Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 7.5.2009

Drahí bratia a sestry,

Ján Damascénsky bol okrem toho medzi prvými, ktorí v privátnom a verejnom kulte kresťanov rozlišovali medzi adoráciou (klaňaním sa) (latreia) a úctou (proskynesis): tá prvá sa obracia jedine na Boha, čistého ducha; tá druhá, naopak, môže ako prostriedok použiť aj obraz, ak sa chce obrátiť na toho, kto je na danom obraze znázornený. Toto rozlišovanie sa okamžite ukázalo ako veľmi dôležité vzhľadom na kresťanskú formu odpovede tým, ktorí prísny zákaz Starého zákona ohľadom kultového používania obrazov pokladali za univerzálny a večný. Toto bolo veľkým problémom v diskusii aj v islamskom svete, ktorý prijíma hebrejskú tradíciu absolútneho vylúčenia obrazov z kultu. Naopak kresťania v tomto kontexte o probléme diskutovali a našli zdôvodnenie pre uctievanie obrazov. Píše Ján Damascénsky: „V iných časoch Boh nebol nikdy znázornený na obraze, pretože bol bez tela a bez obličaja. Avšak pretože teraz bol Boh videný v tele a žil medzi ľuďmi, ja znázorňujem to, čo je v Bohu viditeľné. Neuctievam matériu, ale Stvoriteľa tejto matérie, ktorý na seba túto matériu vzal kvôli mne a rozhodol sa v matérii prebývať a prostredníctvom matérie uskutočniť moju spásu. Preto neprestanem uctievať matériu, prostredníctvom ktorej ku mne prišla spása. Avšak neuctievam ju vôbec tak ako Boha! Ako by mohlo byť Bohom to, čo dostalo existenciu od druhého; to, čo kedysi neexistovalo? Avšak ja uctievam a vážim si aj každú inú matériu, ktorá mi sprostredkovala spásu, pretože je plná svätých síl a milostí. Nie je azda matériou trojnásobne blažené drevo kríža? A atrament a sväté knihy evanjelií nie sú matériou? A spásonosný oltár, ktorý nám poskytuje chlieb života, nie je matériou? A, na prvom mieste, nie sú matériou telo a krv môjho Pána? Alebo musíš poprieť posvätný charakter tohto všetkého, alebo musíš umožniť tradícii Cirkvi uctievať obrazy Boha a Božích priateľov, ktoré sú posvätené menom, ktoré na sebe nesú a z tohto dôvodu na nich spočíva milosť Ducha Svätého. Neurážaj preto matériu: nie je hodná opovrhnutia, pretože nič z toho, čo Boh stvoril, nie je hodné opovrhnutia“ (Contra imaginum calumniatores, I, 16, ed. Kotter, pp. 89-90). Vidíme, že vďaka vteleniu sa matéria ukazuje ako božia, môžeme sa na ňu pozerať ako na Boží príbytok. Ide o novú víziu sveta a materiálnych skutočností. Boh sa stal telom a telo sa stalo skutočným Božím príbytkom, ktorého sláva sa odráža v Kristovej ľudskej tvári. Preto naliehania východného Učiteľa Cirkvi sú aj dnes mimoriadne aktuálne, ak zoberieme do úvahy zvláštnu dôstojnosť, ktorú matéria dostala vo Vtelení: vo viere sa môže stať účinným znakom a sviatosťou stretnutia medzi Bohom a človekom. Ján Damascénsky teda zostáva privilegovaným svedkom uctievania ikon, ktoré sa neskôr stane jedným z najvýraznejších aspektov východnej teológie a spirituality zostáva ním až do súčasnosti. Je jednou formou kultu, ktorý jednoducho patrí ku kresťanskej viere, k viere v toho Boha, ktorý vzal na seba telo a dal sa vidieť. Učenie svätého Jána Damascénskeho tak patrí do tradície univerzálnej Cirkvi, ktorej sviatostná doktrína predpokladá, že materiálne veci vzaté z prírody sa môžu stať sviatosťami prostredníctvom milosti skrze zvolávanie (epiklézu) Ducha Svätého, sprevádzané vyznaním pravej viery.”
V zhode s týmito myšlienkami kladie sv. Ján aj úctu k svätým relikviám na základe presvedčenia, že kresťania, keďže sú účastní na zmŕtvychvstaní Krista, nemôžu byť považovaní za mŕtvych.
