Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 28.5.2009

Drahí bratia a sestry,
stretnutie so sv. Teodorom Studitom nás dnes zavedie do vrcholného byzantského stredoveku, do obdobia, ktoré bolo z náboženského a politického hľadiska veľmi nepokojné. Svätý Teodor sa narodil v roku 759 vo vznešenej a nábožnej rodine - matka Teoktista a jeho strýko Platón, opát kláštora Sakkudion v Bitínii, sú uctievaní ako svätí. Práve strýko nasmeroval Teodora k mníšskemu životu, a ten sa mu zasvätil vo veku 22 rokov. Patriarcha Tarasius ho vysvätil za kňaza, no Teodor s ním neskôr prerušil spoločenstvo pre veľkú slabosť, ktorú preukázal v prípade cudzoložného manželstva cisára Konštantína VI. V dôsledku svojho postoja bol Teodor v roku 796 poslaný do vyhnanstva v Solúne. K jeho zmiereniu s cisárskou mocou došlo v nasledujúcom roku - za vlády cisárovnej Ireny, ktorej blahosklonnosť umožnila Teodorovi a Platónovi spolu s väčšinou mníšskej komunity zo Sakkudionu usadiť sa v mestskom kláštore Studion, aby unikli nájazdom Saracénov. Takto sa začala dôležitá „studitská reforma“.
Teodorov osobný život bol však naďalej pohnutý. So sebe vlastnou energiou sa stal vodcom odporu proti obrazoborectvu Leva V., Arména, ktorý sa znovu postavil proti existencii obrazov a ikon v Cirkvi. Procesia s ikonami, ktorú zorganizovali mnísi zo Studionu, vyvolala reakciu polície. V rokoch 815 až 821 bol Teodor bičovaný, väznený a poslaný do vyhnanstva na rôzne miesta Malej Ázie. Napokon sa mohol vrátiť do Konštantínopolu, nie však do svojho kláštora. So svojimi mníchmi sa preto usadil na druhej strane Bosporského prielivu. Zomrel pravdepodobne v Prinkipe 11. novembra 826, v deň, keď si ho pripomína byzantský kalendár.
Teodor je v dejinách Cirkvi známy ako jeden z veľkých reformátorov mníšskeho života a tiež ako obranca svätých obrazov počas druhej etapy obrazoborectva zároveň s konštantínopolským patriarchom sv. Nikeforom. Teodor pochopil, že otázka uctievania ikon sa vzťahuje na samotnú pravdu vtelenia. Vo svojich troch knihách Antirretikoi (Protirečenia) Teodor prirovnáva večné vzťahy vnútri Trojice, kde existencia jednotlivých božských osôb nenarušuje jednotu Boha, k vzťahom medzi dvomi prirodzenosťami Krista, ktoré nenarušujú jednotu jeho osoby, ktorou je Logos. Argumentuje takto: zakázať uctievanie ikon Krista by znamenalo vymazať samotné vykupiteľské dielo, lebo od chvíle, keď sa neviditeľné večné Slovo zjavilo vo viditeľnom ľudskom tele tým, že vzalo na seba ľudskú prirodzenosť, posvätilo celý viditeľný svet. Ikony posvätené liturgickým požehnaním a modlitbami veriacich nás spájajú s Kristovou osobou, s jeho svätými a prostredníctvom nich s nebeským Otcom. Svedčia tiež o tom, že do nášho viditeľného a materiálneho sveta vstúpila božská skutočnosť.
Teodor a jeho mnísi, odvážni svedkovia v období ikonoklastických prenasledovaní, sú neoddeliteľne spojení s reformou mníšskeho života v byzantskom svete. Ich význam vyplynul už z vonkajších okolností – z ich počtu. Totiž zatiaľ čo vtedajšie kláštory nemali viac ako tridsať alebo štyridsať mníchov, z Teodorovho životopisu Vita di Teodoro vieme o existencii viac ako tisícky mníchov v Studione. Sám Teodor informuje o prítomnosti približne tristo mníchov v jeho kláštore, z čoho vidno zápal viery, ktorý sa zrodil v okolí tohto človeka, skutočne formovaného a poúčaného vierou.
