Sv. Bonifác, apoštol Nemcov - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 12.3.2009

 

Drahí bratia a sestry,
dnes sa budeme venovať veľkému misionárovi 8. storočia, ktorý rozšíril kresťanstvo do strednej Európy a aj do mojej vlasti. Je to sv. Bonifác, ktorý vošiel do dejín ako „apoštol Germánov”. O jeho živote sa nám vďaka usilovnosti jeho životopiscov zachovalo dosť správ. Narodil sa v anglosaskej rodine vo Wessexe okolo roku 675 a pokrstili ho ako Winfrida.
Veľmi mladý vstúpil do kláštora, priťahovaný mníšskym ideálom. Zdalo sa, že značné intelektuálne schopnosti ho predurčujú na pokojnú a skvelú vedeckú kariéru: stal sa učiteľom latinskej gramatiky, napísal niekoľko spisov, v latinčine skladal aj poéziu. Približne 30-ročný bol vysvätený za kňaza a cítil povolanie na apoštolát medzi pohanmi na kontinente. Jeho vlasť, Veľká Británia, ktorá bola evanjelizovaná už pred sto rokmi benediktínmi vedenými sv. Augustínom, oplývala takou pevnou vierou a vrúcnou láskou, že vysielala misionárov do strednej Európy, aby tam ohlasovali evanjelium. V roku 716 sa Winfrid s niekoľkými druhmi vydal do Fríska (terajšieho Holandska), no narazil na odpor miestneho vladára a pokus o evanjelizáciu stroskotal. Nestratil však odhodlanie a dva roky potom, čo sa vrátil do vlasti, sa vydal do Ríma, aby sa porozprával s pápežom Gregorom II. a prijal jeho usmernenia. Podľa správy jedného zo životopiscov ho pápež prijal „s úsmevom na tvári a s pohľadom plným nehy“ a nasledujúce dni s ním viedol „dôležité rozhovory“ (Willibald, Život sv. Bonifáca, vyd. Levison, s. 13 – 14). Pápež mu napokon dal meno Bonifác a oficiálnymi listinami mu zveril misiu ohlasovať evanjelium medzi germánskymi národmi.
Povzbudený a posilnený pápežovou podporou sa Bonifác vydal ohlasovať evanjelium do spomínaných krajov, bojovať proti pohanským kultom a posilniť základy ľudskej a kresťanskej morálky. S veľkým zmyslom pre povinnosť v jednom zo svojich listov napísal: „Buďme pevní v každodennom boji za Pána, lebo nastali dni súženia a biedy... Nebuďme nemými psami, ani tichými pozorovateľmi, ani nájomcami, ktorí utekajú pred vlkmi! Naopak, buďme pastiermi, ktorí bdejú nad Kristovým stádom a ohlasujú Božiu vôľu významným i obyčajným ľuďom, bohatým i chudobným... v časoch vhodných i nevhodných...“ (Epistulae, 3, 352. 354: MGH).
Bonifác svojou neúnavnou aktivitou, organizačnými schopnosťami a hoci pevnou, predsa však poddajnou a milou povahou dosiahol veľké úspechy. Vtedajší pápež „vyhlásil, že mu chce udeliť biskupskú hodnosť, aby mohol s väčšou rozhodnosťou naprávať a privádzať blúdiacich na cestu pravdy, väčšmi precítiť autoritu apoštolskej dôstojnosti a bol viac akceptovaný v kazateľskom úrade, než keď mal iba poverenie na apoštolskú hodnosť“ (Otloho, Vita S. Bonifatii, vyd. Levisom, lib. I, s. 127).
Pápež osobne vysvätil Bonifáca za „regionálneho biskupa“ – teda biskupa celého vtedajšieho Nemecka. Bonifác potom pokračoval v svojich apoštolských námahách na územiach, ktoré mu boli zverené, a jeho pôsobenie zasahovalo aj cirkev v Gálii. S veľkou obozretnosťou nastolil cirkevnú disciplínu a zvolal viaceré synody, aby zaistil autoritu posvätných kánonov, posilnil tiež nevyhnutné spoločenstvo s rímskym veľkňazom, ktoré mu zvlášť ležalo na srdci.
Aj nástupcovia pápeža Gregora II. si ho veľmi vážili. Gregor III. ho vymenoval za arcibiskupa všetkých germánskych kmeňov, poslal mu pálium a udelil mu právo organizovať cirkevnú hierarchiu v tých krajoch (porov. Epist. 28: S. Bonifatii Epistulae, vyd. Tangl, Berolini 1916). Pápež Zachariáš ho potvrdil v úrade a pochválil jeho angažovanosť (porov. Epist. 51, 57, 58, 60, 68, 77, 80, 86, 87, 89: tamže). Pápež Štefan III. od neho bezprostredne po svojom zvolení dostal list, v ktorom mu Bonifác vyjadroval svoju synovskú poslušnosť (porov. Epist. 108: tamže).
Okrem evanjelizačnej práce a organizovania svojej cirkvi zakladaním diecéz a usporadúvaním synod tento veľký biskup zakladal aj rôzne mužské i ženské kláštory, ktoré mali na danom území ako majáky vyžarovať vieru, ale aj kresťanskú a ľudskú kultúru. Bonifác povolal mníchov a mníšky z benediktínskych komunít vo svojej vlasti, ktorí mu boli veľmi cennými a účinnými pomocníkmi pri ohlasovaní evanjelia a šírení ľudského poznania a umenia medzi národmi. Správne si uvedomoval, že práca pre evanjelium musí byť aj prácou v prospech pravej ľudskej kultúry. Predovšetkým kláštor vo Fulde, založený okolo roku 743, bol srdcom a centrom šírenia náboženskej spirituality a kultúry. Mnísi sa tam modlitbou, prácou a pokáním usilovali dosiahnuť svätosť, vzdelávali sa štúdiom posvätných i profánnych disciplín a pripravovali sa na ohlasovanie evanjelia a na misionársku službu.
Zásluhou Bonifáca, jeho mníchov a mníšok aj ženy mali na tomto evanjelizačnom diele veľmi významný podiel a rozkvitla tak ľudská kultúra, ktorá je neoddeliteľná od viery a odhaľuje jej krásu. Sám Bonifác zanechal po sebe významné intelektuálne diela. Predovšetkým svoju bohatú korešpondenciu, ktorá obsahuje tak pastierske, ako aj oficiálne a súkromné listy, ktoré zachytávajú rôzne spoločenské udalosti, najmä však jeho bohatý ľudský temperament a hlbokú vieru. Napísal tiež traktát Ars grammatica, v ktorom vysvetľuje skloňovanie, slovesá a syntax latinského jazyka, a poslúžil mu zároveň ako nástroj na šírenie viery a kultúry. Pripisuje sa mu tiež Ars metrica, čiže úvod do umenia poézie, rôzne básne a napokon aj zbierka pätnástich kázní.
Napriek pokročilému veku – ako približne 80-ročný – začal pripravovať novú evanjelizačnú misiu: s päťdesiatimi mníchmi sa chcel vrátiť do Fríska, kde svoje dielo začal. V predtuche blížiacej sa smrti napísal svojmu učeníkovi a nástupcovi na mohučskom stolci biskupovi Lullovi, kde uviedol narážku na svoju životnú cestu: „Rád by som doviedol do zdarného konca zámer tejto cesty. V žiadnom prípade sa nemôžem vzdať túžby zúčastniť sa na nej. Koniec môjho života je blízko a čas mojej smrti sa priblížil. Keď zložím svoje telesné ostatky, vystúpim k večnej odmene. No ty, môj najdrahší syn, bez ustania povolávaj ľud zo spleti omylov, dokonči baziliku vo Fulde, ktorej výstavba sa už začala, a ulož v nej moje telo, zostarnuté dlhým životom“ (Willibald, Vita S. Bonifatii, s. 46).
Keď sa 5. júna 754 chystal slúžiť svätú omšu v meste Dokkum (v dnešnom severnom Holandsku), napadla ho skupina pohanov. Čelil im s pokojom, „svojim zakázal, aby proti nim bojovali, a povedal: ,Prestaňte, deti, bojovať, zanechajte vojnu, lebo svedectvo Písma nás varuje, aby sme sa zlým neodplácali za zlé, ale dobrým za zlé. Nadišiel vytúžený deň, nastal čas nášho konca. Majte odvahu v Pánovi!‘“ (tamže s. 49 – 50). To boli jeho posledné slová predtým, ako padol pod údermi útočníkov. Ostatky biskupa mučeníka boli potom prenesené do kláštora vo Fulde, kde mal dôstojný pohreb.
Už jeden z jeho prvých životopiscov sa o ňom vyjadril takto: „Svätého biskupa Bonifáca možno nazvať otcom všetkých obyvateľov Nemecka, lebo ako prvý ich splodil pre Krista slovom svojom ohlasovania, upevnil ich svojím príkladom a nakoniec položil z lásky svoj život, viac už nemožno dať“ (Otloho, Vita S. Bonifatii, lib. I., s. 158).
Aké posolstvo si môžeme po toľkých storočiach vziať z učenia a obdivuhodnej aktivity tohto veľkého misionára a mučeníka my v súčasnosti?
Prvé, čo udrie do očí každému, kto sa zoznámi so sv. Bonifácom, je ústredné miesto Božieho slova, žité a interpretované vo viere Cirkvi, Božieho slova, ktoré žil, hlásal a o ktorom svedčil, až kým pri mučeníckej smrti neobetoval ako najvyššiu obetu svoj život. Bol taký uchvátený Božím slovom, že cítil naliehavú potrebu a povinnosť priniesť ho aj iným i za cenu osobného rizika. Na tomto slove sa zakladala viera, ku ktorej šíreniu sa slávnostne zaviazal v okamihu svojej biskupskej vysviacky: „Vyznávam čistotu katolíckej viery ako celku a s Božou pomocou chcem vytrvať v jednote s touto vierou, v ktorej bezpochyby spočíva celá spása kresťanov“ (Epist. 12, in Bonifatii Epistolae, s. 29).
Druhou, veľmi dôležitou vecou, ktorá je v Bonifácovom živote zjavná, je jeho verné spoločenstvo s Apoštolskou stolicou, ktoré bolo pevným a centrálnym bodom jeho misijnej práce. Toto spoločenstvo si neprestajne udržoval ako pravidlo svojej misijnej činnosti a zanechal ho takpovediac ako svoj testament. V liste pápežovi Zachariášovi napísal: „Nikdy neprestanem vyzývať na poslušnosť a podriadenosť Apoštolskej stolici tých, ktorí chcú vytrvať v katolíckej viere a v jednote s rímskou cirkvou, a všetkých tých, ktorých mi Boh v tomto mojom misijnom poslaní dá ako poslucháčov a učeníkov“ (Epist. 50: in tamtiež, s. 81). Plodom tohto jeho nasadenia bol pevný duch súdržnosti s Petrovým nástupcom, ktorého Bonifác zanechal cirkvám na svojom misijnom území a zároveň tak s Rímom spojil aj Anglicko, Nemecko a Francúzsko, čím rozhodujúcou mierou prispel k vybudovaniu kresťanských koreňov Európy, ktoré v nasledujúcich storočiach priniesli veľa ovocia.
Tretia Bonifácova charakteristika, ktorá si zaslúži našu pozornosť, je jeho prínos k stretnutiu rímsko-kresťanskej kultúry s germánskou. Bol si totiž vedomý toho, že humanizácia a evanjelizácia kultúry je integrálnou súčasťou jeho biskupského poslania. Odovzdaním starobylého odkazu kresťanských hodnôt zasial do germánskych národov nový, ľudskejší životný štýl, vďaka ktorému sa viac rešpektovali neodňateľné práva ľudskej osoby. Ako pravý syn sv. Benedikta dokázal zjednotiť modlitbu s prácou (intelektuálnu i manuálnu), pero i pluh. Bonifácovo odvážne svedectvo je pre nás všetkých výzvou, aby sme prijali Božie slovo do svojho života ako bytostný oporný bod, vrúcne milovali Cirkev, cítili sa spoluzodpovední za jej budúcnosť a usilovali sa o jej jednotu s Petrovým nástupcom. Zároveň nám má pripomínať, že kresťanstvo prispieva k šíreniu kultúry a presadzuje rozvoj človeka. Teraz je rad na nás, aby sme dosiahli výšku tohto drahocenného odkazu a umožnili mu priniesť plody aj pre budúce generácie.
Bonifácova vrúcna zapálenosť za evanjelium sa ma stále hlboko dotýka. Keď mal štyridsať rokov, opustil krásny a plodný rehoľný život mnícha a profesora, aby hlásal evanjelium obyčajným ľuďom, barbarom, a keď mal osemdesiat rokov, znovu odišiel do miest, kde predvídal svoje mučeníctvo. Ak porovnáme jeho vrúcnu vieru a nadšenie pre evanjelium s našou nezriedka vlažnou a zbyrokratizovanou vierou, vidíme, čo treba robiť a ako máme svoju vieru obnoviť, aby sme našej dobe boli schopní darovať drahocennú perlu evanjelia.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: