Sv. German, biskup a patriarcha Konštantínopolu - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 30.4.2009

 

Drahí bratia a sestry,
patriarcha Germanos z Konštantínopola, o ktorom chcem dnes hovoriť, nepatrí k tým najtypickejším postavám východného kresťanského sveta, a predsa sa jeho meno objavuje s istou vážnosťou v zozname obrancov posvätných obrazov zostavenom v roku 787 na Druhom nicejskom koncile, ktorý bol siedmym ekumenickým koncilom. Gréckokatolícka cirkev slávi jeho sviatok v liturgii 12. mája. Zohral významnú úlohu v zložitých dejinách boja za obrazy počas takzvanej obrazoboreckej krízy. Dokázal úspešne odolávať tlakom obrazoboreckého cisára Leva III., ktorý bol nepriateľom ikon.
V čase, keď bol Germanos patriarchom (715 – 730), zažilo hlavné mesto byzantského cisárstva Konštantínopol veľmi nebezpečné obliehanie Saracénmi. V tejto situácii v rokoch 717 – 718 sa v meste konala slávnostná procesia s obrazom Božej Matky (Theotokos), a relikviou Svätého kríža ako prejav prosby o nebeskú pomoc pre mesto. A skutočne, Konštantínopol bol zachránený. Nepriatelia sa rozhodli navždy sa zriecť myšlienky zriadiť si hlavné mesto v Konštantínopole, ktorý bol symbolom kresťanského cisárstva. Ľud bol za túto Božiu pomoc nesmierne vďačný.
Patriarcha Germanos bol po tejto udalosti presvedčený, že Boží zásah treba považovať za zrejmé potvrdenie úcty, ktorú ľud preukazoval posvätným ikonám. Úplne opačný názor mal však cisár Lev III., ktorý práve v roku 717 zaujal miesto vládcu v hlavnom meste. Panoval až do roku 741. Po oslobodení Konštantínopola a po sérii ďalších víťazstiev začal kresťanský cisár čoraz otvorenejšie vyjadrovať presvedčenie, že upevnenie cisárstva sa musí začať reorganizáciou prejavov viery. Osobitne zdôrazňoval nebezpečenstvo modloslužby, ktoré podľa jeho názoru prílišným uctievaním ikon ohrozovalo ľud. Odvolávanie sa patriarchu Germana na tradíciu Cirkvi a skutočnú účinnosť úcty k niektorým obrazom, ktoré boli jednohlasne uznané za „zázračné“, nebolo nič platné. Cisár sa stával čoraz neústupčivejším, pokiaľ išlo o realizáciu jeho plánu obnovy, ktorý predpokladal odstránenie ikon. Keď 7. januára 730 na verejnom zhromaždení otvorene zaujal stanovisko proti uctievaniu obrazov, Germanos sa za nijakú cenu nechcel skloniť pred vôľou panovníka v otázkach, ktoré považoval za rozhodujúce pre ortodoxnú vieru a ku ktorým podľa neho patrila aj úcta a láska k obrazom. Germanos bol donútený vzdať sa úradu patriarchu a dobrovoľne odísť do vyhnanstva, kde v kláštore takmer všetkými zabudnutý zomrel. Jeho meno sa znovu objavilo počas Druhého nicejského koncilu v roku 787, keď ortodoxní otcovia rozhodli v prospech ikon, čím uznali aj Germanove zásluhy.
Patriarcha Germanos veľmi dbal o liturgické slávenia, preto ho istý čas považovali aj za obnoviteľa slávnosti Akatistu. Ako je známe, Akatist je veľmi známy starodávny hymnus, ktorý vznikol v byzantskom prostredí a je venovaný Božej Matke (Theotokos). Napriek tomu, že z teologického hľadiska nemožno Germana označiť za veľkého mysliteľa, niektoré jeho diela zaznamenali istú odozvu najmä pre jeho intuíciu v oblasti mariológie. Zachovali sa jeho rôzne homílie s mariánskou tematikou. Niektoré z nich hlboko ovplyvnili úctu celých generácií veriacich tak na Východe, ako aj na Západe. Jeho nádherné Homílie o uvedení Márie do chrámu sú doteraz živým svedectvom o nepísanej tradícii kresťanských cirkví. Generácie mníchov a členov početných inštitútov zasväteného života dodnes nachádzajú v týchto textoch veľmi cenné poklady spirituality.