Väčší vplyv ako počet mníchov mal nový duch, ktorý tento zakladateľ vtlačil mníšskemu životu. Vo svojich spisoch kladie dôraz na to, že je naliehavo potrebné vedome sa vracať k učeniu cirkevných otcov, predovšetkým sv. Bazila, prvého zákonodarcu mníšskeho života, a sv. Doroteja z Gazy, slávneho duchovného otca palestínskej púšte. Charakteristický prínos Teodora spočíva v dôraze na potrebu poriadku a podriadenosti mníchov. Počas prenasledovania sa totiž mnísi rozpŕchli a navykli si žiť podľa vlastného úsudku. A keď bolo možné znovu zaviesť spoločný život, bolo potrebné vynaložiť veľké úsilie, aby sa kláštor stal pravým organickým spoločenstvom, pravou rodinou alebo – ako hovorieval Teodor – pravým „Kristovým telom“. V takomto spoločenstve sa konkrétne uskutočňuje realita Cirkvi ako celku.
Ďalším základným Teodorovým presvedčením bolo, že v porovnaní s laikmi mnísi prijímajú záväzok dodržiavať kresťanské povinnosti s väčšou prísnosťou a intenzitou. Preto skladajú špeciálne sľuby - hagiasmata (zasvätenia), ktoré sú akoby „novým krstom“, a jeho symbolom je oblečenie rehoľného rúcha. Charakteristickým znakom mníchov oproti laikom je záväzok chudoby, čistoty a poslušnosti. Keď sa Teodor obracia na mníchov, hovorí konkrétne, niekedy dokonca malebne o chudobe, ktorá bola od počiatku podstatným prvkom mníšstva pri nasledovaní Krista, a ukazuje cestu aj pre nás všetkých. Zrieknutie sa osobného vlastníctva - sloboda od materiálnych vecí, ako i striedmosť a jednoduchosť platia v radikálnej podobe iba pre mníchov, duch odriekania je však pre všetkých rovnaký. Nemáme byť totiž závislí od materiálnych majetkov, ale musíme sa učiť odriekaniu, jednoduchosti, triezvosti a striedmosti. Iba tak môže rásť solidárna spoločnosť a môže byť prekonaný veľký problém chudoby v tomto svete. V tomto zmysle je radikálny znak chudobných mníchov v zásade cestou aj pre nás všetkých.
Inokedy, keď mal Teodor pokušenia proti čistote, neskrýva svoje skúsenosti a ukazuje, ako cestou vnútorného boja získať vládu nad sebou samým, a tým aj úctu k vlastnému telu a telu blížneho ako k Božiemu chrámu. Hlavné odriekanie však podľa neho spočíva v požiadavke poslušnosti, pretože každý z mníchov má vlastný spôsob života a začlenenie sa do spoločenstva tristo mníchov predstavuje skutočne nový spôsob života, ktorý Teodor nazýva „mučeníctvom podriadenia sa“. Aj v tomto nám mnísi dávajú príklad, aby sme vedeli, čo je pre nás potrebné. Po prvotnom hriechu má totiž človek sklon urobiť si z vlastnej vôle prvotný princíp a život sveta i všetko ostatné podriaďuje svojej vôli. No takýmto spôsobom - ak každý poslúcha len sám seba - spoločnosť nemôže fungovať. Iba ak sa naučíme začleniť sa do spoločnej slobody, podieľať sa na nej a podriaďovať sa jej, ak si osvojíme zákonnosť, teda podriaďovanie sa, a poslušnosť voči zákonom spoločného dobra a spoločného života, môže sa naša spoločnosť i naše vlastné „ja“ uzdraviť z pýchy, že je stredobodom sveta.
Svätý Teodor týmto prenikavým pohľadom pomáha svojim mníchom a napokon aj nám pochopiť pravý život, odolávať pokušeniam považovať vlastnú vôľu za najvyšší zákon života a zachovať si tak pravú osobnú identitu, ktorá je vždy spoločná s druhými, a tiež pokoj srdca.
Pre Teodora Studitu bola dôležitou čnosťou, porovnateľnou s poslušnosťou a pokorou, philgeria, teda láska k práci, v ktorej videl kritérium na posúdenie kvality osobnej zbožnosti: ten, kto je horlivý v materiálnych povinnostiach, kto pracuje usilovne – argumentuje Teodor –, je taký aj v duchovných veciach. Preto nedovoľuje, aby bol mních pod zámienkou modlitby alebo kontemplácie dišpenzovaný od práce, a to ani od manuálnej, ktorá je podľa jeho mienky i podľa celej mníšskej tradície prostriedkom nájdenia Boha. Teodor sa nebojí hovoriť o práci ako o „obete mnícha“, o jeho „liturgii“, ba dokonca ako o istom druhu omše, prostredníctvom ktorej sa mníšsky život stáva anjelským. Práve takto sa poľudšťuje svet práce a cez prácu sa človek stáva viac sebou samým a viac sa približuje k Bohu. Za zmienku stoja aj dôsledky tohto jedinečného pohľadu: práve preto, že bohatstvo získané spoločnou prácou je ovocím určitej formy liturgie, nemôže slúžiť na pohodlie mníchov, ale je určená na pomoc chudobným. Studiti, pochopiteľne, nepracovali len manuálne: mali tiež veľký význam pre nábožensko-kultúrny rozvoj byzantskej civilizácie ako krasopisci, maliari, básnici, vychovávatelia mladých, učitelia v školách, knihovníci.
Hoci Teodor mal aj mnohé vonkajšie aktivity, nedovolil, aby ho odpútavali od toho, čo považoval za úzko spojené so svojou funkciou predstaveného - byť duchovným otcom svojich mníchov. Uvedomoval si, že na jeho život mali rozhodujúci vplyv jeho dobrá matka a svätý strýc Platón, ktorého príznačne nazýval „otcom“. Vo vzťahu k mníchom teda uplatňoval duchovné vodcovstvo. Každý deň, ako uvádza jeho životopisec, sa po večernej modlitbe utiahol pred ikonostas, kam sa mu všetci chodievali zverovať. Duchovne radil aj mnohým ľuďom mimo kláštora. Z jeho Duchovného testamentu a Listov je zrejmá jeho otvorenosť a jemnocit, lebo ukazujú, ako sa z jeho otcovstva zrodili pravé duchovné priateľstvá, a to v prostredí kláštora i mimo neho.
Regula, známa ako Hypotyposis, kodifikovaná krátko po Teodorovej smrti, bola s istými zmenami prijatá aj na vrchu Atos, keď na ňom v roku 962 sv. Atanáz Atonita založil Veľkú Lavru, a tiež v Kyjevskej Rusi, kde ju na začiatku druhého milénia sv. Teodózius zaviedol v Jaskynnej Lavre (Kyjevsko-pečerskej). Ak Regulu vnímame v rýdzej podobe, objavujeme jej jedinečnú aktuálnosť. Aj dnes existujú mnohé prúdy, ktoré ohrozujú jednotu spoločnej viery a vedú k istému druhu nebezpečného duchovného individualizmu a duchovnej pýchy. Preto je nevyhnutné, aby sme sa usilovali brániť a podporovať rast dokonalej jednoty Kristovho tela, v rámci ktorej môžu v harmónii spolunažívať pokoj poriadku i úprimné osobné vzťahy v Duchu.
Hádam bude užitočné na záver zhrnúť niektoré hlavné prvky Teodorovej duchovnej náuky:
Láska k vtelenému Pánovi a k jeho viditeľnej podobe v liturgii a v ikonách.
Vernosť krstu a záväzok žiť v spoločenstve Kristovho tela, chápaného tiež ako vzájomné spoločenstvo medzi kresťanmi.
Duch chudoby, striedmosti, odriekania, cudnosti, sebaovládania, pokory a poslušnosti proti primátu vlastnej vôle, ktorý rozbíja spoločnosť i pokoj duší.
Láska k fyzickej i duchovnej práci.
Duchovné priateľstvo, zrodené z očistenia vlastného svedomia, vlastnej duše, vlastného života.
Snažme sa nasledovať tieto náuky, ktoré nám skutočne ukazujú cestu pravého života.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)