22.5.2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V Kréde, hneď po vyznaní viery v Ducha Svätého, hovoríme: „Verím v jednu, svätú, katolícku, apoštolskú Cirkev“. Medzi týmito dvoma skutočnosťami viery je hlboké puto: Duch Svätý je ten, ktorý dáva Cirkvi život a vedie jej kroky. Bez neustálej prítomnosti a činnosti Ducha Svätého by Cirkev nemohla prežívať a uskutočňovať úlohu ísť a získavať učeníkov zo všetkých národov (porov. Mt 28,18), ktorú jej zveril vzkriesený Kristus. Evanjelizácia je poslaním Cirkvi, nie však iba niektorých, ale mojím, tvojím, naším poslaním. Apoštol Pavol zvolal: „Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!“ (1 Kor 9,16). Každý musí byť evanjelizátorom predovšetkým vlastným životom! Pavol VI. zdôrazňoval, že „evanjelizovať... je milosť a vlastné povolanie Cirkvi a vyjadruje jej pravú povahu. Cirkev je tu pre hlásanie evanjelia” (Ap. exhort. Evangelii nuntiandi, 14).
Kto je pravým motorom evanjelizácie v našom živote a v Cirkvi? Pavol VI. jasne napísal: „Ako Duch Svätý pôsobil v prvotnej Cirkvi, práve tak aj dnes účinkuje v každom hlásateľovi evanjelia, pravda, ak len dovolí, aby ho viedol. Ostatne on vnuká slová, ktoré by kazateľovi nenapadli, a súčasne uschopňuje duše počúvajúcich, aby prijali evanjelium a zvesť o Božom kráľovstve” (tamže, 75). Kvôli evanjelizácii je teda potrebné opäť sa otvoriť Božiemu Duchu bez obáv z toho, čo bude od nás žiadať a kam nás povedie. Zverme sa mu! On nás urobí schopnými prežívať našu vieru a svedčiť o nej a osvieti srdcia tých, ktorých stretneme. Takáto je skúsenosť Turíc: apoštolom, zhromaždeným spolu s Máriou vo Večeradle, „sa zjavili akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2, 3-4). Duch Svätý, zostúpiac na apoštolov, ich vyvádza von z miestnosti, do ktorej sa zavreli zo strachu, dáva im vyjsť zo seba samých a premieňa ich na ohlasovateľov a svedkov „veľkých Božích skutkov“ (v. 11). Táto premena, ktorú uskutočnil Duch Svätý, sa odzrkadľuje v zástupe, ktorý sa zišiel na tom mieste „zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (v. 5)., pretože každý z nich počuje slová apoštolov tak, akoby boli povedané v jeho vlastnom jazyku (porov. v. 6).
Ide o prvý dôležitý výsledok pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vedie a oživuje ohlasovanie evanjelia: jednota a spoločenstvo. V Babylone sa, podľa biblického rozprávania, začalo rozptýlenie národov a zmätok jazykov ako dôsledok povýšenosti a pýchy človeka, ktorý chcel vlastnými silami a bez Boha postaviť „vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“ (Gn 11,4). Na Turíce boli tieto rozdelenia prekonané. Už niet povýšenectva orientovaného voči Bohu ani uzavretosti jedného pred druhým, ale otvorenosť pred Bohom, vychádzanie kvôli ohlasovaniu jeho slova: nový jazyk lásky, ktorú Duch Svätý rozlieva v srdciach (porov. Rim 5,5). Tomu jazyku môže porozumieť každý a ak je prijatý, je možné vyjadrovať sa ním v každom postavení a v každej kultúre. Reč Ducha, reč evanjelia je jazykom spoločenstva, ktorý pozýva prekonávať uzavretosť a ľahostajnosť, rozdelenie a protiklady. Všetci sa musíme pýtať: nechávam sa viesť Duchom Svätým tak, aby moje svedectvo viery bolo v súlade s jednotou a spoločenstvom? Vnášam slovo zmierenia a lásky, ktorým je evanjelium, do prostredia, v ktorom žijem? Niekedy sa zdá, že sa opakuje to, čo sa udialo v Babylone: rozdelenie, neschopnosť porozumieť si, rivalita, závisť, sebectvo. Čo robím s mojím životom? Vytváram okolo seba jednotu alebo rozdeľujem – rozdeľujem posudzovaním, závisťou? Čo robím? Myslime na to. Niesť evanjelium značí ohlasovať a ako prví žiť zmierenie, odpustenie, pokoj, jednotu a lásku, ktorú nám dáva Duch Svätý. Spomeňme si na Ježišove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).
Druhý prvok: v deň Turíc, Peter, naplnený Duchom Svätým, vstane „spolu s jedenástimi“ a „zvýšeným hlasom“ (Sk 2,14) „otvorene“ (v. 29) ohlasuje dobrú zvesť o Ježišovi, ktorý vydal svoj život za našu spásu a Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Vidíme, že ďalším účinkom pôsobenia Ducha Svätého je odvaha ohlasovať novosť Ježišovho evanjelia všetkým, otvorene (parresia), zvýšeným hlasom, v každom čase a na každom mieste. Toto má byť dnes aktuálne pre Cirkev a pre každého z nás: z ohňa Turíc, z činnosti Ducha Svätého sa uvoľňuje stále nová energia poslania, nové cesty ohlasovania posolstva spásy, nová odvaha evanjelizovať. Nikdy sa nezatvárajme pred týmto pôsobením! S odvahou a pokorou žime evanjelium! Vydávajme svedectvo o novosti, o nádeji a radosti, ktorú Pán vnáša do života. Potom pocítime „príjemnú a útechyplnú radosť z evanjelizácie“ (Pavol VI., ap. exhort. Evangelii nuntiandi, 80). Evanjelizovanie a ohlasovanie Ježiša nám prináša radosť. Naopak, sebectvo nám prinesie trpkosť, smútok a skleslosť. Evanjelizácia nás potešuje.
Posledný prvok, ktorý iba naznačím, je osobitne dôležitý: nová evanjelizácia a Cirkev, ktorá evanjelizuje, musí vždy vychádzať z modlitby, z prosby o oheň Ducha Svätého, podobne ako v prípade apoštolov vo Večeradle. Iba verný a intenzívny vzťah s Bohom umožňuje vyjsť z vlastnej uzavretosti a otvorene (parresia) ohlasovať evanjelium. Bez modlitby je naša činnosť prázdna, naše ohlasovanie bezduché, pretože nie je oživované Duchom.
Drahí priatelia, Cirkev dnes - ako zdôraznil Benedikt XVI., - „predovšetkým cíti vanutie Ducha Svätého, ktorý nám pomáha a ukazuje správnu cestu; a tak, s novým nadšením kráčajme a ďakujme Pánovi“ (Príhovor riadnemu zhromaždeniu Biskupskej synody, 27. októbra 2012). Každý deň obnovujme svoju dôveru v činnosť Ducha Svätého, dôveru v jeho pôsobenie v nás, pretože on je v nás. On nám dá apoštolskú horlivosť, obdaruje nás pokojom a radosťou. Obnovme túto dôveru, nechajme sa ním viesť, buďme mužmi a ženami modlitby, ktorí odvážne svedčia o evanjeliu. Staneme sa tak, v našom svete, nástrojmi jednoty a spoločenstva s Bohom. Ďakujem.
 

Zdroj: www.radiovaticana.va