusi“. Boh takto vo svojej tajomnej prozreteľnosti využil ich prenasledovanie, aby zachránil dielo svätých bratov, ktoré je aj literárne zdokumentované. Stačí spomenúť diela ako Evanjeliár (liturgické perikopy z Nového zákona), Žaltár či rozličné liturgické texty v slovienskom jazyku, na ktorých sa podieľali obaja bratia. Po Cyrilovej smrti vznikli zásluhou Metoda a jeho žiakov – okrem iných – preklad celého Svätého písma, Nomokánon a Kniha otcov.
Ak by som mal krátko zhrnúť duchovný profil oboch bratov, treba si predovšetkým všimnúť nadšenie, s akým Cyril pristupoval k spisom sv. Gregora Naziánskeho, od ktorého sa naučil chápať význam jazyka pri odovzdávaní Zjavenia. Svätý Gregor vyjadril túžbu, aby Kristus hovoril skrze neho: „Som služobníkom Slova, preto sa dávam do služby Slova.“ Cyril chcel nasledovať Gregora v tejto službe, a preto prosil Krista, aby cez neho hovoril starosloviensky. Svoje prekladateľské dielo uvádza slávnostným zvolaním: „Počujte všetci, celý národ sloviensky, počujte Slovo, od Boha vám zoslané, Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní, Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví“ (Proglas).
Zdá sa, že v skutočnosti už pár rokov predtým, ako moravské knieža prišlo žiadať cisára Michala III., aby poslal misionárov do jeho krajiny, Cyril a jeho brat Metod obklopení skupinou svojich žiakov mali v úmysle pracovať na projekte zhrnutia kresťanského učenia v knihách písaných v slovienskom jazyku. Vtedy sa zrejme ukázala potreba nových grafických znakov (grafém), ktoré by viac vyhovovali hovorovému jazyku. Tak sa zrodilo písmo hlaholika, ktoré bolo neskôr modifikované a na počesť svojho inšpirátora nazvané cyrilikou. To bola rozhodujúca udalosť pre rozvoj slovanskej civilizácie ako takej. Cyril a Metod boli presvedčení, že pokiaľ jednotlivé národy nepočuli Zjavenie vo vlastnom jazyku a nečítali ho napísané vo vlastnom písme, ešte ho neprijali naplno.
Metodova zásluha spočíva v tom, že dielo, ktoré začal spolu s bratom, nebolo vzápätí prerušené. Zatiaľ čo Cyril, Filozof, mal sklon ku kontemplácii, Metod bol skôr vedený k aktívnemu životu. Vďaka tomu neskôr vznikli podmienky na to, aby sa ujala tzv. cyrilo-metodská myšlienka, ktorá sprevádzala slovanské národy v rozličných historických obdobiach a podporovala ich kultúrny, národný a náboženský rozvoj. Uznal to už pápež Pius XI. apoštolským listom Quod Sanctum Cyrillum, v ktorom označil oboch bratov za „synov Východu, ktorí sú podľa vlasti Byzantínci, podľa pôvodu Gréci, podľa misie Rimania a podľa ovocia apoštoli Slovanov“ (AAS 73, 1981, s. 258 – 262).
Cyril a Metod predstavujú naozaj klasický príklad toho, čo sa dnes označuje termínom „inkulturácia“: každý národ musí vpustiť do svojej kultúry zjavené posolstvo a vyjadriť jeho spásonosnú pravdu jazykom, ktorý mu je vlastný. To predpokladá veľmi náročnú prekladateľskú prácu, lebo si to vyžaduje nájsť výrazy, ktoré vhodne predložia bohatstvo zjaveného Slova bez toho, aby sa zmenil jeho zmysel. Títo svätí bratia o tom zanechali veľmi významné svedectvo, na ktoré Cirkev hľadí i dnes, aby z neho čerpala inšpiráciu a usmernenie.
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)