Aj v súčasnosti vzbudzujú obdiv niektoré Germanove mariologické texty, ktoré tvoria súčasť homílií prednesených na sviatok Deiparae dormitionem, čo je sviatok zodpovedajúci Nanebovzatiu Panny Márie. Spomedzi týchto textov pápež Pius XII. vyzdvihol jeden, ktorý zasadil ako perlu do apoštolskej konštitúcie Munificentissimus Deus (1950), ktorou vyhlásil vieroučnú dogmu o nanebovzatí Panny Márie. Tento text pápež Pius XII. cituje v spomínanej konštitúcii a podáva ho ako jeden z argumentov v prospech trvalej viery Cirkvi ohľadom Máriinho telesného nanebovzatia. Germanos píše: „Či by vari mohlo dôjsť k tomu, Najsvätejšia Božia Matka, že nebo a zem boli poctené tvojou prítomnosťou a ty by si po svojom odchode nechala ľudí bez svojej ochrany? Veru nie. Nemožné je si to čo i len pomyslieť. Vskutku tak, ako si vo svete nepociťovala realitu neba ako cudziu, tak ani po tom, ako si odišla z tohto sveta, nepociťuješ ako nemožné duchovne komunikovať s ľuďmi. Vôbec si neopustila tých, ktorým si zaistila spásu. Tvoj duch totiž žije vo večnosti a ani tvoje telo nepodstúpilo porušenie hrobu. Ty, ó, Matka, si blízka všetkým a chrániš všetkých, a hoci našim očiam je zabránené, aby ťa videli, predsa vieme, ó, Najsvätejšia, že prebývaš uprostred nás a rôznymi spôsobmi sa stávaš prítomnou. Ty, (Mária), sa zjavuješ, ako je napísané, v celej svojej kráse. Tvoje panenské telo je celé sväté, čisté, je Božím domom, a aj preto absolútne odolné proti každému rozpadu na prach. Je nemenné od chvíle, keď to, čo v ňom bolo ľudské, bolo prijaté do neporušiteľnosti a ostalo živé a absolútne oslávené, neporušené a účastné na dokonalom živote. Vskutku bolo nemožné, aby ostala zatvorená v hrobe medzi zomretými tá, ktorá sa stala Božou nádobou a živým chrámom najsvätejšieho božstva Jednorodeného. Na druhej strane s istotou veríme, že naďalej kráčaš spolu s nami“ (PG 98, coll. 344 B – 346 B, passim).
Ako už bolo povedané, pre Byzantíncov je v liturgickom slávení mimoriadne dôležitá dôstojnosť rétorickej formy kázania – a o to viac hymnov či poetických skladieb, ktoré sa nazývajú tropáre – rovnako ako krása sakrálnej budovy, v ktorej sa liturgia koná. Patriarcha Germanos bol v tejto tradícii uznávaný ako jeden z tých, ktorí sa veľmi zasadili o to, aby toto presvedčenie ostalo živé, teda, že krása slova, jazyka a krása budovy a hudby musia byť v súlade.
Na záver citujem inšpirované slová, ktorými Germanos v úvode svojho malého majstrovského diela opísal Cirkev: „Cirkev je Boží chrám, posvätný priestor, dom modlitby, zhromaždenie ľudu, Kristovo telo. Je nebom na zemi, kde prebýva transcendentný Boh, ako vo svojom dome, a chodí s nami, ale je aj reálnym odtlačkom (antitypos) ukrižovania, hrobu a vzkriesenia. Cirkev je Boží dom, v ktorom sa slávi oživujúca mystická obeta, a zároveň najvnútornejšia časť svätostánku a posvätnej jaskyne. V nej sa nachádzajú hrob i hostina, pokrmy pre dušu a záruky života. V nej sa nakoniec nachádzajú aj ony pravé a vlastné cenné perly, ktorými sú božské dogmy učenia, ktoré sám Pán ponúkol svojim učeníkom“ (PG 98, coll. 384 B – 385 A).
Nakoniec ostáva otázka: Čo nám dnes môže povedať tento svätec, ktorý je nám časovo aj kultúrne dosť vzdialený? V zásade mám na mysli tri veci. Prvá: vo svete, v Cirkvi, je Boh istým spôsobom viditeľný a máme sa naučiť ho poznávať a vnímať. Boh stvoril človeka na svoj obraz, no tento obraz bol pokrytý toľkou špinou hriechu, že Boh už cez ňu takmer nepresvitá. Preto sa Boží Syn stal skutočným človekom, dokonalým Božím obrazom. V Kristovi tak môžeme kontemplovať Božiu tvár a učiť sa, ako sa stať pravými ľuďmi, pravými Božími obrazmi. Kristus nás vyzýva, aby sme ho nasledovali, aby sme sa mu stali podobnými tak, že v každom človeku bude opäť presvitať Božia tvár, Boží obraz. Pravda je, že Boh v Desatore zakázal robiť si obrazy Boha, ale to bolo pre pokušenie modloslužby, ktorému mohol byť veriaci v pohanskom prostredí vystavený. Keď sa však Boh stal skrze vtelenie viditeľný v Kristovi, stalo sa legitímnym znázorňovať Kristovu tvár. Sväté obrazy nás učia vidieť Boha v zobrazení Kristovej tváre. Vtelením Božieho Syna bolo umožnené vidieť Boha v obrazoch Krista a aj v tvárach svätých, v tvárach mnohých ľudí, v ktorých žiari Božia svätosť. Ďalšou vecou je krása a dôstojnosť liturgie. Sláviť liturgiu vo vedomí Božej prítomnosti s takou dôstojnosťou a krásou, ktorá nám umožňuje aspoň trochu zazrieť Božiu nádheru, je úlohou každého kresťana formovaného vo svojej viere. Treťou vecou je láska k Cirkvi. Práve s ohľadom na Cirkev sme my ľudia často náchylní vidieť najmä hriechy, to negatívne, ale pomocou viery, ktorá nás robí schopnými vidieť pravdivo, môžeme v nej dnes aj vždy odhaliť Božiu krásu. Práve v Cirkvi sa Boh sprítomňuje, ponúka sa nám vo svätej Eucharistii a ostáva prítomný na adoráciu. V Cirkvi Boh hovorí s nami, v Cirkvi „Boh chodí s nami“, ako hovorí svätý Germanos. V Cirkvi sa nám dostáva Božie odpustenie a učíme sa odpúšťať.
Prosme Boha, aby nás naučil vidieť v Cirkvi jeho prítomnosť, jeho krásu, ako aj vidieť jeho prítomnosť vo svete, a nech nám pomôže stať sa transparentnými pre jeho svetlo.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: