Ambróz Autpert - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 23.4.2009

 

Drahí bratia a sestry,
Cirkev žije v ľuďoch a kto chce poznať Cirkev a pochopiť jej tajomstvo, musí rozmýšľať o ľuďoch, ktorí žili a žijú jej posolstvo, jej tajomstvo. Preto na stredajších katechézach už dlho hovorím o ľuďoch, od ktorých sa môžeme naučiť, čo je Cirkev. Začali sme apoštolmi a cirkevnými otcami a pomaly sme prišli až do 8. storočia, do obdobia Karola Veľkého.
Dnes by som rád hovoril o Ambrózovi Autpertovi, málo známom spisovateľovi, ktorého diela boli zväčša pripisované iným, známejším osobnostiam - sv. Ambrózovi z Milána či sv. Ildefonzovi. Nehovoriac už o tom, že mnísi z Montecassina považovali za potrebné niektoré z nich pripísať svojmu rovnomennému opátovi, ktorý žil temer o storočie neskôr.
Okrem niekoľkých krátkych autobiografických spomienok zaradených v Ambrózovom veľkom komentári k Zjaveniu apoštola Jána máme o jeho živote len málo istých správ. Pozorné čítanie diel, ktorých autorstvo mu kritika postupne priznáva, nám však umožňuje objaviť v jeho učení teologický a duchovný poklad, cenný aj pre našu dobu.
Ambróz Autpert sa narodil v Provence v dobre situovanej rodine a podľa jeho neskoršieho životopisca Giovanniho žil na dvore franského kráľa Pipina Krátkeho, kde okrem svojho oficiálneho úradu zastával aj funkciu preceptora, teda učiteľa budúceho cisára Karola Veľkého.
Pravdepodobne na pokyn pápeža Štefana II., ktorý v rokoch 753 – 754 navštívil franský dvor, prišiel Autpert do terajšieho Talianska a cestou navštívil slávne benediktínske Opátstvo sv. Vincenta pri prameni rieky Volturno vo vojvodstve Benevento. Založili ho začiatkom toho istého storočia traja bratia z Beneventa: Pardone, Tatone a Tasone. Opátstvo bolo známe ako oáza klasickej a kresťanskej kultúry.
Krátko po svojej návšteve sa Ambróz Autpert rozhodol pre rehoľný život. Vstúpil do tohto kláštora a nadobudol patričné vzdelanie najmä v oblasti teológie a spirituality podľa tradície cirkevných otcov. Okolo roku 761 bol vysvätený za kňaza a 4. októbra 777 - s podporou franských mníchov, ale proti vôli longobardských mníchov, ktorí boli naklonení svojmu súkmeňovcovi Potonovi - bol zvolený za opáta. Keďže napätie národnostnej povahy nepoľavovalo ani po mesiacoch, Autpert sa o rok neskôr, v roku 778, rozhodol odstúpiť a spolu s niekoľkými franskými mníchmi hľadal útočisko v Spolete, kde mohol rátať s ochranou Karola Veľkého.
Nezhody v Kláštore sv. Vincenta sa tým však neskončili. O niekoľko rokov neskôr, keď Autpertov nástupca zomrel a po ňom v roku 782 zvolili práve Potona, spory vzbĺkli znova a viedli až k obvineniu nového opáta u Karola Veľkého. Panovník poslal sporiace sa strany pred pápežský súd a ten ich povolal do Ríma. Ako svedka predvolal aj Autperta. Aupert však počas cesty náhle zomrel. Pravdepodobne bol 30. januára 784 zabitý.
Ambróz Autpert bol mníchom a opátom v období poznamenanom veľkými politickými napätiami, ktoré poznamenali aj život v kláštoroch. Nachádzame o tom časté a znepokojivé zmienky v jeho spisoch. Pranieruje napríklad rozpor medzi nádherným vonkajším vzhľadom kláštorov a vlažnosťou mníchov. Touto kritikou mal určite na mysli svoje vlastné opátstvo. Preň napísal aj životopis (Vita) troch zakladateľov, s jasným úmyslom ponúknuť novej generácii mníchov vzor, s ktorým by sa mohli konfrontovať.
S podobným cieľom napísal aj krátky asketický traktát Conflictus vitiorum et virtutum (Spor medzi neresťami a čnosťami), ktorý mal v stredoveku veľký úspech. Bol publikovaný v roku 1473 v Utrechte - pod menom Gregora Veľkého - a o rok neskôr v Štrasburgu - pod menom sv. Augustína.
