Nanebovstúpenie Pána nie je začiatkom Jeho absencie

14.3.2013

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V Kréde vyznávame, že Ježiš „vystúpil na nebesia, sedí po pravici Otca“. Ježišov pozemský život vrcholí skutočnosťou nanebovstúpenia, keď odchádza z tohto sveta k Otcovi a je povýšený po jeho pravici. Aký je význam tejto udalosti? Aké dôsledky má pre náš život? Čo znamená kontemplovať Ježiša, ktorý sedí po Otcovej pravici? Nechajme sa v tejto súvislosti viesť evanjelistom Lukášom.
Začnime chvíľou, keď sa Ježiš rozhoduje vydať na svoju poslednú cestu do Jeruzalema. Sv. Lukáš píše: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema” (Lk 9,51). Vystupujúc do svätého mesta, v ktorom sa uskutoční jeho „exodus“ z tohto života, Ježiš už vidí cieľ, nebo. Zároveň dobre vie, že cesta, ktorá ho privedie do Otcovej slávy, prechádza cez kríž, prostredníctvom poslušnosti Božiemu plánu lásky voči ľudstvu. Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje, že „vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení” (KKC 662). Aj nám musí byť zrejmé v našom kresťanskom živote, že vstup do Otcovej slávy sa realizuje každodennou vernosťou jeho vôli, aj keď si vyžaduje obetu a zmenu našich plánov. Ježišovo nanebovstúpenie sa udialo konkrétne na Olivovej hore, blízko miesta, kam sa uchýlil na modlitbu ešte pred umučením, aby ostal v hlbokej jednote s Otcom. Opäť vidíme, ako nám modlitba dáva silu žiť vo vernosti Božiemu plánu.
V závere svojho evanjelia sv. Lukáš rozpráva o udalosti nanebovstúpenia súhrnným spôsobom. Ježiš vyviedol svojich učeníkov „von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha” (24,50-53). Toľko sv. Lukáš.
Chcel by som zdôrazniť dva prvky tohto rozprávania. Počas nanebovstúpenia sa napĺňa kňazský úkon požehnania a učeníci istotne prejavujú svoju vieru tým, že padnú na zem a skláňajú hlavu. Toto je prvá dôležitá skutočnosť: Ježiš je jediný a večný Kňaz, ktorý svojim umučením prešiel cez smrť a hrob, vstal z mŕtvych a vystúpil do neba; je pri Otcovi a prihovára sa v náš prospech (porov. Hebr 9,24). Sv. Ján vo svojom Prvom liste tiež pripomína: On je náš zástanca. Je nádherné to počuť. Keď je niekto predvolaný na súd či obvinený, prvá vec, ktorú urobí je, že si hľadá advokáta, aby ho obhajoval. My máme takého, ktorý nás vždy chráni pred nástrahami diabla, bráni nás pred nami samými, pred našimi hriechmi. Drahí bratia a sestry, taký je náš obhajca. Nebojme sa teda ísť za ním, aby sme ho prosili o odpustenie, požehnanie a milosrdenstvo. On nám vždy odpustí, je náš zástanca, vždy nás obháji. Nezabudnime na to.
Ježišovo vystúpenie do neba nám umožňuje spoznať tú potešujúcu skutočnosť na našej ceste: v Kristovi, v pravom Bohu a pravom človeku, je naše človečenstvo povznesené k Bohu. On nám otvoril cestu. Je akoby vodcom skupiny horolezcov vystupujúcich na vysoký vrch; on vrchol už dosiahol, ťahá nás k sebe a vedie k Bohu. Ak mu zveríme svoj život, ak sa necháme ním viesť, sme si istí, že sme v dobrých rukách, v rukách nášho Spasiteľa a zástancu.
Druhý prvok: sv. Lukáš uvádza, že apoštoli, po tom, ako videli Ježiša vystupovať do neba, vrátili sa do Jeruzalema „s veľkou radosťou“. Môže sa nám to zdať trochu zvláštne. Zvyčajne, ak našich blízkych definitívne opustíme alebo nás od nich vzdiali smrť, prežívame prirodzený smútok, pretože už viac neuvidíme ich tvár, už nebudeme počuť ich hlas, nebudeme sa môcť tešiť z ich lásky a prítomnosti. Evanjelista však zdôrazňuje hlbokú radosť apoštolov. Prečo? Preto, že oni pohľadom viery chápu, že aj keď Ježiš bude vzdialený ich očiam, vždy zostane s nimi, neopustí ich a v Otcovej sláve ich podporuje, vedie a prihovára sa za nich.
Sv. Lukáš rozpráva o nanebovstúpení aj na začiatku Skutkov apoštolov, aby zdôraznil, že táto udalosť je spojivom, ktoré zjednocuje a prepája Ježišov pozemský život so životom Cirkvi. Sv. Lukáš na tomto mieste opisuje i oblak, ktorý vezme Ježiša spred očí učeníkov, ktorí zostávajú kontemplovať Krista ako vystupuje k Bohu (porov. Sk 1, 9-10). Prihovoria sa im dvaja muži v bielom odeve, ktorí ich vyzývajú, aby neostávali nečinne hľadieť do neba, ale aby živili svoj život a svedectvo istotou, že Ježiš sa vráti tak, ako ho videli do neba odchádzať (porov. Sk 1,10-11). Toto je pozvanie vychádzať z kontemplácie Ježišovej moci a vlády, aby sme mali od neho silu niesť evanjelium a svedčiť o ňom v každodennom živote: kontemplovať a konať, ora et labora, ako učí sv. Benedikt, oboje je potrebné v našom kresťanskom živote.
Drahí bratia a sestry, nanebovstúpenie nenaznačuje Ježišovu neprítomnosť, ale hovorí nám, že on je živý uprostred nás novým spôsobom. Nie je viac na nejakom presne určenom mieste ako bol pred nanebovstúpením; teraz je pri Bohu, prítomný na každom mieste a v každom čase, blízky každému z nás. Nie sme viac sami v našom živote, máme zástancu, ktorý nás očakáva a obhajuje. Nie sme viac sami, ukrižovaný a vzkriesený Pán nás vedie. Spolu s nami sú tu mnohí bratia a sestry, ktorí v tichu a skrytosti v ich rodinnom živote i práci, v ich problémoch a ťažkostiach, v ich radostiach a nádeji denne prežívajú vieru a prinášajú svetu, spolu s nami, prvenstvo Božej lásky, v Ježišovi Kristovi, ktorý vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a je naším obhajcom. Ďakujem.

Zdroj: www.radiovaticana.va

Katechezy: 
Súvisiace: 

Videá