Sv. Bonaventúra - teológ a nasledovník sv. Františka z Assisi - sv. o. Benedikt XVI.

 

Katechéza Svätého Otca Benedikta XVI. 4.3.2010

 

Drahí bratia a sestry,
dnes by som rád hovoril o svätom Bonaventúrovi z Bagnoregia. Priznám sa, že pri preberaní tejto témy pociťujem istú nostalgiu, pretože si spomínam na výskum, ktorý som ešte v mladom veku robil práve o tomto autorovi, ktorý mi je zvláštnym spôsobom blízky. Jeho poznanie výrazne poznačilo moju formáciu. S veľkou radosťou som pred niekoľkými mesiacmi putoval na miesto jeho narodenia, do Bagnoregia, talianskeho mesta v oblasti Lazio, ktoré s úctou uchováva jeho pamiatku.
Narodil sa pravdepodobne v roku 1217 a zomrel v roku 1274, žil teda v trinástom storočí, v časoch keď sa kresťanská viera, hlboko zakorenená v európskej kultúre a spoločnosti, stala inšpiráciou pre nesmrteľné diela v oblasti literatúry, výtvarného umenia, filozofie i teológie. Medzi veľké postavy kresťanstva, ktoré prispeli k vytvoreniu tejto harmónie medzi vierou a kultúrou, sa radí práve Bonaventúra, muž činu a kontemplácie, muž hlbokej viery i rozvážnosti pri riadení. Volal sa Giovanni da Fidanza. Jedna udalosť, ktorá sa mu prihodila, keď bol ešte chlapcom, hlboko poznačila jeho život. Zasiahla ho ťažká choroba a ani jeho otec – lekár – už nedúfal, že sa mu ho podarí zachrániť od smrti. Jeho matka preto prosila o pomoc sv. Františka z Assisi, ktorý bol krátko predtým vyhlásený za svätého. A Giovanni sa uzdravil.
Postava Chudáčika z Assisi sa mu stala ešte bližšou o niekoľko rokov neskôr, v Paríži, kam sa vydal na štúdiá. Získal titul „učiteľ umení“, ktorý by sme dnes mohli porovnať s maturitou na prestížnom gymnáziu. V tom období, tak ako mnohí iní mladíci jeho čias i súčasnosti, si položil dôležitú otázku: „Čo chcem urobiť so svojím životom?“ Uchvátený svedectvom horlivosti a evanjeliovej radikálnosti Menších bratov, ktorí prišli do Paríža v roku 1219, Giovanni zaklopal v meste na bránu františkánskeho kláštora a požiadal o prijatie do veľkej rodiny učeníkov sv. Františka. O veľa rokov neskôr vysvetľoval dôvody svojho rozhodnutia takto: vo svätom Františkovi a v hnutí, ktoré začal, spoznal dielo samého Krista. Takto písal v jednom liste adresovanom svojmu spolubratovi: „Vyznávam pred Bohom, že dôvodom toho, že som si zamiloval život blahoslaveného Františka, je to, že tento život veľmi pripomína samé začiatky a rast Cirkvi. Cirkev začala s jednoduchými rybármi, a neskôr sa zveľadila vzdelanými a slávnymi učencami; náboženstvo blahoslaveného Františka nebolo ustanovené z múdrosti ľudí, ale samotným Kristom.“ (Epistula de tribus quaestionibus ad magistrum innominatum, in Opere di San Bonaventura. Introduzione generale, Roma 1990, str. 29).
A tak, okolo roku 1243, si Giovanni obliekol františkánske rúcho a prijal meno Bonaventúra. Hneď ho poslali na štúdiá. Navštevoval teologickú fakultu na Parížskej univerzite, kde absolvoval veľmi náročné študijné predmety. Dosiahol rozličné tituly, ktoré si vyžadovala akademická kariéra – ako „bakalár biblika“, či „bakalár sentencií“. Takto Bonaventúra študoval do hĺbky Sväté písmo, sentencie Petra Lombardského – vtedajší teologický manuál – a najdôležitejších teologických autorov. V kontakte s učiteľmi a študentmi, ktorí prúdili do Paríža z celej Európy dozrelo v ňom vlastné uvažovanie a duchovný cit mimoriadnej hodnoty, ktoré v nasledujúcich rokoch dokázal preniesť do svojich diel a kázní, čím sa stal jedným z najdôležitejších teológov v dejinách Cirkvi. Je dôležité pripomenúť názov práce, ktorú obhájil, aby sa habilitoval pre vyučovanie teológie – licentia ubique docendi, ako sa vtedy hovorievalo. Jeho dizertačná práca mala titul Otázky o poznaní Krista. Táto téma poukazuje na centrálnosť úlohy, ktorú Kristus vždy zohrával v živote a v učení svätého Bonaventúru. Môžeme bez obáv povedať, že celé jeho zmýšľanie bolo hlboko kristocentrické.
V tých rokov sa v Paríži, v meste, ktoré Bonaventúra prijal za vlastné, rozhorela zúrivá polemika proti Menším bratom sv. Františka z Assisi a Bratom kazateľom sv. Dominika Guzmána. Upieralo sa im právo vyučovať na univerzite a spochybňovala sa dokonca autentickosť ich zasväteného života. Zaiste, zmeny zavedené žobravými rehoľami do chápania rehoľného života, o ktorých sme hovorili v predchádzajúcich katechézach, boli tak inovatívne, že ich mnohí nedokázali pochopiť. K tomu sa potom pridávali, čo sa niekedy stáva aj medzi úprimne veriacimi ľuďmi, ľudské slabosti ako závisť a žiarlivosť. Bonaventúra, i keď obkľúčený odporom ostatných univerzitných profesorov, začal vyučovať na františkánskej teologickej fakulte. Aby odpovedal tým, čo boli proti žobravým reholiam, napísal dielo nazvané „Evanjeliová dokonalosť“. V tomto spise poukazuje na to ako žobravé rehole, konkrétne Menší bratia, zachovávajúc sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, nasledujú rady samotného evanjelia. Odhliadnuc od daných historických okolností, učenie svätého Bonaventúru ukryté v jeho živote a diele zostáva stále aktuálne: Cirkev sa stáva jasnejšou a krajšou vo svetle vernosti svojmu povolaniu – a to najmä u tých svojich synov a dcér, ktorí nielen uvádzajú do praxe evanjeliové prikázania, ale z Božej milosti sú pozvaní poslúchať aj evanjeliové rady, a tak chudobnou, čistotou a poslušnosťou svojho života dokazujú, že evanjelium je zdrojom radosti a dokonalosti.
Konflikt sa aspoň na nejaký čas utíšil a vďaka osobnému zásahu pápeža Alexandra IV. bol Bonaventúra v roku 1257 oficiálne uznaný za doktora a učiteľa Parížskej univerzity. Jednako sa však musel vzdať tohto prestížneho postavenia, pretože ho generálna kapitula jeho rehole práve v tom čase zvolila za generálneho predstaveného.
Túto úlohu zastával s múdrosťou a oddanosťou 17 rokov: navštevoval jednotlivé provincie, písal bratom, občas prísne zasiahol, aby sa zabránilo neprístojnostiam. Keď Bonaventúra začal vykonávať svoj úrad, rehoľa Menších bratov sa podivuhodným spôsobom rozrástla: bolo ich vyše 30 000 bratov – roztrúsených po celom Západe, po misiách v severnej Afrike, na strednom Východe, ba aj v Pekingu. Bolo potrebné konsolidovať tento rozmach a dodať mu jednotu v duchu i konaní, v plnej vernosti Františkovej charizme. Medzi nasledovníkmi svätého Františka sa objavovali rozličné spôsoby interpretácie jeho odkazu, a vznikalo tak reálne riziko vnútorného rozdelenia. Aby sa zabránilo tomuto nebezpečenstvu, generálna rehoľná kapitula v Narbone v roku 1260 prijala a ratifikovala text navrhnutý Bonaventúrom, v ktorom boli zozbierané a zjednotené normy, určujúce každodenný život Menších bratov. Bonaventúra však tušil, že legislatívne nariadenia, i keď založené na rozumnosti a miernosti, nepostačovali na zaistenie spoločenstva ducha a sŕdc. Bolo treba zdieľať rovnaké ideály a rovnaké motivácie. Z tohto dôvodu chcel Bonaventúra predstaviť autentickú charizmu svätého Františka, jeho života a učenia. Zozbieral preto z veľkou horlivosťou dokumenty, ktoré sa vzťahovali na „Chudáčika z Assisi“ a pozorne vypočul spomienky tých, ktorí priamo poznali Františka. Z toho sa zrodila historicky veľmi solídna biografia svätca z Assisi, nazvaná Legenda maior, neskôr upravená aj v stručnejšej forme, pomenovanej Legenda minor. Latinské slovo na rozdiel od dnešného chápania neoznačuje výplod fantázie, ale práve naopak: „Legenda“ predstavuje spoľahlivý text, ktorý treba chápať v oficiálnom zmysle. A naozaj, generálna kapitula Menších bratov, zídená v roku 1263 v Pise, uznala biografiu svätého Bonaventúru za najvernejší obraz svojho zakladateľa, a táto biografia sa tak stala oficiálnym životopisom svätého Františka.
Aký je obraz svätého Františka, ktorý pochádza zo srdca a z pera jeho oddaného syna a nástupcu, svätého Bonaventúru? Najdôležitejší bod: František je alter Christus, druhý Kristus, človek, ktorý náruživo hľadal Krista. V láske, ktorá vyzýva k nasledovaniu, sa mu naplno pripodobnil. Bonaventúra poukazoval na tento živý ideál pred všetkými Františkovými nasledovníkmi. Tento ideál, platný pre každého kresťana, včera, dnes a navždy, bol označený ako program pre Cirkev tretieho tisícročia mojím predchodcom, ctihodným pápežom Jánom Pavlom II. Tento program, napísal v liste Tertio Millenio ineunte, má ťažisko „v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať, aby sme v ňom mohli žiť trojičným životom a pretvárať s ním dejiny až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme.“ (č. 29).
V roku 1273 život svätého Bonaventúru prešiel ďalšou zmenou. Pápež Gregor X. sa rozhodol vysvätiť ho za biskupa a menovať kardinálom. Požiadal ho tiež, aby pripravil mimoriadne dôležitú cirkevnú udalosť: Druhý ekumenický koncil v Lyone, ktorý mal za cieľ obnoviť spoločenstvo medzi latinskou a gréckou Cirkvou. Danej úlohe sa venoval s plným nasadením, avšak nikdy neuzrel záver tohto ekumenického stretnutia, pretože zomrel ešte v čase jeho konania. Neznámy pápežský notár vtedy napísal na Bonaventúru chválospev, ktorý nám ponúka záverečný obraz tohto veľkého svätca a výnimočného teológa: „Dobrý človek, prívetivý, zbožný, milosrdný, plný čností, milovaný Bohom aj ľuďmi... Boh mu naozaj daroval tú milosť, že všetci, čo ho uvideli, boli preniknutí láskou, ktorú srdce nemohlo ukryť“ (porov. J. G. Bougerol, Bonaventura, in A. Vauchez (a cura), Storia dei santi e della santitá cristiana. Zv. VI. L´epoca del rinnovamento evangelico, Miláno 1991, str. 91).
Prijmime dedičstvo tohto svätého Učiteľa Cirkvi, ktorý nám pripomína zmysel nášho života nasledujúcimi slovami: „Na zemi... môžeme kontemplovať Božiu nesmiernosť prostredníctvom uvažovania a obdivu; v nebeskej vlasti, naopak, prostredníctvom videnia, keď sa staneme podobnými Bohu, a prostredníctvom vytrženia... vstúpime do Božej radosti“ (La conoscenza di Cristo, q. 6, conclusione, in Opere di San Bonaventura. Opuscoli Teologi/1, Rím 1993, p. 187).

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Katechezy: 
Súvisiace: