2.10.2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V Kréde, po vyznaní „Verím v jednu Cirkev“, pridávame prívlastok „svätú“. Týmto potvrdzujeme svätosť Cirkvi, ktorá je jej charakteristikou, už od počiatku prítomnou vo vedomí prvých kresťanov, ktorí sa nazývali jednoducho „svätými“ (porov. Sk 9,13.32.41; Rim 8,27; 1 Kor 6,1), pretože boli presvedčení o tom, že Cirkev posväcuje Boh pôsobením Ducha Svätého.
V akom zmysle je však Cirkev svätá, keď je evidentné, že historická Cirkev mala na svojej púti počas storočí toľko ťažkostí, problémov a tmavých období? Ako môže byť Cirkev svätá, keď ju tvoria ľudia, hriešnici? Hriešni muži, hriešne ženy, hriešni kňazi, hriešne rehoľné sestry, biskupi hriešnici, kardináli hriešnici, pápež hriešnik... Je to tak! Ako môže byť takáto Cirkev svätá?
1. Pri odpovedi na túto otázku si poslúžim úryvkom z Listu sv. Pavla kresťanom do Efezu. Apoštol, použijúc ako príklad rodinné vzťahy, potvrdzuje, že „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). Kristus miluje Cirkev a úplne daroval seba samého na kríži. To znamená, že Cirkev je svätá, pretože pochádza od Boha, ktorý je svätý, je jej verný, neponechá ju napospas moci smrti a zla (porov. Mt 16,18). Je svätá, pretože Ježiš Kristus, Boží Svätý (porov. Mk 1,24), je s ňou nerozlučiteľne spojený (porov. Mt 28,20). Je svätá, pretože ju vedie Duch Svätý, ktorý ju očisťuje, premieňa, obnovuje. Nie je svätá pre naše zásluhy, ale preto, že ju posväcuje Boh, je to ovocím Ducha a jeho darov. Nestáva sa svätou naším pričinením: je to Boh, je to Duch Svätý, ktorý ju vo svojej láske posväcuje!
2. Mohli by ste namietať, že Cirkev tvoria hriešnici, čo je každodenne zrejmé. Je to pravda! Sme Cirkvou hriešnikov. My, hriešnici, sme povolaní nechať sa premieňať, obnovovať, posväcovať Bohom. V dejinách sa objavovalo pokušenie zo strany niektorých, ktorí tvrdili: Cirkev je Cirkvou iba tých, ktorí sú čistí, dokonale poctiví, a ostatní sú vylúčení. To nie je pravda, ale heréza! Cirkev, ktorá je svätá, neodmieta hriešnikov. Neodmieta nás všetkých! Nevylučuje, pretože všetkých volá, prijíma, je otvorená aj voči tým najvzdialenejším, všetkých pozýva, aby sa nechali objať milosrdenstvom, nežnosťou a odpustením Otca, ktorý každému ponúka možnosť stretnúť sa s ním a kráčať v ústrety svätosti.
„Otče, ale ja som hriešnik, mám veľké hriechy, ako sa môžem cítiť súčasťou Cirkvi?“ - Drahý brat, drahá sestra, Pán si želá, aby si pred ním vyslovil práve toto: „Pane, som tu s mojimi hriechmi!“ Je tu niekto z vás bez hriechov? Nikto! Nik z nás! Všetci nesieme svoje hriechy. Pán si však želá, aby sme mu povedali: „Odpusť mi, pomôž mi kráčať, premeň moje srdce!“ Pán môže premeniť srdce! V Cirkvi stretávame Boha, ktorý nie je sťa bezcitný sudca, ale ako Otec z evanjeliového podobenstva. Môžeš byť podobný synovi, ktorý zanechal domov, ktorý zakúsil úplné odlúčenie od Boha. Ak však nájdeš silu povedať: „chcem sa vrátiť domov“, nájdeš otvorené dvere, Boh ti vyjde v ústrety, pretože ťa neprestajne čaká. Boh ťa vždy čaká. Boh ťa objíme, pobozká a pripraví ti hostinu. Boh chce, aby sme patrili do Cirkvi, ktorá dokáže otvoriť náručie, aby doň privinula všetkých a nebola domom iba niekoľkých, ale domovom pre každého, kde sa všetci môžu nechať obnoviť, premeniť, posvätiť jeho láskou, tí najsilnejší i tí najslabší, hriešnici aj ľahostajní, tí, čo sú skľúčení a cítia sa stratení.
Cirkev všetkým ponúka možnosť kráčať po ceste svätosti, ktorá je cestou kresťana. Umožňuje nám stretnúť Ježiša Krista vo sviatostiach, osobitne vo sviatosti zmierenia a v eucharistii, prináša nám Božie slovo, dáva nám možnosť žiť v dobročinnej láske, v Božej láske voči všetkým. Opýtajme sa teda, či sa nechávame posväcovať? Sme Cirkvou, ktorá volá a s otvoreným náručím prijíma hriešnikov, dodáva odvahu, nádej, alebo sme Cirkvou, ktorá je uzavretá sama v sebe? Sme Cirkvou, v ktorej prežívame Božiu lásku, prejavujeme pozornosť voči blížnemu, v ktorej sa navzájom modlíme jedni za druhých?
3. Posledná otázka: čo môžem urobiť ja, slabý, krehký, hriešnik? Boh ti odpovedá: neboj sa svätosti, nemaj strach mieriť k výšinám, nechať sa milovať a očistiť Bohom, neboj sa dovoliť Duchu Svätému, aby ťa viedol. Nechajme sa „nakaziť“ Božou svätosťou. Ku svätosti je povolaný každý kresťan (porov. Lumen gentium, 39-42). Svätosť nespočíva predovšetkým v konaní mimoriadnych vecí, ale v tom, že necháme pôsobiť Boha. Znamená stretnutie našej slabosti so silou jeho milosti, značí dôveru v jeho činnosť, ktorá nám umožňuje žiť v láske, robiť všetko s radosťou a pokorou na Božiu slávu a pre službu blížnemu.
Francúzsky spisovateľ Léon Bloy v posledných chvíľach svojho života vyslovil jeden svoj slávny výrok: „Existuje v živote iba jeden smútok, z toho, že nie sme svätí“. Nestrácajme nádej vo svätosť, kráčajme všetci touto cestou. Chceme sa stať svätými? Pán nás všetkých očakáva s otvoreným náručím. Očakáva nás, aby nás sprevádzal na tejto ceste svätosti! Prežívajme svoju vieru s radosťou, dovoľme Pánovi, aby nás miloval. Poprosme Boha v modlitbe o tento dar pre nás i pre ostatných. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va