27.3.2013

Bratia a sestry, dobrý deň!
Som rád, že vás môžem privítať na tejto mojej prvej generálnej audiencii. S veľkým uznaním a úctou prijímam tento spôsob svedectva z rúk môjho milovaného predchodcu Benedikta XVI. Po Veľkej noci sa opäť vrátime ku katechézam venovaným Roku viery. Dnes by som sa rád viac zameral na Veľký týždeň. Kvetnou nedeľou sme začali tento týždeň – centrum celého liturgického roka – počas ktorého sprevádzame Ježiša v jeho utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní.
Čo však znamená prežívanie Veľkého týždňa pre nás? Čo znamená nasledovať Ježiša na jeho ceste na Kalváriu, v ústrety krížu a zmŕtvychvstaniu? Počas svojej pozemskej misie Ježiš prešiel cestami Svätej zeme. Povolal si dvanásť jednoduchých ľudí, aby boli s ním, zdieľali jeho púť a pokračovali v jeho poslaní. Vybral si ich spomedzi ľudu, ktorý bol plný viery v Božie prisľúbenia. Prihováral sa všetkým bez rozdielu, veľkým a pokorným, bohatému mládencovi i chudobnej vdove, mocným i slabým. Prinášal milosrdenstvo a Božie odpustenie, uzdravoval, potešoval, chápal, dával nádej. Všetkých obdaroval prítomnosťou Boha, ktorý sa zaujíma o každého muža a ženu, ako to robí dobrý otec a dobrá matka s každým zo svojich detí. Boh nečakal, kým sa vyberieme za ním; on sám vykročil smerom k nám, bez vypočítavosti, bezhranične. Boh je taký: vždy prichádza s iniciatívou ako prvý a vychádza nám v ústrety.
Ježiš prežíval chvíle každodenného života s obyčajnými ľuďmi. Bol pohnutý súcitom, keď videl zástup, ktorý bol ako ovce bez pastiera, plakal nad utrpením Márie a Marty kvôli Lazárovej smrti, povolal si za učeníka jedného z mýtnikov a zažil i zradu zo strany priateľa. V ňom nás Boh uistil, že je s nami a uprostred nás. „Líšky“ – povedal Ježiš – „majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mt 8,20). Ježiš nemá dom, pretože jeho domom je ľud, sme ním my. Jeho poslaním je otvoriť všetkým dvere k Bohu, sprítomniť Božiu lásku.
Vo Veľkom týždni prežívame vrchol tejto cesty, tohto plánu lásky, ktorý sa tiahne celými dejinami vzťahov medzi Bohom a ľuďmi. Ježiš vstupuje do Jeruzalema, aby urobil posledný krok, do ktorého zhrnie celú svoju existenciu: úplne sa daruje, nič si pre seba nenechá, dokonca ani život. Pri Poslednej večeri, spolu so svojimi priateľmi, láme chlieb a dáva kalich „za nás“. Boží Syn sa nám daruje, aby býval s nami a uprostred nás. V Olivovej záhrade, ako i počas procesu pred Pilátom, nekladie odpor, daruje sa. Je trpiacim Služobníkom, predpovedaný Izaiášom, ktorý sa zriekne seba samého až na smrť (porov. Iz 53,12).
Ježiš túto lásku, ktorá ho vedie k obetovaniu seba, neprežíva pasívnym spôsobom alebo ako nezvratný údel. Isteže, neskrýva svoju hlbokú ľudskú úzkosť pred násilnou smrťou, zveruje sa však Otcovi s plnou dôverou. Ježiš sa vydáva na smrť dobrovoľne, aby týmto spôsobom odpovedal na lásku Boha Otca, v dokonalej jednote s jeho vôľou a dokázal tak svoju lásku k nám. Na kríži „ma Ježiš miloval a vydal seba samého za mňa“ (porov. Gal 2,20). Každý z nás to môže povedať: „Miloval ma a vydal seba samého za mňa“. Každý z nás môže vyznať: „za mňa“.
Čo toto všetko znamená pre nás? Znamená to, že toto je aj moja, tvoja, naša cesta: prežívať Veľký týždeň nasledujúc Ježiša nie iba s vnútorným dojatím. Prežívať Veľký týždeň nasledujúc Ježiša znamená naučiť sa vyjsť zo seba samých - ako som to zdôraznil minulú nedeľu – aby sme mohli vyjsť v ústrety druhým, ísť na periférie existencie, vykročiť ako prví smerom k našim bratom a sestrám, predovšetkým k tým, ktorí sú najvzdialenejší, zabudnutí, takí, čo potrebujú pochopenie, útechu a pomoc. Ako veľmi je potrebné všade vnášať živú prítomnosť milosrdného a láskavého Ježiša!