Ambróz Autpert v ňom chce poučiť mníchov, ako konkrétne viesť každodenný duchovný boj. Príznačným spôsobom v ňom tvrdenie z Druhého listu Timotejovi - „Všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní“ (3, 12) - aplikuje nielen na vonkajšie prenasledovanie, ale aj na útoky zlých síl, ktorým kresťan musí čeliť vo vlastnom vnútri. Vo forme akejsi dišputy v ňom predstavuje 24 bojujúcich párov – každá z nerestí sa pokúša dobyť dušu subtílnymi úsudkami a príslušná čnosť na jej našepkávanie odpovedá predovšetkým slovami Písma.
V tomto traktáte o konflikte medzi neresťami a čnosťami dáva Autpert do protikladu cupiditas (chamtivosť) a contemptus mundi (pohŕdanie svetom), z čoho sa v mníšskej spiritualite stane dôležitý vzor. Pohŕdanie svetom však nie je pohŕdaním stvorenými vecami, krásou a dobrotou stvorenia a Stvoriteľa, ale pohŕdaním falošnou predstavou tohto sveta, akú nám predstavuje a podsúva práve chamtivosť. Chamtivosť nám našepkáva, že vraj „mať“ je tou najvyššou hodnotou nášho bytia, nášho života vo svete, aby sme vyzerali dôležití. Falšuje sa tak stvorenie sveta a svet sa ničí.
Autpert napokon poznamenáva, že chamtivosť bohatých a mocných vtedajšej spoločnosti po zisku existuje aj v dušiach mníchov, a preto píše traktát s názvom De cupiditate, v ktorom spolu s apoštolom Pavlom hneď od počiatku pranieruje chamtivosť ako koreň všetkého zla. Píše: „Z pôdy zeme vyrážajú rozličné tŕne z rôznych koreňov. V srdci človeka však bodnutia všetkých nerestí vychádzajú z jediného koreňa, z chamtivosti“ (De cupiditate 1: CCCM 27B, str. 963).
Toto poukázanie na chamtivosť nadobúda dnes plnú aktuálnosť vzhľadom na súčasnú svetovú ekonomickú krízu. Vidíme, že táto kríza sa zrodila práve z koreňa chamtivosti. Ambróz si vie predstaviť, že bohatí a mocní by mohli namietať slovami: lenže my nie sme mnísi, pre nás určité asketické požiadavky neplatia. A odpovedá takto: „Je pravda, čo hovoríte, ale aj pre vás vzhľadom na vašu spoločenskú triedu a podľa miery vašich síl platí, že cesta je strmá a úzka, pretože Pán ponúkol len dve brány a dve cesty (a to úzku a širokú, strmú a pohodlnú) - neukázal nijakú tretiu bránu a tretiu cestu“ (1. c., p. 978).
Ambróz jasne vidí, že spôsoby života sú veľmi odlišné. Pre človeka v tomto svete - a to aj pre bohatého - však platí povinnosť bojovať proti chamtivosti, proti vôli vlastniť, robiť dojem, proti falošnému pojmu slobody ako možnosti zaobchádzať so všetkým podľa vlastnej vôle. I bohatý musí nájsť autentickú cestu pravdy, lásky, a tým správneho života. Autpert ako rozvážny pastier duší však dokáže na záver svojej nápravnej kázne povedať aj slová útechy: „Nehovoril som proti chamtivcom, ale proti chamtivosti, ani proti prirodzenosti, ale proti neresti“ (1. c., p. 981).
Najvýznamnejším dielom Ambróza Autperta je určite jeho desaťzväzkový komentár ku knihe Zjavenia apoštola Jána. Po dlhých storočiach je to v latinskom svete prvý obsiahly komentár k poslednej knihe Svätého písma. Toto dielo bolo plodom mnohoročnej práce, ktorej sa venoval v dvoch etapách - medzi rokmi 758 a 767 -, a teda ešte pred svojím zvolením za opáta.
V predhovore presne označuje svoje pramene s presnosťou, ktorá v stredoveku nebola vôbec obvyklá. Prostredníctvom svojho vari najvýznamnejšieho prameňa – komentára od biskupa Primasia Adrumetana napísaného približne v polovici 6. storočia – sa Autpert dostáva do kontaktu s interpretáciou Zjavenia apoštola Jána od Afričana Tichonia, ktorý žil o generáciu skôr ako sv. Augustín. Tichonius, hoci nebol katolíkom a patril k schizmatickej donatistickej cirkvi, predsa bol veľkým teológom. Vo svojom komentári vidí v Knihe zjavenia apoštola Jána odlesk tajomstva Cirkvi. Dospel k presvedčeniu, že Cirkev je dvojstranným telom - na jednej strane, ako hovorí, patrí toto telo Kristovi, no na druhej strane patrí diablovi.
Augustín jeho komentár čítal a čerpal z neho, jasne však zdôraznil, že Cirkev je v Kristových rukách, je stále jeho telom a spolu s ním tvorí jediný subjekt, ktorý má účasť na sprostredkovávaní milosti. Preto zdôrazňuje, že Cirkev nemôže byť nikdy oddelená od Ježiša Krista.
Autpert sa vo svojom výklade Zjavenia apoštola Jána, podobnom tomu Tichoniovmu, ani tak nezaujíma o druhý Kristov príchod na konci čias, ale skôr o dôsledky, ktoré plynú pre súdobú Cirkev z jeho prvého príchodu, z jeho vtelenia v lone Panny Márie. A hovorí veľmi dôležité slová: v skutočnosti sa má Kristus „v nás, ktorí sme jeho telom, denne rodiť, umierať a vstávať z mŕtvych“ (In Apoc. III: CCCM 27, str. 205).
V kontexte mystického rozmeru, ktorý je vlastný každému kresťanovi, Autpert hľadí na Máriu ako na vzor Cirkvi, vzor pre nás všetkých, pretože aj v nás a medzi nami sa má narodiť Kristus. Nasledujúc cirkevných otcov, ktorí v „žene odetej slnkom“ (Zjv 12, 1) videli obraz Cirkvi, Autpert argumentuje: „Blažená a zbožná Panna… denne rodí nové národy, z ktorých sa utvára všeobecné telo Prostredníka. Neprekvapuje preto, že prototyp Cirkvi predstavuje tá, v ktorej blaženom lone si samotná Cirkev zasluhuje byť zjednotená so svojou Hlavou.“
V tomto zmysle Autpert vidí rozhodujúcu úlohu Panny Márie v diele vykúpenia (porov. tiež jeho homílie In purificatione s. Mariae a In adsumptione s. Mariae). Jeho veľká úcta a hlboká láska k Božej Matke ho občas inšpirovala k výrokom, ktoré istým spôsobom preberajú výroky, ktoré vyslovil sv. Bernard a františkánska mystika, bez toho, že by upadali do diskutabilných foriem sentimentalizmu, pretože nikdy neoddeľujú Máriu od tajomstva Cirkvi. Ambróz Autpert je preto plným právom považovaný za prvého veľkého mariológa Západu.
Zbožnosť, ktorá má podľa neho oslobodiť dušu od priľnutia k pozemským a prchavým rozkošiam, musí byť spojená s hlbokým štúdiom posvätných vied, najmä s meditáciou Svätého písma, ktoré nazýva „hlbokým nebom, nepreskúmateľnou priepasťou“ (In Apoc. IX). V peknej modlitbe, ktorou uzatvára svoj komentár k Zjaveniu apoštola Jána, zdôrazňuje, že v každom teologickom hľadaní pravdy má prvé miesto láska, a obracia sa na Boha týmito slovami: „Ak ťa poznávame len intelektuálne, nezistíme, aký skutočne si. Keď ťa milujeme, dosiahli sme ťa.“
V Ambrózovi Autpertovi môžeme dnes vidieť osobnosť, ktorá žila v dobe silnej politickej manipulácie Cirkvou, keď tvár Cirkvi deformovali nacionalizmus a vyzdvihovanie kmeňovej príslušnosti. Uprostred všetkých týchto ťažkostí, ktoré poznáme aj my, dokázal objaviť pravú tvár Cirkvi v Márii a vo svätých. Vďaka tomu dokázal pochopiť, čo znamená byť katolíkom, kresťanom, žiť Božie Slovo, vstúpiť do tejto priepasti a žiť tak tajomstvo Božej Matky: nechať znovu ožiť Božie Slovo, ponúknuť mu vlastné telo v terajšom čase. Svojím teologickým poznaním, hĺbkou celého svojho poznania dokázal Autpert pochopiť, že čisto teologickým bádaním nemožno Boha spoznať takého, aký skutočne je. To sa dá dosiahnuť jedine láskou.
Načúvajme tomuto posolstvu a prosme Pána, aby nám pomáhal žiť tajomstvo Cirkvi dnes, v tejto našej dobe.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: