13.2.2013

Drahí bratia a sestry,

dnes, na Popolcovú stredu, začíname liturgické obdobie Pôstu, štyridsať dní, ktoré sú prípravou na slávenie Veľkej noci; je to čas, v ktorom sa intenzívne snažíme o duchovné napredovanie. Číslo štyridsať sa vo Svätom písme nachádza niekoľko krát. Predovšetkým, ako vieme, štyridsať bolo rokov, ktoré Izraelský národ strávil na púšti: bolo to dlhé obdobie prípravy na to, aby sa mohol stať Božím ľudom, ale aj dlhé obdobie, počas ktorého tento národ musel neustále čeliť pokušeniam porušiť zmluvu s Pánom. Štyridsať je tiež dní, počas ktorých Eliáš kráčal na Boží vrch Horeb; rovnako dlhé bolo aj obdobie, ktoré Ježiš strávil na púšti skôr, než začal svoje verejné účinkovanie – na púšti, kde bol – ako sme o tom práve počuli – pokúšaný diablom. V tejto katechéze by som sa rád zastavil práve pri tomto okamihu pozemského života Ježiša, Božieho Syna: je opísaný v stati evanjelia, ktoré budeme túto nedeľu počúvať v liturgii.
Púšť, kam sa Ježiš utiahol, je miestom ticha a chudoby, kde človek nedisponuje materiálnymi prostriedkami, na ktoré je zvyknutý, ale stojí tvárou v tvár základným otázkam o vlastnom živote – je donútený vrátiť sa k tomu, čo je podstatné – a práve preto je mu ľahšie stretnúť sa s Bohom. Púšť je však zároveň aj miestom smrti, pretože tam, kde niet vody, nemôže byť ani život – je to miesto samoty, na ktorom človek intenzívne cíti pokušenie. Ježiš vychádza na púšť a tam zažíva pokušenie opustiť cestu, ktorú mu naznačil Otec, a vydať sa ľahšími, svetskejšími cestami (porov. Lk 4,1-13). Berie tu na seba naše pokušenia, dvíha na plecia našu biedu, aby zvíťazil nad diablom a otvoril nás pre putovanie smerujúce k Bohu, pre putovanie, ktoré vedie k obráteniu.
Premýšľanie nad pokušeniami, ktoré zažil Ježiš na púšti je pozvaním pre každého z nás, aby si dal odpoveď na základnú otázku: čo je naozaj dôležité pre môj život? V prvom pokušení diabol navrhuje Ježišovi, aby premenil kamene na chlieb, a tak utíšil svoj hlad. Ježiš odpovedá, že človek síce žije z chleba, ale nielen z chleba: bez odpovede na hlad po pravde, na hlad po Bohu, niet pre človeka spásy (porov. v. 3-4). V druhom pokušení diabol navrhuje Ježišovi vybrať sa po ceste moci: vynesie ho do výšky, aby mu ponúkol vládu nad svetom – ale toto nie je Božia cesta: Ježiš dobre vie, že svet nezachráni ľudská moc, ale len sila kríža, pokory a lásky (porov. v. 5-8). V treťom pokušení mu diabol navrhuje, aby sa hodil z jeruzalemskej chrámovej veže a dovolil, nech ho Boh zachráni prostredníctvom svojich anjelov – aby urobil niečo senzačné, čo by otestovalo aj samotného Boha: odpoveďou však je, že Bohu nemožno vnucovať naše podmienky: On je Pánom všetkého (porov. v. 9-12). Čo je jadrom všetkých troch pokušení, ktoré Ježiš zažíva? Je to snaha štrumentalizovať Boha, urobiť z neho nástroj, použiť ho pre vlastné potreby, pre vlastnú slávu, pre vlastný úspech. A teda – v podstate – je to snaha postaviť seba samého na miesto Boha, a potom ho celkom odstrániť zo života, akoby bol nadbytočný. Každý z nás by sa mal pýtať: aké miesto má Boh v mojom živote? Je Pánom on, alebo som pánom ja?
Prekonať pokušenie podriaďovať Boha vlastnému egu a vlastným záujmom a potom ho odstaviť kamsi do kúta, znamená dať veci na správnu mieru, dať Boha na prvé miesto – a to je cesta, na ktorú sa každý kresťan musí vydávať vždy znovu a znovu. „Obrátiť sa“ – to je pozvanie, ktoré budeme mnohokrát počuť počas Pôstneho obdobia, a znamená to nasledovať Ježiša takým spôsobom, aby jeho evanjelium konkrétne viedlo náš život; znamená to dovoliť, aby nás Boh premenil, prestať si namýšľať, že sme jedinými pánmi bytia; znamená to priznať si, že sme stvorenia, že závisíme na Bohu, na jeho láske a že len vtedy, keď „stratíme“ svoj život, môžeme ho v ňom znovu získať. Toto si vyžaduje, aby sme svoje rozhodnutia robili vo svetle Božieho Slova. Dnes už nie je možné byť kresťanmi len v dôsledku toho, že žijeme v spoločnosti, ktorá má kresťanské korene; aj ten, kto sa narodil v kresťanskej rodine, musí v sebe každodenne obnovovať rozhodnutie byť kresťanom, čiže dať Bohu prvé miesto, a to zoči-voči neustálym pokušeniam sekularizovanej kultúry, zoči-voči kritike mnohých našich súčasníkov.