Prežívať Veľký týždeň znamená vždy hlbšie vstupovať do Božej logiky, do logiky kríža, ktorá nespočíva predovšetkým v bolesti a smrti, ale v láske a v osobnom darovaní sa, ktoré prináša život. Znamená to vstúpiť do logiky evanjelia. Nasledovať, sprevádzať Krista, zostávať s ním, si vyžaduje „vyjsť“, vykročiť. Vyjsť zo seba samých, z unaveného a návykového prežívania viery, z pokušenia zavrieť sa vo vlastných schémach, ktoré blokujú horizont Božej kreatívnej činnosti. Boh vyšiel zo seba samého, aby prišiel k nám, býval uprostred nás, aby nám priniesol Božie milosrdenstvo, ktoré zachraňuje a prináša nádej. Ak ho chceme nasledovať a byť s ním, nemôže nám stačiť, že sa uspokojíme so skutočnosťou zostávania v
ovčinci deväťdesiatich deviatich oviec. Musíme vyjsť a hľadať spolu s ním stratenú ovečku, tú najvzdialenejšiu. Dobre si zapamätajme: vyjdime zo seba, ako Ježiš, ako Boh vyšiel zo seba v Ježišovi a Ježiš vyšiel zo seba kvôli nám.
Niekto by mi mohol povedať: „Ale, otče, nemám čas“, „mám veľa práce“, „je to náročné“, „čo už len ja dokážem s mojimi slabými silami?, i s mojím hriechom a vôbec, s mnohými vecami“? Často sa uspokojíme s nejakou modlitbou, s roztržitou a nepravidelnou nedeľnou svätou omšou, s nejakým prejavom dobročinnosti. Chýba nám však táto odvaha „vyjsť“, aby sme priniesli Krista. Sme trochu podobní sv. Petrovi. Ježiš ešte len hovorí o utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní, o darovaní seba a Apoštol si ho už berie nabok a dohovára mu. Veď to, čo Ježiš rozpráva, narúša všetky jeho plány, ohrozuje istoty, ktoré si vybudoval, aj jeho pojem Mesiáša. Ježiš sa zahľadí na svojich učeníkov a adresuje Petrovi jedny z najtvrdších slov v evanjeliách: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mk 8,33).
Boh vždy rozmýšľa s milosrdenstvom: nezabudnite na to. Boh vždy rozmýšľa s milosrdenstvom: je milosrdným Otcom. Boh myslí ako otec, ktorý očakáva návrat svojho syna a ide mu v ústrety, vidí ho prichádzať, keď je tamten ešte ďaleko... Čo to znamená? Každý deň chodil vyzerať syna, či sa nevracia domov. Taký je náš milosrdný Otec. To bolo dôkazom, že ho celým srdcom vyčkával na terase svojho domu. Boh rozmýšľa ako samaritán, ktorý neprejde popri ranenom človeku bez toho, aby ho nepoľutoval. Nepozerá sa na druhú stranu, ale ujme sa ho bez toho, aby požadoval odmenu, bez toho, aby sa ho pýtal či je žid, či je pohan, či je samaritán, či bol bohatý, či chudobný. Nič sa nepýta. Ide mu pomôcť: taký je Boh. Boh rozmýšľa ako pastier, ktorý nasadí svoj život, aby bránil a zachránil ovce.
Veľký týždeň je časom milosti, ktorý nám Pán daruje, aby sme otvorili dvere nášho srdca, našich životov, našich farností – aká škoda, že je toľko zatvorených farností – našich hnutí a asociácií a „vyšli“ v ústrety iným, priblížili sa a priniesli svetlo a radosť z našej viery. Vždy vychádzajme! Robme to s láskou a Božou nežnosťou, s rešpektom a trpezlivosťou, vo vedomí, že síce my ponúkame naše ruky, nohy, naše srdce, ale Boh je ten, ktorý vedie a zúrodňuje každú našu činnosť.
Všetkým želám dobré prežitie týchto dní, nasledujúc Pána s odvahou, prinášajúc lúče jeho lásky všetkým, ktorých stretávame."

Zdroj: www.radiovaticana.va