Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 4.6.2009

Drahí bratia a sestry,
dnes by som rád hovoril o jednej skutočne mimoriadnej osobnosti latinského Západu – mníchovi Rabanovi Maurovi. Spolu s mužmi ako Izidor zo Sevilly, Béda Ctihodný, Ambróz Autpert, o ktorých som hovoril v predchádzajúcich katechézach, dokázal počas storočí vrcholného stredoveku udržať kontakt s veľkou kultúrou antických mysliteľov a kresťanských otcov.
Rabanus Maurus sa často spomína ako „praeceptor Germaniae“, teda „učiteľ Germánie“ a bol mimoriadne plodným autorom. Svojou naozaj výnimočnou pracovitosťou prispel možno viac než všetci ostatní k tomu, že zostala živá teologická, exegetická a duchovná kultúra, z ktorej mohli čerpať nasledujúce storočia. Odvolávajú sa naňho také veľké osobnosti patriace k rehoľnému svetu ako Peter Damiani, Peter Ctihodný a Bernard z Clairvaux, ale aj čoraz viac rastúci počet kňazov svetského kléru, ktorí v 12. a 13. storočí prispeli k jednému z najkrajších a najplodnejších rozkvetov ľudského myslenia.
Rabanus sa narodil v Mohuči (Mainz) v roku 780. Do kláštora vstúpil veľmi mladý. Dostal meno Maurus podľa mládenca Maura, ktorého podľa 2. knihy Dialógov sv. Gregora Veľkého vlastní rodičia, urodzení Rimania, zverili opátovi Benediktovi z Nursie. Rabanus sa teda veľmi skoro stal „puer oblatus“ benediktínskeho mníšskeho sveta. Ovocie, ktoré z toho vyťažil pre svoj ľudský, kultúrny a duchovný rast, samo osebe otvára zaujímavý pohľad nielen na život mníchov a Cirkvi, ale aj celej spoločnosti tohto obdobia, ktoré sa označuje ako „karolovské“. Rabanus Maurus o tom, alebo skôr o sebe samom, píše: „Sú takí, ktorí mali to šťastie, že boli už od útleho veku („a cunabulis suis“) uvádzaní do poznania Písma a boli tak dobre sýtení pokrmom podávaným svätou Cirkvou, že spolu s patričným vzdelaním mohli dosiahnuť najvyššie svätenia“ (PL 107, col. 419BC).
Mimoriadna kultúrna rozhľadenosť, ktorou sa Rabanus vyznačoval, veľmi skoro upútala pozornosť velikánov tej doby. A tak sa stal poradcom kniežat. Zasadil sa o udržanie jednoty cisárstva a nikdy sa nezdráhal poskytnúť celistvú odpoveď na širšej kultúrnej rovine tomu, kto sa ho pýtal, pričom čerpal najradšej z Biblie a z textov svätých otcov. Najskôr ho zvolili za opáta v slávnom kláštore vo Fulde a potom sa stal arcibiskupom vo svojom rodnom meste Mohuči. Ďalej však pokračoval v štúdiách a príkladom svojho života dokázal, že možno byť zároveň k dispozícii druhým, a pritom sa nevzdať času na reflexiu, štúdium a meditáciu. Rabanus Maurus bol exegétom, filozofom, básnikom, pastierom a Božím mužom. V diecézach Fulda, Mohuč, Limburg a Wroclav ho uctievajú ako blahoslaveného alebo svätého. Jeho dielo tvorí viac ako šesť zväzkov latinskej patrológie Migne. Pravdepodobne je aj autorom jedného z najkrajších a najznámejších hymnov latinskej Cirkvi Veni Creator Spiritus, ktorý predstavuje výnimočnú syntézu kresťanskej pneumatológie. Prvé Rabanovo teologické dielo má formu básne a jeho predmetom je tajomstvo Svätého kríža. Volá sa De laudibus Sanctae Crucis, pričom jeho zámerom je podať nielen obsah pojmov, ale tiež umelecké podnety vďaka použitiu ako básnických, tak aj maliarskych foriem v samotnom rukopisnom kódexe. Napríklad, keď medzi riadkami svojho spisu ikonograficky sprostredkúva obraz ukrižovaného Krista, píše: „Hľa, obraz Spasiteľa, ktorý pre nás polohou svojich rúk vytvára najliečivejšiu, najsladšiu a najmilšiu podobu kríža, aby sme uverili v jeho meno a nasledovaním jeho prikázaní mohli vďaka jeho utrpeniu získať večný život. Preto vždy, keď dvíhame svoj zrak ku krížu, pripomíname si toho, ktorý trpel za nás, aby nás vytrhol z moci tmy, a ktorý prijal smrť, aby z nás urobil dedičov večného života“ (Lib. 1, Fig. 1, PL 107 col. 151C).