“Toto sú tí, ktorí, nakoľko sa dalo, pripodobnili sa Bohu svojou vôľou a vďaka prítomnosti a pomoci Božej, nazývajú sa bohmi (por. Ž 82,6), nie kvôli prirodzenosti, ale súvislosti, tak ako sa rozžeravené železo nazýva ohňom, nie pre prirodzenosť ale pre súvislosť – preto, že oheň je jeho súčasťou. Hovorí vskutku: Buďte svätí ako som ja svätý (Lv 19,2) (III, 3, col 1352 A). Po viacerých odkazoch tohto typu mohol Ján Damascénsky pokojne odvodiť: „Boh, ktorý je dobrý a presahuje každé dobro, neuspokojil sa s kontempláciou seba samého, ale chcel, aby ním požehnané bytia mohli byť účastné na jeho dobrote: preto stvoril z ničoho všetky veci, viditeľné aj neviditeľné, vrátane človeka, skutočnosť viditeľnú i neviditeľnú. Stvoril ho zámerne ako bytie schopné rozmýšľania (ennoema ergon) obohatené slovom (logoi sympleroumenon) a orientované k duchu (pneumati teleioumenon)“ (II, 2, PG 94, col 865 A). A pre ďalšie vysvetlenie svojich myšlienok pridáva: „Treba sa nechať naplniť úžasom (thaumazein) zo všetkých diel prozreteľnosti (tes pronoias erga), všetky ich chváliť, všetky ich prijať, prekonávajúc pokušenie vidieť v nich aspekty, ktoré sa mnohým zdajú nespravodlivé alebo nečisté (adika), uznajúc naopak, že Boží projekt (pronoia) presahuje schopnosti poznávania a chápania (agnoston kai akatalepton) človeka, zatiaľ čo jedine On pozná naše myšlienky, naše skutky, ba aj našu budúcnosť“.
Už Platón – pokračuje Svätý Otec, hovoril, že filozofia začína v úžase: aj naša viera začína úžasom nad stvorením, krásou Boha, ktorý sa robí viditeľným:
“Optimizmus kontemplácie prírody (physiké theoria), teda vnímanie dobra, krásy a pravdy vo viditeľnom stvorení, tento kresťanský optimizmus nie je optimizmom naivným: uvedomuje si ranu, ktorú ľudskej prirodzenosti zasadila sloboda rozhodovania chcená Bohom a nesprávne použitá človekom, so všetkými dôsledkami rozšírenej disharmónie, ktoré z nej vyplynuli. Z toho plynie nevyhnutnosť, jasne vnímaná teológom z Damasku, aby prirodzenosť, v ktorej sa odrážajú dobrota a krása Božia, zranené našou vinou „bola posilnená a obnovená“ zostúpením Božieho Syna do tela, potom ako sa mnohými spôsobmi a pri rozličných príležitostiach sám Boh snažil ukázať, že stvoril človeka nielen preto, aby dosiahol „bytie“, ale aj „blaho-bytie“ (por. La fede ortodossa, II, 1, PG 94, col. 981°). Ján s nadšením vysvetľuje: bolo nevyhnutné, aby sa prirodzenosť posilnila a obnovila; aby bola jasne ukázaná a konkrétne vysvetlená cesta čností (didachthenai aretes hodón), ktorá vzďaľuje od porušenia a vedie do večného života... Zjavilo sa tak na horizonte dejín veľké more lásky Boha k človeku (philanthropias pelagos)...“ Je to pekné vyjadrenie. Vidíme na jednej strane krásu stvorenia, a na druhej zničenie spôsobené ľudskou vinou. Avšak v Synovi Božom, ktorý zostupuje, aby obnovil ľudskú prirodzenosť, vidíme aj more lásky Boha k človeku. Ján Damascénsky pokračuje: „On sám, Stvoriteľ a Pán, bojoval za svoje stvorenie, odovzdajúc mu prostredníctvom príkladu svoju náuku... A tak Boží Syn, aj keď zostal Bohom, znížil nebesia a zostúpil... ku svojim služobníkom... vykonajúc najnovšiu zo všetkých vecí, jedinú skutočne novú vec pod slnkom, prostredníctvom ktorej sa vskutku ukázala Božia moc – jeho vtelenie, jeho stanie sa jedným z nás.“ (III, 1. PG 94, coll. 981C-984B).”
 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)