Skúšky, ktorým súčasná spoločnosť podrobuje kresťana, sú naozaj mnohé a dotýkajú sa tak osobného ako aj spoločenského života. Nie je ľahké zostať vernými kresťanskému manželstvu, snažiť sa v každodennom živote o milosrdenstvo, dať priestor modlitbe a vnútornému tichu; nie je ľahké verejne sa postaviť proti rozhodnutiam, ktoré iní pokladajú za samozrejmé – ako napríklad potrat v prípade nechceného tehotenstva, eutanázia v prípade ťažkých chorôb alebo selekcia embryí kvôli predchádzaniu dedičným chorobám. Pokušenie odložiť vieru je stále prítomné a obrátenie je potom našou odpoveďou danou Bohu – odpoveďou, ktorú treba v živote viackrát potvrdiť a zopakovať.
Poznáme veľké obrátenia, ktoré sú pre nás príkladom aj povzbudením – ako obrátenie svätého Pavla na ceste do Damasku, alebo obrátenie svätého Augustína; ale aj v súčasnosti, keď sa zo spoločnosti vytráca zmysel pre posvätno, Božia milosť neprestáva účinkovať a koná divy v živote mnohých ľudí. Pán neúnavne klope na dvere človeka – v spoločenských aj kultúrnych kontextoch, ktoré sa zdajú vyplnené sekularizmom – ako o tom svedčí napríklad pravoslávny Rus Pavel Florenskij. Potom, čo sa mu dostalo celkom agnostickej výchovy – a to až do tej miery, že pociťoval priam nenávisť k náboženskému vyučovaniu, ktoré absolvoval v škole, vedec Florenskij musel jedného dňa vykríknuť: „Nie je možné žiť bez Boha! – a zmenil svoj život až na toľko, že sa stal mníchom.
Myslím aj na Etty Hillesumovú, mladú Holanďanku židovského pôvodu, ktorá zomrela v Osvienčime. Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Píše: „Mám v sebe hlbokú studňu. A v tejto studni je Boh. Niekedy sa mi podarí k nemu dostať, oveľa častejšie je však zasypaný kameňmi, či pieskom: Boh je tam pochovaný. Je treba dostať ho spod zeme von“ (Denník, 97). Vo svojom pohnutom živote Etty nachádza Boha uprostred veľkej tragédie dvadsiateho storočia – Shoah. Táto mladá, krehká, nespokojná dievčina sa prostredníctvom viery mení na ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, ženu schopnú povedať: „Žijem v neustálom, hlbokom vzťahu s Bohom“.
Schopnosť postaviť sa na odpor ideológiám, zvoliť si hľadanie pravdy a otvoriť sa pre vieru nachádzame aj u ďalšej ženy našich čias – u Američanky Dorothy Dayovú. Vo svojej autobiografii otvorene hovorí, že podľahla pokušeniu chcieť všetko vyriešiť prostredníctvom politiky a stotožnila sa s ideami marxizmu. Píše: „Chcela som ísť s manifestantmi, ísť do väzenia, písať, ovplyvňovať druhých a zanechať tomuto svetu svoj sen. Koľko ambicióznosti a koľko hľadania seba samej bolo v tom všetkom!“ Cesta k viere v tak sekularizovanom prostredí bola veľmi náročná, ale Milosť pôsobí všade, ako to aj sama Dorothy zdôraznila: „Čoraz častejšie som cítila potrebu ísť do kostola, kľaknúť si, zohnúť hlavu v modlitbe. Bol to len slepý inštinkt, mohlo by sa povedať, lebo som sa nevedela modliť. Ale šla som, vošla som aspoň do atmosféry modlitby...“ A Boh ju priviedol k vedomému vstupu do Cirkvi, k životu zasvätenému vydedencom na okraji spoločnosti.
V našich časoch nie sú zriedkavé obrátenia ľudí, ktorí po tom, čo dostali povrchnú kresťanskú výchovu a na celé roky sa vzdialili od viery znovu objavili Krista a jeho evanjelium. V knihe Zjavenia sv. Apoštola Jána čítame: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3,20). Náš vnútorný človek sa musí pripraviť na to, že ho Boh navštívi, a práve preto sa nesmie oddávať ilúziám, prázdnym predstavám, či materiálnym veciam. V tomto čase Pôstu, prežívajúc Rok viery, obnovme našu snahu zažiť obrátenie, prekonajme tendenciu uzavrieť sa dovnútra nás samých, a dajme radšej priestor Bohu, vnímajúc jeho pohľadom náš každodenný život. Výber medzi uzavretím sa do egoizmu a otvorením sa pre lásku k Bohu a k blížnym, je podobný rozhodovaniu, cez ktoré prešiel Ježiš pokúšaný diablom: mal na výber medzi ľudskou mocou a láskou Kríža, medzi spásou chápanou v zmysle materiálneho blahobytu a spásou v zmysle činnosti Všemohúceho Boha, ktorému v živote treba dať prvé miesto. Obrátiť sa znamená nezatvoriť sa do hľadania vlastného úspechu, vlastnej prestíže, vlastnej pozície, ale snažiť sa o to, aby sa každý deň, aj v malých veciach viera v Boha a láska stávali pre nás tým najdôležitejším. Ďakujem.
 

Zdroj: www.radiovaticana.va