Táto metóda kombinácie všetkých talentov – intelektu, srdca a zmyslov – pochádza z Východu. Na Západe sa mimoriadne rozvinula a dosiahla obdivuhodný vrchol v miniatúrach biblických kódexov a v ďalších dielach viery a umenia, ktoré v Európe prekvitali až do vynálezu kníhtlače, ba aj dlhšie. V každom prípade to však dokazuje, že Rabanus Maurus si bol vedomý toho, že je nevyhnutné zapojiť do skúsenosti viery nielen myseľ a srdce, ale aj zmysly, a to pomocou prvkov estetického cítenia a ľudskej vnímavosti, ktoré vedú človeka k tomu, aby zakúsil pravdu celou svojou bytosťou – „duchom, dušou i telom“. To je dôležité: viera nie je iba myšlienka, ale zasahuje celé naše bytie. Pretože Boh sa stal človekom z mäsa a kostí a vošiel do zmyslami vnímateľného sveta, musíme Boha hľadať a stretávať cez všetky rozmery svojej bytosti. Len tak prenikne realita Boha skrze vieru našu bytosť a premení ju. Preto Rabanus Maurus sústredil svoju pozornosť najmä na liturgiu ako na syntézu všetkých rozmerov nášho vnímania reality. Vďaka tejto intuícii je Rabanus Maurus veľmi aktuálny. Zachovali sa nám po ňom aj povestné Carmina – piesne, určené na použitie najmä počas liturgických slávností. Keďže Rabanus bol predovšetkým mníchom, bolo úplne samozrejmé, že sa zaujímal o liturgické slávenie. Nezaoberal sa teda básnickým umením samoúčelne, ale používal umenie i každý iný typ poznávania na hlbšie preniknutie do Božieho slova. S veľkým úsilím a dôslednosťou sa usiloval viesť svojich súčasníkov, najmä posvätných služobníkov (biskupov, kňazov a diakonov) k porozumeniu hlboko teologického a duchovného významu všetkých prvkov liturgického slávenia.
Pokúšal sa tak porozumieť a predložiť druhým teologické významy ukryté v obradoch, pričom čerpal z Biblie a tradície otcov. V snahe o poctivosť a väčšie zdôraznenie svojich výkladov sa neváhal hlásiť k patristickým prameňom, z ktorých čerpal. Používal ich však slobodne a pozorne rozlišujúc, čím prispel k rozvoju patristického myslenia. V závere svojho listu Epistola prima, adresovaného jednému spolubiskupovi z diecézy Mohuč, keď odpovedal na otázku, týkajúcu sa vhodného postupu pri uplatňovaní pastoračnej zodpovednosti, pokračoval: „Napísali sme ti toto všetko, ako sme to vyvodili zo Svätého písma a z kánonov otcov. Ty však, svätý muž, rozhodni sa, ako sám uznáš za najlepšie, a snaž sa mierniť svoje hodnotenie tak, aby si vo všetkom zachoval rozvážnosť, ktorá je matkou všetkých čností“ (Epistulae, I, PL 112, col. 1510 C). Vidieť z toho kontinuitu kresťanskej viery, ktorá má pôvod v Božom slove, no je stále živá, rozvíja sa a vyjadruje sa novými spôsobmi, vždy v súlade s celou konštrukciou, s celou stavbou viery.
Pretože Božie slovo je podstatnou časťou liturgického slávenia, Rabanus Maurus sa mu venoval s maximálnym nasadením celý život. S jasným pastoračným zámerom podal exegetické výklady takmer ku všetkým knihám Starého a Nového zákona, pričom to objasňoval slovami: „Napísal som tieto veci… zhrnul výklady a podania mnohých iných, aby som poskytol službu chudobnejšiemu čitateľovi, ktorý nemôže mať k dispozícii toľko kníh, ale aj preto, aby som uľahčil porozumenie tým, ktorí v mnohých veciach nedokážu dosiahnuť hĺbku významov, ktoré odhalili otcovia“ (Commentariorum in Matthaeum preafatio, PL 107, col. 727D). V komentároch k biblickým textom čerpal plným priehrštím z antických otcov, s osobitnou záľubou z Hieronyma, Ambróza, Augustína a Gregora Veľkého.
Vycibrená pastoračná vnímavosť ho priviedla tiež k tomu, aby sa zaoberal jedným z najcitlivejších problémov veriacich a kňazov svojej doby, totiž pokáním. Písal Penitenziari - ako ich nazýval -, teda akési zoznamy, v ktorých boli podľa dobového vnímania vypočítavané hriechy a im zodpovedajúce tresty, využívajúc podľa možnosti dôvody prevzaté z Biblie, z koncilových rozhodnutí a pápežských dekrétov. Tieto texty sa používali aj v karolovských snahách o reformu Cirkvi a spoločnosti. Rovnaký pastoračný zámer mali aj diela De disciplina ecclesiastica a De institutione clericorum, v ktorých Rabanus – čerpajúc najmä z Augustína – vysvetľoval neučeným ľuďom i kňazom svojej diecézy základné prvky kresťanskej viery. Boli to akési malé katechizmy.
Rád by som skončil predstavenie tohto veľkého muža Cirkvi citovaním niektorých jeho slov, ktoré dobre odrážajú jeho najhlbšie presvedčenie: „Kto je nedbalý v rozjímaní („cui vacare Deo negligit“), sám sa zbavuje pohľadu na Božie svetlo, kto sa nechá nerozvážne uniesť starosťami a dovolí svojim myšlienkam, aby ich strhol zhon svetských vecí, odsudzuje sa k absolútnej nemožnosti preniknúť do tajomstiev neviditeľného Boha“ (Lib. I, PL 112, col. 1263A). Myslím si, že Rabanus Maurus hovorí tieto slová dnes i nám: počas práce, v jej príliš vysokom rytme, aj počas dovolenky si musíme nájsť čas pre Boha. Otvoriť mu náš život, obrátiť sa naňho s myšlienkou, reflexiou, krátkou modlitbou. A najmä nesmieme zabúdať na nedeľu ako na Pánov deň, deň liturgie, aby sme v kráse našich kostolov, posvätnej hudby a Božieho slova vnímali krásu samotného Boha a nechali ho vstúpiť do svojho života. Iba tak sa náš život stane veľkým, ozajstným životom.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)