Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože je hriešnik

20.11.2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Uplynulú stredu som hovoril o odpustení hriechov s osobitným odkazom na krst. Dnes budeme v tejto téme pokračovať, avšak v súvislosti s takzvanou „mocou kľúčov“, ktorá je biblickým symbolom poslania, ktoré Ježiš zveril apoštolom.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že hlavným aktérom odpustenia hriechov je Duch Svätý. On je tu protagonistom! Ako sme počuli, Ježiš pri svojom prvom zjavení sa apoštolom vo večeradle dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané» (Jn 20,22-23). Ježiš vo svojom oslávenom tele je novým človekom, ktorý ponúka veľkonočné dary ako ovocie svojej smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú to dary? Pokoj, radosť, odpustenie hriechov, vyslanie, predovšetkým však dáva Ducha Svätého, ktorý je ich prameňom. Od Ducha Svätého pochádzajú všetky tieto dary. Ježišovo dýchnutie sprevádzané slovami, ktorými udeľuje Ducha, naznačuje odovzdanie života, nového života, znovuzrodeného odpustením.
Prv však, ako Ježiš učiní gesto dýchnutia a darovania Ducha, ukazuje im svoje rany na rukách a na boku. Ony predstavujú cenu našej spásy. Duch Svätý nám prináša odpustenie „prechádzajúc cez“ Ježišove rany. Tie rany si chcel zachovať. Aj v tejto chvíli, v nebi, ukazuje Otcovi rany, ktorými nás vykúpil. Silou týchto rán sú naše hriechy odpustené. Takto Ježiš vydal život za náš pokoj, za našu radosť, za milosť pre našu dušu, za opustenie našich hriechov. Je to ozaj nádherné, keď hľadíme na Ježiša takýmto spôsobom.
Prejdime k druhému prvku: Ježiš udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy. Ako je to? Je totiž trochu náročné pochopiť, ako môže človek odpúšťať hriechy. Cirkev je držiteľkou moci kľúčov: aby tak odomykala či zamykala, odpúšťala hriechy. Boh odpúšťa každému človeku vo svojom zvrchovanom milosrdenstve; on sám však chcel, aby tí, ktorí patria Kristovi a jeho Cirkvi, prijímali odpustenie hriechov prostredníctvom služobníkov spoločenstva. Cez apoštolskú službu (ministérium) ku mne prichádza Božie milosrdenstvo, moje viny sú odpustené a je mi darovaná radosť. Ježiš nás touto cestou volá prežívať zmierenie aj v rozmere cirkevnom, komunitnom. A to je veľmi pekné. Cirkev, ktorá je svätá a zároveň potrebuje pokánie, sprevádza našu cestu obrátenia po celý život. Cirkev nie je vládkyňou nad mocou kľúčov; nie je paňou, ale služobníčkou vysluhovania milosrdenstva a raduje sa zakaždým, keď môže tento Boží dar ponúknuť.
Mnoho ľudí dnes možno nechápe cirkevný rozmer odpustenia, pretože stále prevláda individualizmus, subjektivizmus a pociťujeme to i my, kresťania. Isteže, Boh odpúšťa každému kajúcemu hriešnikovi osobne, avšak kresťan je spojený s Kristom a Kristus je zjednotený s Cirkvou. Pre nás kresťanov je to dar navyše a zároveň i záväzok navyše: pokorne kráčať touto cestou vysluhovania zo strany Cirkvi. Toto potrebujeme doceniť! Je to dar a je to zároveň starostlivosť, ochrana a istota, že Boh mi odpustil. Idem za bratom kňazom a poviem: „Otče, dopustil som sa takejto veci...“. - „Avšak ja ti odpúšťam. Je to Boh, kto odpúšťa.“ A ja som si istý, že v tej chvíli mi Boh odpustil. A toto je nádherné! Znamená to mať istotu v tom, čo hovoríme neustále: „Boh vždy odpúšťa! Nikdy sa neunaví v odpúšťaní!“ My sa nemáme unaviť v tom, že ideme prosiť o odpustenie. „Otče, ja sa však hanbím povedať svoje hriechy.“ - „Pozri, naše mamy a ženy u nás hovorievali, že je lepšie raz sa začervenať ako tisíckrát zožltnúť!“ Raz sa zapýriš, odpustia sa ti hriechy a ideš ďalej...
Na záver posledný bod: kňaz je nástrojom odpustenia hriechov. Božie odpustenie je nám darované v Cirkvi, udelené prostredníctvom služby nášho brata kňaza. On, človek ako my, ktorý tiež potrebuje milosrdenstvo, stáva sa ozajstným nástrojom milosrdenstva, udeľujúc nám bezhraničnú lásku Boha Otca. Aj kňazi sa musia spovedať, aj biskupi. Všetci sme hriešnici. Aj pápež sa spovedá každých štrnásť dní, pretože aj on je hriešnik! Spovedník počúva veci, ktoré mu hovorím, radí mi a odpúšťa, pretože všetci potrebujeme toto odpustenie. Z času na čas sa stáva, že počujeme názor o spovedaní sa priamo Bohu... Ako som však hovoril predtým, Boh ťa vždy počúva, avšak vo sviatosti zmierenia posiela brata, aby ti priniesol odpustenie, istotu odpustenia v mene Cirkvi.
Služba, ktorú vykonáva kňaz ako služobník v Božom mene na odpustenie hriechov, je veľmi chúlostivá. Je veľmi citlivá a vyžaduje si, aby v srdci kňaza vládol pokoj. Aby mal srdce v pokoji, aby nezaobchádzal zle s veriacimi, ale aby bol mierny, dobrotivý a milosrdný, aby dokázal zasievať nádej do sŕdc a predovšetkým, aby si uvedomoval, že brat alebo sestra, ktorá pristupuje k sviatosti zmierenia, hľadá odpustenie a robí to podobne ako mnohí ľudia, ktorí prichádzali k Ježišovi, aby ich uzdravil. Ak kňazovi chýba táto duchovná disponovanosť, je lepšie, aby kým sa nedá do poriadku túto sviatosť nevysluhoval. Veriaci kajúcnici majú svoju povinnosť? Nie! Majú svoje právo! My všetci máme právo, všetci veriaci, aby sme v kňazoch našli služobníkov Božieho milosrdenstva.
Pýtam sa, drahí bratia, sme si ako členovia Cirkvi vedomí krásy tohto daru, ktorý nám ponúka sám Boh? Pociťujeme radosť z tejto starostlivosti, z tejto materinskej pozornosti Cirkvi voči nám? Vieme ju úprimne oceniť? Nezabúdajme, že Boh sa nikdy neunaví vtom, aby nám odpúšťal. Prostredníctvom služby kňaza si nás vždy znova privinie k sebe v objatí, ktoré nás regeneruje a umožňuje nám nanovo povstať a pokračovať v ceste. Pretože v tom spočíva náš život: neprestajne vstávať a pokračovať v ceste. Ďakujem!

Zdroj: www.radiovaticana.va

Katechezy: 
Súvisiace: 

Videá