Katolícky mysliteľ Ján Scotus Eriugena - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 11.6.2009

 

Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel hovoriť o významnom mysliteľovi kresťanského Západu: Jánovi Scotovi Eriugenovi. Jeho pôvod je nejasný. Isté je, že pochádzal z Írska, kde sa narodil okolo roku 800, nevieme však, kedy opustil svoj ostrov, aby prešiel Lamanšský prieplav a vstúpil tak plne do toho kultúrneho sveta, ktorý sa zrodil v karolínskej dobe vo Francúzsku 9. storočia, zvlášť okolo Karola Holého. Tak ako nie je známy presný dátum jeho narodenia, nepoznáme ani rok jeho smrti, ktorý podľa odborníkov mohol byť okolo roku 870.
Ján Scotus Eriugena mal k dispozícii ako grécku, tak aj latinskú patristickú kultúru. Bezprostredne totiž poznal spisy latinských i gréckych otcov. Okrem iného dobre poznal diela Augustína, Ambróza, Gregora Veľkého – veľkých otcov kresťanského Západu, no rovnako dobre poznal myslenie Origena, Gregora Nysského, Jána Zlatoústeho a ďalších nemenej veľkých kresťanských otcov Východu. Bol to výnimočný muž, ktorý v tom čase ovládal aj grécky jazyk. Venoval zvláštnu pozornosť sv. Maximovi Vyznávačovi, a predovšetkým Dionýzovi Areopagitovi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva cirkevný spisovateľ 5. storočia zo Sýrie, no celý stredovek vrátane Jána Scota Eriugena bol presvedčený, že tento autor je totožný s tým, o ktorom hovoria Skutky apoštolov (17, 34) ako o priamom učeníkovi sv. Pavla. Scotus Eriugena, presvedčený o apoštolskom pôvode Dionýzových spisov, ho považoval za výnimočného ‚božského autora‘ a jeho spisy boli výrazným zdrojom pre jeho vlastné myslenie. Ján Scotus jeho diela preložil do latinčiny. Veľkí stredovekí teológovia, ako napríklad sv. Bonaventúra, poznali Dionýzove diela práve prostredníctvom tohto prekladu. Po celý svoj život sa venoval prehlbovaniu a rozvíjaniu jeho myšlienok, čerpajúc z jeho spisov do takej miery, že dnes je niekedy ťažké rozlíšiť, kde máme do činenia s myšlienkami Scota Eriugena a kde, naopak, nerobí nič iné, iba znova predkladá myslenie Pseudo-Dionýza.
Pravda je, že teologické dielo Jána Eriugena nemalo veľký úspech. Nielenže s koncom karolínskej doby upadlo jeho dielo do zabudnutia, ale na jeho postavu vrhla tieň i cenzúra cirkevnej autority. Ján Scotus totiž v skutočnosti predkladá radikálny platonizmus, ktorý – ako sa niekedy zdá – sa blíži k panteistickému poňatiu, aj keď jeho osobné postoje boli vždy pravoverné.
Od Jána Scota Eriugena sa zachovalo niekoľko diel, medzi ktorými si zaslúži zmienku najmä traktát O rozdelení prírody a Výklady nebeskej hierarchie svätého Dionýza. Rozvíja v nich podnetné teologické a duchovné úvahy, ktoré by mohli zaujímavo obohatiť aj súčasných teológov. Mám na mysli napríklad to, čo píše o povinnosti náležite rozlišovať to, čo sa predstavuje ako auctoritas vera – pravá autorita, alebo o potrebe neprestávať v hľadaní pravdy dovtedy, kým nedosiahneme určitú skúsenosť mlčanlivej adorácie Boha.
Náš autor hovorí: „Salus nostra ex fide inchoat. (Naša spása sa začína vierou.)“ Nemôžeme teda hovoriť o Bohu, vychádzajúc z našich výtvorov, ale z toho, čo hovorí o sebe Boh vo Svätom písme. Pretože Boh vždy hovorí iba pravdu, Scotus Eriugena je presvedčený, že autorita a rozum nikdy nemôžu byť vo vzájomnom protiklade. Je presvedčený, že pravé náboženstvo a pravá filozofia sú v zhode. V tejto perspektíve píše: „Akúkoľvek autoritu, ktorá nie je potvrdená pravým rozumom, treba považovať za slabú... Neexistuje totiž iná pravá autorita, ako tá, ktorá sa zhoduje s pravdou odhalenou silou rozumu, aj keď by malo ísť o nejakú autoritu, ktorú pre dobro ďalších pokolení odporúčali a odovzdali svätí otcovia“ (I, PL 122 col 513 BC).
Potom upozorňuje: „Žiadna autorita nech ťa nezastraší a neodvádza od toho, čo ti hovorí presvedčenie získané opravdivou rozumovou kontempláciou. Autentická autorita totiž nikdy neprotirečí zdravému rozumu a ten zase nikdy nemôže protirečiť pravej autorite. Jedno aj druhé pochádza bezpochyby z toho istého zdroja, ktorým je božská múdrosť“ (I, PL 122, col 511 B). Tu vidíme odvážne tvrdenie o hodnote rozumu založené na istote, že pravá autorita je rozumná, nakoľko Boh je stvoriteľským rozumom.
Podľa Eriugena sa ani samotné Písmo nevyhýba nutnosti pristupovať k nemu podľa rovnakého kritéria rozlišovania. Írsky teológ – znovu predkladajúc myšlienku nachádzajúcu sa už u Jána Zlatoústeho – totiž tvrdí: „Aj Písmo, hoci pochádza od Boha, nebolo by bývalo potrebné, keby človek nebol zhrešil. Z toho treba vyvodiť, že Písmo bolo dané Bohom s pedagogickým zámerom a blahosklonnosťou, aby si človek mohol pripomenúť všetko, čo mu bolo vtlačené do srdca vo chvíli jeho stvorenia ,na obraz a podobu Božiu‘ (porov. Gn 1, 26) a čo zabudol v dôsledku prvotného pádu.“
Eriugena vo svojich Expositiones píše: „Človek nebol stvorený pre Písmo, ktoré by nebol potreboval, ak by nebol zhrešil, ale je to práve Písmo – popretkávané učením a symbolmi –, ktoré bolo dané človekovi. Vďaka Písmu totiž môže byť naša rozumová prirodzenosť uvedená do tajomstiev opravdivej čistej kontemplácie Boha“ (II PL 122, col 146 C).
Slová Svätého písma očisťujú náš trocha zaslepený rozum a pomáhajú nám, aby sme si spomenuli na to, čo my – ako Boží obraz – nosíme vo svojom srdci, ktoré je, žiaľ, hriechom zranené.
Z toho vyplýva niekoľko hermeneutických dôsledkov pre spôsob interpretácie Písma, ktoré môžu aj dnes ukazovať správnu cestu pre náležité čítanie Svätého písma. Ide o objavenie skrytého zmyslu posvätného textu, a to predpokladá určité osobitné vnútorné cvičenie, vďaka ktorému sa rozum otvára bezpečnej ceste k pravde. Toto cvičenie spočíva v pestovaní ustavičnej ochoty na obrátenie. Na dosiahnutie hlbokého chápania textu treba napredovať v obrátení srdca a zároveň v pojmovej analýze biblického textu z hľadiska jeho kozmickej, historickej alebo doktrinálnej povahy. Jedine neprestajným očisťovaním očí srdca i očí mysle možno dosiahnuť presné porozumenie.
Táto neschodná, náročná a vzrušujúca cesta, skladajúca sa z výdobytkov a relativizácie ľudského vedenia, privádza inteligentné stvorenia až na prah božského tajomstva, kde sa všetky pojmy ukazujú ako slabé a neschopné, a preto nútia ustavične prekračovať všetko, čo priebežne dosahujeme, a to s jednoduchou slobodnou a sladkou silou pravdy. Adorujúce a mlčanlivé spoznanie tajomstva, ktoré vyúsťuje do zjednocujúceho spoločenstva, sa tak ukazuje ako jediná cesta vzťahu k pravde, ktorá je zároveň najvnútornejšou a najškrupulóznejšou, pokiaľ ide o odlišnosť.
Ján Scotus - používajúc špeciálny slovník blízky kresťanskej tradícii gréckeho jazyka – nazval túto skúsenosť, ku ktorej smerujeme, theosis alebo zbožštenie, a to použitím takých odvážnych tvrdení, že ho možno podozrievať z bludárskeho panteizmu. Dojem z textov, ako je ten nasledujúci, kde používa antickú metaforu o rozpúšťaní železa, však zostáva silný. Píše: „Ako sa teda celé rozžeravené železo rozpúšťa, až sa zdá, že už je iba ohňom, a napriek tomu možno rozoznať obidve podstaty jedného a druhého, tak treba pripustiť, že na konci tohto sveta bude celá príroda, či už tá telesná, ako aj netelesná, zjavovať iba Boha, no napriek tomu zostane ako neporušená, takže Boh bude môcť byť nejakým spôsobom pochopený, hoci zostane nepochopiteľný a samo stvorenie bude premenené nevýslovným zázrakom Boha“ (V, PL 122, col 451 B).
Celé teologické myslenie Jána Scota je vlastne tým najzjavnejším dôkazom pokusu vyjadriť nevyjadriteľného Boha iba na základe tajomstva Slova, ktoré sa stalo telom v Ježišovi v Nazarete. Množstvo metafor, ktoré použil, aby poukázal na túto nevyjadriteľnú skutočnosť, ukazuje, že si bol dobre vedomý absolútnej neadekvátnosti pojmov, ktoré používame, keď hovoríme o týchto veciach. Pôvab a atmosféra autentickej mystickej skúsenosti, na ktorú možno v jeho textoch z času na čas naraziť, však zostáva.
Na dôkaz toho stačí citovať úryvok z diela De divisione naturae, ktorý sa hlboko dotýka duše aj nás veriacich 21. storočia a v ktorom uvádza: „Nemáme túžiť po ničom inom, než po radosti z pravdy, ktorou je Kristus, a ničomu inému sa nevyhýbať, než jeho neprítomnosti. Toto sa má považovať za naozaj jedinú príčinu úplného a večného smútku. Vezmi mi Krista a nezostane mi žiadne dobro, nič iné ma tak nevystraší ako jeho neprítomnosť. Najväčším utrpením rozumného tvora je odňatie a neprítomnosť Krista“ (V, PL 122 col 989 a). Sú to slová, ktoré si môžeme osvojiť, pretlmočiac ich do modlitby k tomu, ktorý je túžbou nášho srdca.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: