Ján Klimak a Rebrík do raja - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 11.2.2009

 

Drahí bratia a sestry,
po dvadsiatich katechézach venovaných apoštolovi Pavlovi by som dnes rád nadviazal na prezentáciu veľkých stredovekých cirkevných spisovateľov Západu a Východu. Predstavím postavu Jána, nazývaného Klimak. Klimakos je latinský prepis gréckeho slova klímakos a značí „z rebríka“ (klímax). Vychádza z názvu jeho hlavného diela, v ktorom opisuje stupne ľudského života vedúce k Bohu.
Ján Klimak sa narodil okolo roku 575, žil teda v rokoch, keď Byzancia, hlavné mesto Východorímskej ríše, prekonávala najväčšiu krízu vo svojich dejinách - geografický rámec impéria sa náhle zmenil a séria barbarských nájazdov spôsobila pád všetkých jej štruktúr. Ostala len štruktúra Cirkvi, ktorá v týchto ťažkých časoch naďalej vykonávala svoju misijnú, humanitnú a spoločensko-kultúrnu činnosť najmä prostredníctvom siete kláštorov, v ktorých pôsobili veľké náboženské osobnosti, ako napríklad aj spomínaný Ján Klimak.
Ján žil medzi sinajskými horami, kde sa Mojžiš stretol s Bohom a Eliáš počul jeho hlas, a rozpráva o svojich duchovných skúsenostiach. Správy o ňom sa zachovali v krátkom životopise Vita (PG 88, 596 – 608), ktorý napísal mních Daniel z Raito.
Ján sa v šestnástich rokoch stal mníchom na Sinaji a učeníkom opáta Martýria, „starca“ alebo „mudrca“. Približne v dvadsiatom roku života si zvolil pustovnícky život v istej jaskyni na úpätí vrchu Sinaj v lokalite Toly, osem kilometrov od súčasného Kláštora sv. Kataríny. Samota mu však nebránila stretávať sa s ľuďmi túžiacimi po duchovnom vedení, ani navštíviť niektoré kláštory neďaleko Alexandrie. Jeho pustovnícka odlúčenosť, ktorá vôbec nebola útekom zo sveta a z ľudskej skutočnosti, vyústila do horlivej lásky k ľuďom (Vita 5) a k Bohu (Vita 7).
Po štyridsiatich rokoch pustovníckeho života prežívaného v láske k Bohu a k blížnemu, počas ktorých plakal, modlil sa a bojoval proti démonom, bol vymenovaný za igumena (predstaveného) veľkého kláštora na vrchu Sinaj. Vrátil sa tak k mníšskemu životu v kláštore. V nostalgii za pustovníckym životom však niekoľko rokov pred smrťou zveril vedenie komunity svojmu bratovi, mníchovi toho istého kláštora. Zomrel po roku 650.
Jánov život sa odohrával medzi dvoma vrchmi – Sinaj a Tábor – a skutočne možno povedať, že v ňom zažiarilo svetlo, ktoré Mojžiš videl na Sinaji, a traja apoštoli ho kontemplovali na vrchu Tábor.
Ako som už spomenul, preslávil sa svojím dielom Rebrík (Klímax), ktoré sa na Západe nazýva Rebrík do raja (PG 88, 632 – 1164). Napísal ho na naliehavú žiadosť igumena blízkeho kláštora v Raite pri Sinaji.
Rebrík je uceleným traktátom o duchovnom živote, v ktorom Ján opisuje cestu mnícha od zrieknutia sa sveta až po dokonalosť v láske. Je to cesta, ktorá podľa tejto knihy prechádza tridsiatimi stupňami, z ktorých každý nadväzuje na predošlý. Cestu možno zhrnúť do troch po sebe nasledujúcich etáp.
Prvá sa prejavuje odtrhnutím od sveta s cieľom vrátiť sa do stavu evanjeliového detstva. Podstatné nie je však odtrhnutie, ale jeho prepojenosť s tým, čo povedal Ježiš o návrate do pravého detstva v duchovnom zmysle: byť ako deti. Ján to komentuje takto: „Dobrý základ je ten, ktorý stojí na troch podstavách a troch stĺpoch: na nevinnosti, pôste a čistote. Všetci znovu narodení v Kristovi (porov. 1 Kor 3, 1) majú začínať od týchto vecí, pričom príklad si majú brať od skutočných novorodencov“ (1, 20; 636). Dobrovoľné odlúčenie sa od drahých osôb a miest umožňuje duši vstúpiť do hlbšieho spoločenstva s Bohom. Toto zrieknutie sa ústi do poslušnosti, ktorá je cestou pokory prostredníctvom ponižovania, ktoré zo strany bratov nikdy nebude chýbať. Ján to komentuje takto: „Blažený, kto umŕtvil svoju vôľu až do krajnosti a starosť o seba zveril svojmu učiteľovi v Pánovi: bude totiž postavený po pravici Ukrižovaného!“ (4, 3; 704).
Druhú etapu tejto cesty predstavuje duchovný boj proti vášniam. Každý stupeň rebríka predstavuje jedno hlavné pokušenie, ktoré je opísané a diagnostikované zároveň s naznačením terapie a poukazom na príslušnú cnosť. Súbor týchto stupňov predstavuje bezpochyby najdôležitejší traktát o duchovnej stratégii, ktorý máme. Boj proti vášniam neostáva len niečím negatívnym - má aj pozitívny nádych, a to vďaka obrazu „ohňa“ Ducha Svätého: „Všetci tí, ktorí sa podujmú na tento dobrý, hoci tvrdý a namáhavý boj... (porov. 1 Tim 6, 12), nech vedia, že sa musia vrhnúť do ohňa, ak skutočne túžia po tom, aby v nich prebýval nehmotný oheň“ (1, 18; 636) - oheň Ducha Svätého, ktorý je ohňom lásky a pravdy. Iba moc Ducha Svätého im zaistí víťazstvo. Podľa Jána Klimaka je však dôležité uvedomiť si, že vášne nie sú samy osebe zlé; robí ich takými slobodné rozhodnutie človeka. Ak sa očistia, spolu so silou askézy a milosti otvoria človeku cestu k Bohu a „ak (vášne) dostali od Stvoriteľa poriadok a počiatok... hranice cnosti sú bez konca“ (26/2, 37; 1068).
Poslednou etapou cesty je kresťanská dokonalosť, ktorá sa rozvíja na ostatných siedmich stupňoch Rebríka. Predstavujú najvyššie štádiá duchovného života, ktoré zakusujú tzv. hesychasti, pustovníci – samotári, ktorí dospeli k vnútornej vyrovnanosti a pokoju. Tieto štádiá sú však dostupné aj pre najhorlivejších mníchov.
Z prvých troch – jednoduchosti, pokory a rozlišovania – považuje Ján rovnako ako otcovia púšte za najdôležitejšie tretie štádium, teda schopnosť rozlišovať. Každé konanie treba podrobiť rozlišovaniu. V skutočnosti všetko závisí od hlbokých motivácií, ktoré treba zvažovať. Takto pristupuje k živému vnútru osoby s cieľom prebudiť v pustovníkovi, v kresťanovi Božie dary – duchovnú vnímavosť a „cítenie srdca“: „Ako smerovku a pravidlo musíme vo všetkom nasledovať v prvom rade Boha a potom svoje svedomie“ (26/1, 5; 1013). Týmto spôsobom sa dosahuje pokoj duše – hesychía –, vďaka ktorému sa pred dušou otvára priepasť Božích tajomstiev.
Stav vyrovnanosti, vnútorného pokoja, pripravuje hesychasta na modlitbu, ktorá je podľa Jána dvojaká: „modlitba tela“ a „modlitba srdca“. Prvá je vlastná tomu, kto si musí pomáhať postojmi tela: zopnutými rukami, vydávaním vzdychov, bitím sa do pŕs atď. (15, 26; 900). Druhá je spontánna, pretože je účinkom prebudenia duchovnej vnímavosti, ktorú Boh daruje tomu, kto sa venuje modlitbe tela. Ján ju nazýva „Ježišovou modlitbou“ (Iesoû euché), a je založená na vzývaní samotného mena Ježiš, vzývaní, ktoré je nepretržité ako dýchanie: „Ježišova pamiatka všetko zjednocuje s tvojím dychom, a tak spoznáš užitočnosť vnútorného pokoja, hesychía (27/2, 26; 1112). Nakoniec sa modlitba stáva úplne jednoduchou, prosté slovo „Ježiš“ sa zlieva v jedno s naším dychom.
Posledný stupeň rebríka (30), pokropený „striedmou opojenosťou Duchom“, je venovaný najvyššej „trojici cností“: viere, nádeji a predovšetkým láske. O láske Ján hovorí aj ako o érose (ľudskej láske) - ide o obraz manželského spojenia duše s Bohom. A znova si volí obraz ohňa, aby ním vyjadril zápal, svetlo a očistnú silu Božej lásky. Sila ľudskej lásky však môže byť tiež presmerovaná na Boha, ako do planého olivovníka možno naštepiť dobrú olivu (porov. Rim 11, 24) (15, 66; 893). Ján je presvedčený, že intenzívna skúsenosť tejto lásky (éros) umožňuje duši pokročiť oveľa viac ako tvrdý boj proti vášniam, lebo jej moc je nesmierna. Na našej ceste teda prevažuje pozitívna stránka.
Na lásku však hľadí aj v úzkom spojení s nádejou: „Silou lásky je nádej: vďaka nej očakávame odmenu lásky... Nádej je bránou lásky... Nedostatok nádeje ničí lásku: s ňou sú spojené naše námahy, ona je oporou v našich trápeniach a vďaka nej sme obklopení Božím milosrdenstvom“ (30, 16; 1157).
Záver Rebríka obsahuje syntézu celého diela v slovách, ktoré jeho autor dáva vysloviť samému Bohu: „Tento rebrík ťa naučí, ako byť duchovne disponovaný na cnosti. Ja som na vrchole tohto rebríka, ako povedal môj veľký zasvätenec (sv. Pavol): A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska (1 Kor 13, 13)“ (30, 18; 1160).
V tejto chvíli sa vynára posledná otázka: či môže Rebrík, toto dielo napísané mníchom a pustovníkom, ktorý žil pred 1 400 rokmi, povedať niečo aj nám dnes? Môže byť v niečom aj pre nás aktuálna životná púť človeka, ktorý žil stále na vrchu Sinaj a v takej vzdialenej dobe?
Na prvý pohľad by sa zdalo, že odpoveď musí byť „nie“, pretože Ján Klimak je nám veľmi vzdialený. No ak sa na to pozrieme trocha bližšie, zistíme, že takýto mníšsky život je iba veľkým obrazom krstného života, života každého kresťana. Predstavuje nám, takpovediac, veľkými písmenami to, čo my deň čo deň píšeme malými. Ide o prorocký symbol, ktorý ukazuje život pokrsteného v spoločenstve s Kristom, s jeho smrťou a vzkriesením.
Pre mňa je zvlášť dôležitý fakt, že vrchol „rebríka“, jeho posledné stupne, sú zároveň základnými cnosťami, počiatočnými a najjednoduchšími. Sú to viera, nádej a láska. Nie sú dostupné len mravným hrdinom, ale sú darom od Boha všetkým pokrsteným: v nich rastie aj náš život. Počiatok je aj koncom, východisko je aj cieľom: celá cesta vedie k čoraz radikálnejšiemu uskutočňovaniu viery, nádeje a lásky. V týchto cnostiach je prítomný celý rebrík.
Základom je viera, pretože táto cnosť spôsobuje, že sa vzdávam svojej pýchy, svojho myslenia, svojho nároku posudzovať všetko sám bez toho, aby som sa zveril druhým. Táto cesta k pokore, k duchovnému detstvu je nevyhnutná. Treba prekonať arogantný postoj, ktorý nás vedie k tvrdeniu, že ja v tomto 21. storočí to viem lepšie, ako to mohli vedieť tí vtedy. Namiesto toho sa musíme zveriť Svätému písmu, Pánovmu slovu, s pokorou pristupovať k pohľadu viery, aby sme tak vstúpili do nesmiernej šírky univerzálneho sveta, Božieho sveta. Tak porastie naša duša i vnímavosť nášho srdca voči Bohu.
Ján Klimak správne hovorí, že iba nádej nás robí schopnými žiť lásku. Nádej, s ktorou zdolávame každodenné prekážky a neočakávame úspech počas nášho pozemského života, ale na konci očakávame zjavenie sa samého Boha. Iba v tomto rozmere našej duše, v tomto prekročení seba sa náš život stáva veľkým a dokážeme znášať každodenné námahy i sklamania, dokážeme byť voči druhým dobrí bez toho, aby sme čakali odmenu. Iba ak jestvuje Boh, táto veľká nádej, ku ktorej smerujem, môžem každý deň robiť vo svojom živote malé kroky, a tak sa učiť láske. V láske sa skrýva tajomstvo modlitby, osobného poznania Ježiša: prostá modlitba, ktorá sa chce iba dotknúť srdca božského Majstra. A tak sa otvára naše vlastné srdce a učí sa od neho jeho dobrote, jeho láske.
Používajme teda tento „rebrík“ viery, nádeje a lásky a pomocou neho dôjdeme k pravému životu.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: