29.5.2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Minulú stredu som zdôraznil hlboké puto medzi Duchom Svätým a Cirkvou. Dnes by som chcel začať sériu katechéz o tajomstve Cirkvi, o tom tajomstve, ktoré my všetci prežívame a ktorého sme súčasťou. Rád by som tak urobil pomocou vyjadrení, ktoré sa v hojnej miere nachádzajú v textoch Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu.
Dnešná prvá téma znie: Cirkev ako Božia rodina.
Počas uplynulých mesiacov som viackrát spomenul podobenstvo o márnotratnom synovi alebo lepšie povedané, o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Mladší syn opustí otcov dom, všetko premrhá a rozhodne sa vrátiť späť, pretože si uvedomuje, že urobil chybný krok. Nepovažuje sa však viacej za hodného byť synom a dúfa, že bude prijatý aspoň medzi sluhov. Otec mu však beží v ústrety, objíme ho, navracia mu synovskú dôstojnosť a pripraví mu oslavu. Toto podobenstvo, ako aj iné v evanjeliu, výrečne predstavuje Boží plán s ľudstvom.
Aký je tento plán Boha? Chce z nás všetkých vytvoriť jedinú rodinu svojich detí, v ktorej ho každý bude cítiť nablízku a vnímať, že je ním milovaný - tak ako v evanjeliovom podobenstve – a zažívať vľúdnosť Božej rodiny. Z tohto veľkého plánu vyrastá Cirkev, ktorá nie je akousi organizáciou ustanovenou prostredníctvom dohody niekoľkých osôb, ale – ako viackrát pripomenul pápež Benedikt XVI. – je Božím dielom, rodí sa práve z tohto plánu lásky, ktorý sa postupne realizuje v dejinách. Cirkev sa rodí z Božej túžby povolať všetkých ľudí do spoločenstva s ním, do priateľstva s ním, a dokonca mať účasť – ako jeho deti – na Božom živote. Samotné slovo „Cirkev“, z gréckeho ekklesia, znamená „zhromaždenie“: Boh nás zvoláva, pobáda nás, aby sme vyšli z individualizmu, z náklonnosti uzavrieť sa do seba a volá nás, aby sme sa stali súčasťou jeho rodiny. Toto povolanie má pôvod v samom stvorení. Boh nás stvoril, aby sme žili v hlbokom vzťahu s ním. Aj keď hriech prerušil toto spojenie s ním, s inými i so stvorením, Boh nás neopustil. Celé dejiny spásy sú príbehom Boha, ktorý hľadá človeka, ponúka mu svoju lásku a prijíma ho. Povolal Abraháma, aby sa stal otcom mnohých, vyvolil si izraelský ľud, aby s ním uzavrel zmluvu, ktorá zahrnie všetky národy a v plnosti času poslal svojho Syna, aby sa jeho plán lásky a spásy uskutočnil v novej a večnej zmluve s celým ľudstvom. Pri čítaní evanjelií vidíme Ježiša, ako okolo seba zhromažďuje malé spoločenstvo, ktoré prijíma jeho slovo, nasleduje ho, kráča s ním po jeho ceste a stáva sa jeho rodinou. On v tomto spoločenstve pripravuje a buduje svoju Cirkev.
Odkiaľ teda pochádza Cirkev? Rodí sa z najvyššieho prejavu lásky na kríži, z otvoreného Ježišovho boku, odkiaľ vychádza krv a voda, symboly sviatostí eucharistie a krstu. V Božej rodine, v Cirkvi, je oživujúcou miazgou Božia láska, ktorá sa konkretizuje tým, že milujeme Boha a iných, všetkých bez rozdielu a bez hraníc.
Kedy sa Cirkev prejavuje? Pred dvoma týždňami sme túto skutočnosť slávili: Cirkev sa prejavuje vtedy, keď Duch Svätý napĺňa srdcia apoštolov, pobáda ich vyjsť a nastúpiť na cestu ohlasovania evanjelia a rozširovania Božej lásky. Aj dnes niektorí povedia: „Kristus áno, Cirkev nie“ alebo „verím v Boha, ale neverím kňazom“. Je to však Cirkev, ktorá nás privádza ku Kristovi a k Bohu. Cirkev je veľkou rodinou Božích detí. Isteže, má aj ľudské aspekty. Tí, ktorí ju tvoria, pastieri a veriaci, majú slabosti, nedokonalosti i hriechy, aj pápež, či nie? A má ich veľa! Nádherné je však to, že si uvedomujeme, že sme hriešnici. Ak si to uvedomíme, nájdeme Božie milosrdenstvo: Boh vždy odpúšťa. Nezabudnime na to: Boh vždy odpúšťa! Prijíma nás vo svojej odpúšťajúcej a milosrdnej láske. Môžeme povedať, a je to tiež význačné: Hriech je urážkou Boha, ale i príležitosťou pokoriť sa, aby sme si uvedomili, že jestvuje niečo krajšie a tým je Božie milosrdenstvo. Myslime na to.
Dnes si položme otázku: Nakoľko milujem Cirkev? Modlím sa za ňu? Cítim sa byť súčasťou rodiny Cirkvi? Čo robím preto, aby bola spoločenstvom, v ktorom sa každý cíti prijatý a pochopený, zažíva lásku a milosrdenstvo Boha, ktorý obnovuje jeho život? Viera je dar a skutočnosť, ktorá sa nás osobne dotýka. Boh nás volá, aby sme našu vieru prežívali spoločne ako rodina, ako Cirkev.
Prosme Pána, osobitne v tomto Roku viery, aby naše spoločenstvá, celá Cirkev, boli čoraz viac pravými rodinami, ktoré žijú a rozširujú Božiu lásku. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va