Boháč, úbožiak a chudobný

Evanjelium nám hovorí o dvoch nešťastných ľuďoch. Úbožiak – nešťastný na zemi, boháč – nešťastný po smrti. Evanjeliové podobenstvo nespomína chudobného človeka – šťastného na zemi a šťastného i po smrti. Pokúsme sa chvíľu premýšľať nad významom týchto troch slov: boháč, úbožiak a chudobný.

Boháč je človek, ktorý má viac, ako potrebuje. Uchováva teda dočasné dobrá neužitočne vo svojich rukách. Oni neslúžia ľuďom. Je zameraná na hromadenie. Druhým charakteristickým znakom pre boháča je dôvera v bohatstvo, ktoré vlastní. Preto mu Boh už nie je potrebný. Verí predovšetkým vo všemohúcnosť peňazí.

Môže takýto človek byť šťastný? Nikdy! Dobrá, ktorým dôveruje, vždy sú ohrozené. V každej chvíli ich môže stratiť. Boháč si to uvedomuje a táto neistota vylučuje z jeho života opravdivý pokoj a radosť. Preto tu niet reči o opravdivom šťastí.

Úbožiak je človek, ktorý žije v celkovej neistote. Nejde tu len o veci materiálne, napr. keď chýba to, čo je nutne potrebné k uspokojeniu hladu. Nie. Ide tu o nedostatok nádeje, o to, že takýto človek nemá komu, alebo čomu dôverovať. Úbožiak nie je nikomu potrebný. Boháč je potrebný bohatstvu, ktoré nazhromaždil, je jeho strážcom. Úbožiak nie je potrebný nikomu. To je človek, ktorého nikto nepočuje, hoci by dokonca nahlas kričal. Rovnako beznádejná ako život je i smrť úbožiaka. Totiž ani ona nie je potrebná nikomu.

O úbožiaka sa nikto nestará, nikto nepotrebuje jeho priateľstvo. To je najväčšie nešťastie týchto ľudí. A je ich mnoho. My nechceme vidieť núdzu, ale ona tu je a pozerá na nás. Núdza je problémom celého ľudstva. Riešenie tohto problému, čiže priateľstvo s najnešťastnejšími ľuďmi, je základnou úlohou kresťana.

Nakoniec je tu posledné z vymenovaných označení. Chudobný človek je ten, kto sa vie deliť s tým, čo má s tými, ktorí potrebujú jeho pomoc. Žiadne dobro v rukách chudobného človeka nie je bez toho, aby neprinieslo úrodu. Chudobný je aj ten, kto hoci žije pre iných, celú svoju dôveru skladá v Bohu. Nakoľko bohatstvo a núdzu možno nazvať stavom, v akom sa človek nachádza, natoľko chudoba je zvláštnym druhom tvorivej aktivity, ktorá smeruje k správnemu využitiu všetkých talentov, za účelom, aby sme iných urobili šťastnými.

Svet boháča a úbožiaka je uzatvorený, je obmedzený alebo bohatstvom, alebo tým, že nemusí pre nich nikto jestvovať. Svet chudobného je vždy otvorený na potreby všetkých ľudí. A iba chudobný človek môže byť šťastný, tak tu na zemi, ako aj vo večnosti. „Blahoslavení chudobní, lebo im patrí nebeské kráľovstvo“. Patrí už teraz a bude patriť vo večnosti.

Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.

Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘

No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘

Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘

Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘

Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘

Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“

„Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval.“ (Lk 16,19). Takto sa začína podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva v dnešnom evanjeliu. Ten boháč a požívačník nemá meno, je určené len jeho bohatstvom. Chamtivo zhromažďuje majetok len pre seba. Možno sa chcel týmto klamlivým spôsobom poistiť pred strachom zo smrti, ako keby veľký majetok mohol zabrániť udalosti, ktorá čaká každého človeka na konci jeho pozemskej púte. Takto zaslepený nenásytnosťou svojej modloslužby nebol schopný vidieť ležať pri bráne svojho domu Lazára pokrytého vredmi. Lazár sa túžil nasýtiť aspoň tým, čo padalo zo stola tohto požívačného boháča.

Správanie sa tohto boháča má jasné pomenovanie: nespravodlivosť, ktorú odsudzovali už starozákonní proroci (porov. Am 6,1-7; Jer 22,13-19; Hab 2,6-11). Odsudzoval ju aj Ježiš („Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení... Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu!“Lk 6,21.24), po ňom rovnako aj jeho apoštoli (porov. Jak 2,5-9; 5,1-6). Táto nespravodlivosť sa prejavuje ako nahromadenie nesmierneho bohatstva, pri ktorom sú druhí oberaní aj o to nevyhnutné, čo potrebujú na prežitie. Dnes nám v našich ušiach tieto slová znejú rušivo, vyrušujú nás, nechceme im načúvať, lebo sme si už zvykli na prítomnosť chudobných, ktorých do tohto stavu uvrhlo naše bohatstvo, ktoré odmietame vnímať ako čosi nespravodlivé. Pred Bohom to je ale inak ako v našich mysliach. „Boh pomáha“ to je aj pravý, vlastný význam mena Lazár; Boh pomáha chudobným, ktorí sú obeťami nespravodlivého behu ľudských dejín. Áno, na konci časov bude Boží súd a my budeme musieť pred Bohom vydať počet z nášho počínania, potom každý dostane odplatu podľa toho ako vo svojom živote konal (porov. Ž 62,13; Rim 2,6; Zjv 2,23)! Tak to bude aj s nami, hoci sa pri týchto slovách vzpierame a nechceme toto posolstvo vnímať a vovádzať do života...

V tomto zmysle pokračuje Ježiš vo svojom rozprávaní: „Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho“ (Lk 16,22). Po tomto otočení pozemských osudov oboch aktérov nasleduje rozhovor medzi boháčom a Abrahámom. Uprostred utrpenia sa požívačný boháč obracia na praotca: „Pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni“ (Lk 16,24). Ale dostane nasledujúcu odpoveď: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš“(Lk 16,25). Týmito slovami nás Ježiš nechce strašiť, alebo priamo popisovať pekelné tresty, ako sa niektorí domnievajú, iba nám chce pripomenúť, že aj v našom živote sa môže stať, že bude už príliš neskoro na zmenu. Prítomný okamih je treba prežívať ako Božiu prítomnosť a pamätať na to, že posledný súd sa pre každého z nás odohráva práve tu a teraz, lebo v posledný deň sa iba odhalí to, aký bol náš život...

Boháč ale naďalej nalieha, prosí Abraháma, aby poslal Lazára napomenúť jeho bratov a povzbudiť ich k zmene života. Mal by ich napomenúť ohľadom toho, čo ich čaká po smrti, ak budú pokračovať v rozmarnom a prázdnom spôsobe života. Boháč si myslí, že „Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie“ (Lk 16,30). Odpoveď je ale tiež odmietavá a úplne jasná: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (Lk 16,30). Viera nestojí na zázrakoch, alebo na nejakých iných mimoriadnych udalostiach, ale na načúvaniu Božiemu Slovu (porov. Rim 10,17).V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť si slová, ktoré vzkriesený Ježiš adresoval svojim učeníkom, naplneným zmätkom a malou vierou: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch“ (Lk 24,44). Áno, naša viera sa rodí z načúvania Božiemu Slovu, ako sa nachádza vo Svätom Písme Starého i Nového zákona. Máme ho čítať vo svetle Ježišovho života, ktorý sa odohral v znamení spoločenstva s Bohom a lásky k nemu. Ježiš tento svoj život zavŕšil vo svetle víťaznej smrti a tak prekročil prah vzkriesenia.

Ak ide o pravú vieru, tak táto viera sa prejavuje skutkami lásky (porov. Gal 5,6). Skutkami, z ktorých vyžaruje bratská láska. Láska je totiž tým jediným, podľa čoho budeme na konci života súdení. Láska môže dávať zmysel dňom prežitým na tejto zemi. Táto láska sa prejavuje delením sa o dobrá, tak, aby každý dostával podľa svojich potrieb (porov. Sk 4,35). Majme stále na pamäti: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ (1Jn 3,17).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)